Dňa 4.9.2013 bola stiahnutá tzv. Celoštátna stratégia ochrany a podpory ľudských práv.

Situácia sa upokojila, minister zahraničných vecí už nejaký čas hádam pokojnejšie spáva a jeho mailová schránka nie je plná ničoho, čo by ho rušilo. Napriek množstvu rôznych hoaxov, mailov, výziev a hrôzostrašných materiálov, je asi málo bežných ľudí, ktorí vedia, ako to vlastne s celou stratégiou je. 

Chcem upozorniť na fakt, že stratégia nebola stiahnutá nadobro, bola len odložená. Jej príprava sa predĺžila, na rokovanie vlády sa má dostať až v júni budúceho roku.

Priestor, aby sme sa zamysleli nad jej obsahom a urobili si naň svoj názor, tu stále je.

Fakty 

Členstvo v EÚ a v iných medzinárodných inštitúciách nám neprinieslo len eurofondy a výhody, ale aj nejaké tie záväzky. Vzhľadom na to vláda prijala 27.júna 2011 zámer vypracovať novú stratégiu k ľudskoprávnym otázkam.

Zloženie vlády sa po voľbách zmenilo. Hoci sa už 21.11.2011 na rokovaní Rady pre ľudské práva začalo hovoriť o príprave stratégie, prvé oficiálne stretnutie k problematike prípravy stratégie bolo v polovičke mája tohto roku.

V redakčnom tíme, ani v riadiacom výbore, napriek tomu, že ide o veľmi vážny dokument, nie je žiadny skutočný, nezávislý odborník z radov psychológov, právnikov, sociálnych pracovníkov o účasti neziskoviek možno len snívať, členmi redakčnej rady sú len ľudia v pracovnom pomere ministerstva a štátu.

Už v júni ministerstvo zorganizovalo diskusné workshopy (25.6. – 3.7.) k téme s hotovým materiálom, kde sa dostali aj zástupcovia mimovládnych organizácií prostredníctvom svojich zástupcov vo Výbore pre rodovú rovnosť a Výbore pre deti a mládež. Aj oni v prvom rade pripomienkovali krátkosť času na naštudovanie materiálu. Materiál mal ísť napriek tomu v septembri do vlády bez verejnej diskusie, rovnako ako bez postoja odborníkov.

Zaujímavé je, že v zápisnici zo stretnutia redakčnej rady k stratégii je úloha s termínom do 24. júna 2013, kedy mali byť všetky pripravené materiály zverejnené a sprístupnené mimovládkam a občianskej spoločnosti. Zverejnenie znamenalo zavesenie na webovú stránku. Do 12. júla t.r. mali byť už všetky pripomienky účastníkov workshopov vedených ministerstvom zapracované do stratégie a 4. septembra mal byť materiál na programe rokovania Rady vlády pre ľudské práva.

Pri zbežnom pohľade na dokument pred a po workshopoch je však dokument je takmer identický… a to napriek vážnym pripomienkam neziskoviek, ktoré má niekoľko desiatok strán. (Tomuto dokumentu – pripomienkam neziskoviek – sa bude redakcia venovať osobitne).

Zmeškali sme niečo?

Jednou vecou sú medzinárodné záväzky, vyplývajúce z členstva v rôznych organizáciách. Druhou záležitosťou je, či všetky trendy v oblasti ľudských práv v zahraničí súvisiace predovšetkým s právami LGBTI ľudí (uzavretie „manželstva“, adopcie detí…) idú správnym smerom a či si Slovensko vie uchrániť autonómiu v oblastiach ľudských práv, rodinného práva a sociálnych vecí tak, ako uzná jeho vláda za dobré pre všetkých ľudí tohto štátu bez ohľadu na to, čo si o tom myslia a čo majú na papieri kdekoľvek za hranicami. To by však predpokladalo mať vládu, ktorej vieme a chceme veriť, že sleduje skutočne potreby a požiadavky väčšiny ľudí, ktorých zastupuje bez ohľadu na politické tričko.

