Čo je rozprávka?

Lucia Blašková, dramaturgička 10
_banners

Čo je rozprávka?

Rozprávka je jabloň košatá,

sú na nej jabĺčka zo zlata,

ochutnaj, pocítiš sladkosť slov

rozprávky – zázraku zázrakov…

(Vták Ohnivák, autor: Lenka Tomešová)

 

S pojmom rozprávka sa dnes stretávame takmer na každom kroku. Obrovské reklamné bilboardy a televízne obrazovky nám sľubujú „rozprávkovú“ dovolenku, „rozprávkový“ dom, „rozprávkový“ pobyt v hoteli, „rozprávkové“ nakupovanie, „rozprávkovo“ vysoké výnosy z investícií, atď.

Prečo? Nuž preto, lebo rozprávka je synonymom čohosi zázračného, krásneho, ušľachtilého a najmä pozitívneho. V rozprávke sa všetko končí šťastne, takže predpokladáme, že aj naša „rozprávková“ dovolenka dobre dopadne. Nad skutočným významom a posolstvom rozprávky sa dnes už zamýšľa málokto.

Veď načo aj? V dobe, kedy lietame do vesmíru, skúmame morské dno a prenášame obraz i zvuk v nepatrných okamihoch po celej planéte, bude asi sotva niekto veriť rozprávkovým zaklínadlám a kúzlam. Takmer všetko je dnes možné a vedecky dokázané, takže na snívanie a zázraky nám priestor veľmi nezostáva. Žijeme skrátka „s nohami pevne na zemi“. A nielen my, dospelí, ale aj naše deti, ktoré by si výlety do rozprávkového sveta fantázie naozaj zaslúžili. Rozvoj predstavivosti a tvorivosti je totiž pre ich zdravý duševný a osobnostný rast rovnako dôležitý ako vitamíny pre ich správny telesný vývoj.

Mnoho rodičov bude možno namietať. Naše deti sú predsa obklopené rozprávkami! Pozerajú relácie pre deti, televízne stanice plné rozprávok, kupujeme im rozprávkové DVD… Nuž, áno. Deti sú skutočne obklopené čímsi, čo ale v niektorých prípadoch ako rozprávka len vyzerá. Nie každý animovaný film je totiž rozprávkou a nie každá rozprávka musí mať podobu animovaného filmu (na Simpsonovcoch či Kubalovej Krvavej pani sa určite viac pobavíte vy).

Ako teda rozpoznať skutočnú rozprávku?

Najzákladnejšou vlastnosťou pravej rozprávky je, že v nej dobro víťazí nad zlom. Ak sú v nej použité prvky zla a násilia, toto násilie je vždy prísne potrestané, zatiaľ čo v mnohých moderných detských animovaných (ale i hraných) filmoch slávi násilie triumf.

V rozprávke teda nejde o prítomnosť zla ako takého, ale o spôsob, ako je s ním nakladané – či víťazí, alebo prehráva. Klasické ľudové rozprávky (Soľ nad zlato, O dvanástich mesiačikoch, Tri citróny, Čert a Káča, Janko Hraško, O veternom kráľovi, Zlatá priadka, Braček Jelenček, Perníková chalúpka, Nebojsa, O živej vode, Kocúr v čižmách, Perinbaba, Mrázik, Princezná so zlatou hviezdou na čele, Cárovná žabka, Finist, jasný sokol, Kamenný kvietok, Alibaba a štyridsať zbojníkov, atď.), ale aj autorské, ako napríklad rozprávky Hansa Christiana Andersena (Snehová kráľovná, O škaredom káčatku, Palculienka, atď.) odpovedajú navyše na niektoré základné psychické potreby detí: vzťah k rodičom a súrodencom, potreba lásky, dôvery, potreba poznávania vzťahov, zvládnutia strachu a predovšetkým potreba rozvíjať pocit „zmyslu života“.

