Vplyv počítačových hier na dieťa

Počítače. Patria k nášmu životu. Deti ich odmalička vidia v našich domácnostiach, odmalička sa strkajú medzi nás a monitor, aby získali pozornosť či jednoducho ťukaním do klávesnice svojich rodičov napodobnili. Vyrastajú s nimi. Jednoducho je to tak. Malé deti, už trojročné, vedia robiť s myšou, hrať nejaké to pexeso či rôzne iné hry. To, čo im dovolíme. A ako dlho im dovolíme. Kde je tá pomyselná hranica toho „zdravého“, únosného učenia sa tejto zručnosti a kde už vzniká negatívny vzťah, či dokonca sa kladú základy závislosti? Dá sa to určiť?

Hra s deťmi

Nedávno sme našli na nejakej stránke určovanie farieb – po anglicky. Deti sedeli pri mne ako päť peňazí. Hlas z obrazovky sa ich opýtal, ktorá farba je „red“ a kliknutím myšou mali určiť správnu odpoveď, vybrať z troch farieb. Striedali sa – raz jeden, raz druhý. Veľmi ich to bavilo. Za asi 20 minút vedeli – vďaka tejto zaujímavej forme – povedať, ktorá farba je „pink, green, red…“ Dohodli sme sa, že sa hráme len túto jednu hru, tak po skončení bez reptania odišli spred počítača a zmenili sme činnosť. Zdalo sa mi, že sme počítač využili dobre. Ale moje deti sú ešte malé /3 a 5 r./, počítaču sa nevenujeme každý deň, možno tak raz za týždeň, skôr sme vonku alebo sa hráme inak, takže neviem posúdiť, ako je to so staršími deťmi. Viem si však predstaviť, že už aj deti vo veku 5 rokov presedia pri hrách aj hodinu…

Hra ako spôsob vzdelávania

Hrou sa dieťa naučí omnoho viac ako mechanickým memorovaním. A počítačová hra poskytuje deťom vnemy takmer pre všetky zmysly. Myslím si, že je vhodné využívať najmä na vzdelávanie aj počítač, a to odmalička. Rodič by však mal mať prehľad, koľko hier a akých sa dieťa hrá a s tými najmenšími by mal byť pri počítači aj on sám.

Má však počítačová hra okrem zábavy aj iný vplyv? Najmä ak ide o hry, ktoré nie sú edukatívne zamerané, ale skôr akčné?

Násilie v telke a počítači

Psychologická obec sa v názore na televízne a počítačové násilie delí stále na dve časti. Jedna hovorí, že násilie v televízii a v počítačových hrách nemá vplyv na vývoj človeka a nemalo by sa obmedzovať, druhá skupina psychológov zase zastáva názor, že tento vplyv je veľmi silný a významný.

V mnohom nám môžu pomôcť výskumy, ktoré sa zaoberajú vplyvom televízneho násilia, a to nielen na detského diváka. Tieto prebiehajú už niekoľko rokov a nezvratne deklarujú nevhodnosť akčných a násilníckych scén vo filmoch, kde sa dôsledky častého sledovania takýchto filmov hlavne u detského diváka môžu prejaviť až o 10 a viac rokov. Toto zistenie je alarmujúce, lebo rozdiel medzi filmom a počítačovou hrou je značný. Pri filme sa dieťa stáva len pasívnym pozorovateľom deja, pričom pri počítačovej hre sa dieťa aktívne zapája do interaktívneho deja, tvorí a mení ho. Je vždy jej hlavným hrdinom.

Prieskum o počítačových hrách

Prieskum, ktorý som spracoval s názvom Počítačové hry ako rizikový faktor socializácie dieťaťa vo veku 10-15 rokov, mi poskytol informáciu, podľa ktorej až 40 % opýtaných respondentov (chlapcov) a takmer 28 % opýtaných dievčat hrá nevhodné počítačové hry. Ide hlavne o hry s agresívnym násilným nábojom, hry podporujúce nenávisť, rasizmus, intoleranciu, sexuálnu neviazanosť s obsahom proti ľudskosti či morálke.

Súčasťou tohto prieskumu bola aj snaha o zistenie hodnotového aspektu šiestich najhranejších počítačových hier, v ktorom z prosociálnych hodnôt, akými sú darovanie, útecha, pomoc, solidarita, odpustenie, trpezlivosť, ohľaduplnosť, asertivita a delenie si našla uplatnenie iba pomoc. Tá sa tu nechápe ako pomoc nezištná, ale skôr ako určitý spôsob kooperatívy medzi hráčmi, ktorí si navzájom pomáhajú pri zdolávaní prekážok alebo pri porážke nepriateľa. Je len samozrejmé, že v rámci vytvárania hodnotového systému je prosociálne správanie veľmi dôležité. Počítačové hry, ktoré sme analyzovali, v sebe neukrývajú takmer žiadne z prosociálnych hodnôt.

Niekto môže namietať, že napr. rozprávky, na ktorých sme boli my skôr narodení vychovávaní a ktoré výrazne ovplyvnili našu socializáciu, obsahujú tiež prvky násilia. Avšak všetci tí, ktorí porovnávajú počítačové hry alebo akčné filmy s rozprávkami, si neuvedomujú, že útočné formy správania sú v rozprávkach spracované práve v prosociálnom kontexte. V rozprávkach a klasických dielach dobrodružnej literatúry je násilná smrť alebo krutý trest formou odplaty za spáchané zlo alebo násilie na nevinných, je teda súčasťou katarzie príbehu, vedie dieťa k poznaniu, že zlo je potrestané a pomáha mu premôcť strach. Zlo a jeho potrestanie je v rozprávkach symbolom predstavujúcim spravodlivosť – vždy víťazí dobro nad zlom.

Jeden z psychoterapeutických smerov hovorí, že si každý z nás utvára svoj vlastný svet. Každý podľa vlastných skúseností, a keď sú deti a mládež hojne vystavovaní vplyvu násilia v televízii, hrách či drastickým rozprávkam, tak je tým ich svet nejako ovplyvnený, takzvane si „nastavujú kontext“. Začnú to chápať ako určitú normu. A ak sa naučia napríklad vo svojom virtuálnom svete, teda napríklad v počítačovom svete, uvoľňovať svoju agresiu tým, že budú strieľať po ostatných, určitým spôsobom sa to podpíše aj na ich bežnej norme správania. Rizikové pre dieťa je aj to, že keď v počítačovej hre niekoho rozstrieľa a potom si hru pustí znova, postava „vstane z mŕtvych“ a akoby sa nič nestalo.

Na základe štúdia odbornej literatúry a zovšeobecnenia vlastných skúseností treba uvažovať o nasledovných negatívnych dôsledkoch pedagogicky neusmerneného hrania počítačových hier: