Tri otázky nad rečou nemluvňaťa

Permanentné šušlanie v zmysle komolenia slov nie je pre rozvoj reči to pravé orechové – dieťa len ťažko rozpozná správne znenie slov. (Na druhej strane neha a láska vyjadrená napr. slovami „ty si náš pokladíček“ dieťaťu určite neublíži.)

Niečo iné je, ak máme na mysli „detskú reč“ všeobecne. Tá má pre deti veľký význam. Detská psychologička Iva Jungwirthová v knižke Pohodové deti – pohodoví rodičia (Portál) píše: „Ak mnoho generácií detí najprv používa na označenie zvieratka onomatopoju (hav, mňau, bú…), niečo na tom bude, tieto slová sú výrazne melodickejšie, jednoduchšie a reálnym zvukom bližšie ako naše dospelé výrazy. Deväťmesačný drobec bude robiť ČĽAP ČĽAP, potom sa NAPAPÁ a ide HAJAŤ. Tieto slová sú pekne zvukomalebné, pri slove ČĽAP doslova vidíme vodu striekať po celej kúpeľni a aj dieťatku sa dobre vyslovujú. Ako dieťa rastie, bude prechádzať na dospelejšie výrazy úplne prirodzene. Zvukomalebné slová, ktoré predchádzajú „dospelej reči“, nájdeme prakticky vo všetkých jazykoch. Aj to potvrdzuje ich vývojovú dôležitosť pri osvojovaní jazyka.“ 

Znakovať alebo neznakovať?

Ovládať pohyby rečových orgánov (jazyka, pier, hlasiviek) je oproti pohybom rúk, nôh a tela veľmi náročné. Z toho vychádza metóda komunikácie s dojčatami a batoľatami prirodzenými znakmi a gestami, nazývaná znakovanie. Ak máte dojem, že vaše dieťa je rozumovo schopné vyjadriť oveľa viac ako to, čo dokáže vyjadriť slovami, môžete túto neverbálnu komunikáciu vyskúšať.

Kritici tejto metódy vznášajú niekoľko námietok. Autorka knihy Ako sa dohovoriť s dojčaťom a batoľaťom (Grada) Terézia Vasilovčík Šustová na jednu z výhrad, podľa ktorej dieťa, ktoré sa naučí znakovať a dohovorí sa teda so svojím okolím bez slov, bude lenivé hovoriť, reaguje jednoznačne: So znakovaním a rečou je to vraj ako s lezením a chôdzou. Keď sa dieťa naučí chodiť, tak sa k lezeniu nevráti.  

Jeden jazyk alebo dva?

Tápete, či s bábätkom rozprávať dvomi jazykmi? Pokiaľ je dvojjazyčnosť v rodine prirodzená, nemal by to byť problém. Dieťa úplne spontánne reaguje tým, že mamička sa mu prihovára po slovensky a otecko napr. po anglicky. Rečový vývoj bilingválnych detí býva síce oproti vrstovníkom trochu oneskorený, ale čoskoro sa vyrovná.

Rozprávať sa s dieťaťom iným ako materinským jazykom však odborníci neodporúčajú. Nestačí obstojne ovládať gramatiku a mať relatívne dobrú slovnú zásobou… „Túžba mať dieťa dobre jazykovo zdatné je v tomto veku predčasná; sú deti, pre ktoré je úplným orieškom aj dobré ovládanie materinského jazyka a jednoducho z nich ľudia hovoriaci plynule niekoľkými rečami nikdy nebudú. Ale hlavný dôvod tkvie inde,“ uvádza vo vyššie spomínanej knižke detská psychologička PhDr. Ing. Iva Jungwirthová. „Ak sa rozprávame s dieťaťom mladším ako štyri roky, má veľkú dôležitosť nielen to, ČO presne hovoríme (obsahová stránka veci), ale aj to, AKO mu to hovoríme (emočná zložka). Ak teda používame rôzne zdrobneniny, jazykové hračky, rodinný žargón, ktorý zdieľame len my v našej rodine. O to všetko by sa vo vzťahu k dieťaťu ochudobnil ten rodič, ktorý by sa s dieťaťom rozprával iným ako svojím rodným jazykom.“