Rozprávky vhodnou formou informujú deti o skúškach, ktoré pred nimi v „skutočnom živote“ vyvstanú, o úsilí, ktoré treba vynaložiť na ich zvládnutie a aj o význame takýchto skúšok. Vždy sa končia úspechom. To umožňuje dieťaťu zbaviť sa podvedomého strachu z problémov. Zistí, že ak sa im postaví zoči – voči a prekoná všetky prekážky, nakoniec z tohto boja vyjde ako víťaz. A nielen to. Rozprávka hovorí aj o tom, že každý problém nesie v sebe dar. Túto pravdu je dieťa ochotné prijať prostredníctvom konkrétneho príbehu omnoho ľahšie ako len napríklad prostredníctvom všeobecného tvrdenia, že „všetko zlé je na niečo dobré.“

Určite sme už všetci prišli na to, že poučovať deti o morálnych princípoch správania (o dobre a zle) teoreticky a slovne, nemá veľký význam, pretože abstraktnému vyjadrovaniu deti nerozumejú. Rozprávkový príbeh im ponúka najprirodzenejší spôsob ako dobro a zlo od seba odlišovať – sú jasne vykreslené v zrozumiteľných činoch a jednoznačných (dobrých a zlých) postavách: Populuška, Snehulienka či Popolvár sú dobrí, zatiaľ čo macocha, striga, závistlivý sused sú jednoznačne zlí a ich intrigy a klamstvá nesprávne. Zobrazenie protikladov umožňuje dieťaťu ľahšie porozumieť rozdielom medzi nimi. Čím je dobrá postava jednoduchšia a priamejšia, tým je pre dieťa ľahšie stotožniť sa s ňou a zavrhnúť zlú postavu.

Samozrejme, existujú aj rozprávky o šibaloch a zvieratkách (Budkáčik a Dubkáčik, Tri prasiatka, Tri múdre kozliatka, Ako išlo vajce na vandrovku, Dráčik Háčik, Škriatok Bukva, O troch grošoch, Drevená krava, Veveričiak Šišo, Kubove príhody, atď.), ktoré neobsahujú jednoznačné delenie na dobré a zlé. Postavičky, ako napríklad Kocúr v čižmách, múdry Maťko, zbojník Klinko, neposilňujú detskú osobnosť možnosťou výberu medzi dobrom a zlom, ponúkajú mu poučenie iného charakteru. Vedomie, že rozumom a šikovnosťou možno zvíťaziť nad hlúposťou a mocou, a prekonať všetky prekážky, je pre dieťa takisto veľmi dôležitá. Navyše sú takéto príbehy plné humoru, ktorý je pre rozprávku nenahraditeľným „partnerom“. Práve s takýmto typom rozprávok sa najčastejšie stretávame v animovanej tvorbe.

Treba dávať dobrý pozor na obsah rozprávky

Je rozprávka, ktorú sprostredkujeme nášmu dieťaťu skutočne morálna? Učí dieťa správnemu postoju k životu? Alebo mu podsúva názor, že keď bude bezohľadné, vypočítavé a drzé, dosiahne všetko, čo chce? Agresivita, ktorá často v takzvaných „rozprávkach“ vystupuje, totiž nie je potrestaná, je nástrojom úspechu. A nevíťazia v nich šibali, ktorí sú múdrejší, šikovnejší a niečo dokážu, ale tí, ktorí sú rýchlejší, bezohľadnejší a drzejší…

Formy spracovania

Foriem spracovania rozprávky je veľmi veľa. Najznámejšou a najrozšírenejšou formou rozprávky je jej knižná podoba. Tá môže byť ďalej spracovaná do divadelnej formy (hranej, bábkovej, muzikálovej, operetnej, baletnej atď.), môže mať formu interaktívnej hry (improvizovaná dramatická hra – naživo), počítačovej hry, audia alebo videa (hraná a animovaná tvorba). Skúsme sa teraz bližšie pozrieť na tie, ktoré sa môžu odohrať priamo v detskej izbe alebo obývačke, či dokonca vo vašom aute alebo v záhrade. Môžete ich dieťaťu sprostredkovať všade tam, kde je CD alebo DVD prehrávač, PC alebo notebook.

VHS, DVD a CD sú momentálne u nás najdostupnejšie nosiče, na ktorých nájdete množstvo rozprávkových titulov. Môžete ich dieťaťu kúpiť, vziať si ich domov a ono si ich potom môže prehrávať do omrzenia. Treba si len vedieť vybrať.

Ako si vybrať?

Kúpiť a vziať domov… Lenže ktoré? Video, či audio? A sú vôbec pre dieťa dobré? Pre rozprávku v zásade platí, že je jedno, akou formou je podaná – podstatný je obsah. Každá z uvedených foriem spracovania rozprávky ponúka dieťaťu niečo iné. Dobre spracovaná filmová hraná rozprávka ponúka dieťaťu zážitok stretu so „skutočnými“ rozprávkovými bytosťami. Podstatný je príťažlivý dej a estetická kvalita filmového diela. Masky, kostýmy, rekvizity, filmové triky – to všetko pomáha vytvoriť jedinečnú rozprávkovú atmosféru, do ktorej sa nielen deti, ale aj my dospelí tak radi nechávame vniesť a vychutnávame si „veľkú podívanú“. To, čo je pre hranú rozprávku nad jej sily, animovaná hravo zvláda. Tak nás privádza ešte ďalej – tam, kde zvieratká rozprávajú a správajú sa ako ľudia, kde všetko lieta a premieňa sa… Veď „nakresliť“ sa dá čokoľvek. Divácky vďačné a zaujímavé sú aj kombinované filmové rozprávky, sčasti hrané, sčasti animované. Tieto zložky sa stále viac premiešavajú a zlučujú, 3D animácia pomáha hercovi premeniť sa na vodu a podobne. Jednoducho povedané, rozprávka na videu bude vždy atraktívna a obľúbená, lebo detské oko nesmierne baží po zázrakoch a možnostiach vidieť neuveriteľné. Umožňuje mu veľmi rýchlo a ľahko opustiť realitu a uveriť všetkému, čo sa v rozprávkovom príbehu na obrazovke pred ním odohráva.

Spracovanie na CD neponúka síce dieťaťu estetický zrakový vnem, zato však rozvíja jeho fantáziu a obrazotvornosť. Dieťa dej nevidí, a preto je nútené si ho predstavovať na základe rôznych zvukových efektov, hereckého stvárnenia postáv, hlasovej štylizácie, scénickej hudby atď. Keď si dej predstaví, má potrebu ho sprostredkovať ďalej. A keďže mu chýba obraz, začne si ho dotvárať – napríklad si rozprávku nakreslí alebo ju niekomu prerozpráva. Takto dokáže rozprávka veľmi dobre rozvíjať tvorivosť dieťaťa, pomáha obohacovať jeho slovnú zásobu, učí ho spisovne sa vyjadrovať, správne štylizovať, dokonca môže pomôcť pri korekcii alebo dokonca úplnom odstránení rečových vád. Preto je veľmi vhodné, ba priam žiaduce ponúkať dieťaťu okrem videa (hraného či animovaného) aj rozprávku na CD nosiči. Aj tu však platí, že nie všetko, čo je pre deti a je určené na počúvanie, je rozprávkou – najdôležitejší je obsah. No a samozrejme pri všetkých spomínaných žánroch je veľmi dôležitá kvalita prevedenia. Iba kvalitné rozprávkové diela dokážu dieťa obohatiť a sprostredkovať mu plnohodnotný zážitok z rozprávky – morálny aj estetický.

Nezabudnite: Rozprávka robí detstvo detstvom!

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (15 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. a mňa ešte rozčuľuje aj úroveň prekladov a gramatiky, keď čítam, tak preštylizovávam celé vety a niektoré knihy deťom čítať ani nedám, sú v nich otrasné a primitívne gramatické chyby, v rámci šetrenia sa už asi nerobia jazykové korekcie, ale mohli by si tí ľudia aspoň zapnúť kontrolu pravopisu v textovom editore, my počúvame rozprávky z rádia, v sobotu o ôsmej ráno ide na devíne a v nedeľu na sro1, sťahuje si ich cez internet a potom celý týždeň malý počúva aktuálnu rozprávku až ju vie pomaly na spamäť

  2. Krasny clanok, musim s nim len suhlasit. Mam 4 rocnu dcerku a 10 mesacneho syna, a pri vybere knih vacsnou stavim na klasicku slovensku tvorbu ako je napriklad L. Podjavorinska, ci P. Dobsinsky, a rada by som bola, aby poznala klasiceke slovenske rozpravky a poznala ich caro. Pretoze su neopakovatelne a ziadna Disnyovka sa im nevyrovna.

  3. Mne samej chybaju v knihkupectvach kvalitne slovenske rozpravky, ktore su pisane clovekom dnesnej doby. Rozpravky P.Dobšinskeho su vynikajuce a povazujem ich za zaklad, ale mam pocit, ze pre slovensku literarnu tvorbu v oblasti detskej literatury sa ani zdaleka nerobi dost. Ucitelia v skolach lamentuju, preco deti necitaju. Knihy nahradili tv, a tie postupne nahradzaju dvd a pc. Necudujem sa rodicom, ze nekupuju knihy. Vacsina knih je totiz tak draha, ze si ju bezny clovek nemoze dovolit. Vdaka panovi prstenov a carodejnikovi Harrymu sa situacia trochu zmenila. Stat vsak riesi dolezitejsie veci a preto nam ostatnym neostava nic ine, iba sa ticho prizerat, ako nam blizka -povodna slovenska tvorba postupne zanikne. Ci uz ide o knihy,alebo film. Myslim, ze nasa krajina ma dost sikovnych autorov rozpravok, ktori by mohli vratit detom fantaziu a pozitivny vzor, v akom by si zasluzili vyrastat.

  4. Vydavatelstva su zavalene kopami rukopisov a iba od par ludi zavisi, ci sa dostane do kniznej podoby, alebo nie. Ak mate zaujem, poslem Vam na mail jeden z mojich rukopisov, celkom by som bola zvedava na Vas nazor. Pozdravujem Vas a dakujem za dobru temu.

  5. Pani Blašková, dovolte, aby som Vam podakovala za uzasny postreh, v clanku je asi vsetko o rozpravkach, podane nielen ocami dospeleho cloveka, kt sa profesionalne vyzna, ale predovsetkym ocami a srdcom cloveka.

     

    Ja pisem svoju stvrtu rozpravkovu knizku. Verte mi, ze vsetky koncia dobre, vsade vitazi dobro nad zlom a v kazdej casti sa skryva mnozstvo ponauceni , ktore mozu pozitivne ovplyvnit dieta tak, aby samotny zamer nepostrehlo. Takmer vsetky vydavatelstva detskej literatury su vsak voci slovenskej tvorbe odmietave, pretoze sa im viac oplati odkupit prava na literaturu zo zahranicia a tato, viacmenej kniha plna ilustracii s trochou textu, sa u nas velmi dobre predava. Zamestnanci vydavatelstva mi to vysvetlili tak, ze majitelom vydavatelstva je vacsinou niekto zo zahranicia a ľudia, ktori nie su slovaci ani nemaju dovod a chut vydavat a tlacit na trh nieco, co je slovenske.

    Teda okrem beletrie, ktoru pisu zname mena.

    Vo vydavatelstve mi povedali, ze to mi vydaju okamzite, lebo to teraz „ide“.

    Stale sa neviem rozhodnut, ci mam dalej pisat svoje rozpravky, ktore su mojou srdcovou zalezitostou a potom cakat a cakat, kym sa mi niekto ozve na vydanie, alebo to nechat a pisat beletriu-zenske romany, ktore idu momentalne najlepsie. Mam pocit, ze na Slovensku chyba jedno dobre statne vydavatelstvo, kde by nebol sefom niekto, kto hovori po madarsky, cim sa nechcem nikoho konkretneho dotknut.

    1. Kto to viete a mozete, urcite piste detske rozpravky. V materskom centre Oblacik v Ba http://www.oblacik.sk sme zacali my mamicky detickam (do 3 rokov) hravat divadielka a mame snahu zacat aj s citanim rozpravok, avsak tam nam odvaha trosku chyba, lebo obrazom a zvukom zrejme dlhsie udrzime pozornost tak malych deti, ako keby sme im len citali. Ale skusime a uvidime. Urcite by sa nam pacilo, keby nam prisiel niekedy sam autor precitat svoju rozpravku pre nase deticky. A urcite nie sme jedinym centrom, ktore by o to malo zaujem. Mozno aj toto je cesta ako vratit slovenskym detom slovenskych autorov a slovenskym autorom slovenskych citatelov. Chce to asi ale aj usilie od autorov, aby len nepisali, ale snazili sa ziskat a udrzat kontakt s citatelom. Vsetkym spisovatelom prajem vela napadov a najma trpezlivosti pri pisani, ale aj naslednej propagacii svojich knih.

Pridaj komentár