Zmenu treba

Aby bolo jasné: zmenu určite treba. Sú veci, ktoré v tomto štáte nefungujú tak ako majú – aj keď možno na papieri sú, ale dostať sa k nim v reáli je sen noci svätojánskej. Keby to tak nebolo, potom by pani Dubovcová ako ombudsmanka nebombardovala vládu a verejnosť kritickými správami o ľudských právach, teda, v akom zúfalom stave je dodržiavanie základných ľudských práv u nás.

Pozornosť ministerstva sa teda skôr mala zamerať (a aj obhajobu svojich aktivít v zahraničí nasmerovať) na vymožiteľnosť práv – aj ľudských – v našom milom štáte, ktoré je biedne.

Kontrola štátu nad rodinou

Určite sa však väčšina normálnych ľudí zhodne na tom, že nemajú potrebu ešte väčšieho zásahu štátu do rodinného práva či do kontroly sociálnych vecí. Už teraz sme svedkami, ako ľahko mnohí úradníci a právnici preplávajú týmto morom ľudskej bolesti a potrieb bez akejkoľvek straty desiatky či slzy.

Pochybenia, ktoré sa stali v Anglicku a na ktoré poukázal prípad Boorových, jasne hovoria o reálnom zlyhaní kompetentných orgánov a o možnej účelovosti čo aj z prílišnej horlivosti, aj keď na Slovensku skôr z opačného dôvodu – z prílišného nezáujmu. Preplieskané kauzy detí z detských domovov adoptovaných v Taliansku tiež jasne dávajú najavo, že (nielen) na MPSVaR to nie je všetko s kostolným riadom.

Jednoducho: najprv upracme a dajme do poriadku tie ľudské práva, ktoré už dodržiavať máme a je s nimi problém, aby sme tu žili dôstojne. Potom, až bude všetko tak, ako má byť v praxi na čele so štátom, sa môžeme skúsiť baviť o nejakých nových ľudských právach.

Ochrana rodiny štátom – nič?

V dokumente Stratégie absentuje zmienka o dôležitosti rodiny, pozostávajúcej z muža, ženy a detí, tak ako je zakotvená v článku 32 Listiny základných práv a slobôd, prijatej Zákonom č. 23/1991. Má sa to teda chápať tak, že si pomaly chystá zadné dvierka pre iné alternatívy a riešenia? Potom ani asi nie je zvláštne, že rada pre ľudské práva nemá ani v jednom (!) zo svojich ôsmich výborov žiadny, ktorý by sa týkal ochrany rodiny.

Rovnakej pocty „nedôležitosti“ sa dostalo životu ako takému od počatia až po prirodzenú smrť – v materiáloch stratégie sa mu nedostalo ani písmeno. Znamená to, že je to cestička, ako meniť veci nenápadne, tak aby sa rodina a život predefinovali podľa „objednávky“?

Ministerstvo predkladá v dokumente o východiskách pre stratégiu ako najdôležitejšiu motiváciu ľudskú dôstojnosť.

Poďme sa baviť o dôstojnosti

Áno, tým, ako reálne vyzerá ľudská dôstojnosť na Slovensku, sa treba vážne zaoberať a akútne riešiť.

Akú dôstojnosť majú mnohí zdravotne postihnutí, a to nemusia byť ani na vozíčku. Alebo akú dôstojnosť zažíva taká klasická mladá rodina, kde frčí tretia materská a je to z ruky do úst, pretože je problém s financiami. O práve na bývanie môže mnoho rodín len a len snívať, politika tohto štátu ani zďaleka nesmeruje k tomu, aby nielen v tomto urobila viac. Akú dôstojnosť má žena, ktorú neprijmú do práce len preto, že má malé deti – papier so zákonom je len na smiech?

Z tohto pohľadu príde filozofovanie redakčného tímu o diskriminácii a potrebe osobitných práv osôb LBGTI zvláštne, život tu na Slovensku potrebuje prioritne riešiť iné. Akú dôstojnosť a koho teda ide riešiť stratégia?

Výchova k ľudským právam?

Nie celkom bez obáv sú aj skryté významy viet v časti celoštátneho plánu k výchove k ľudským právam.

Keďže by (podľa materiálov z workshopov zverejnených na webe ohľadne stratégie) mali obsahovať aj sexuálnu výchovu, ostáva sa pýtať, čo to vlastne bude obsahovať a do akej miery bude mať rodič právo ju odmietnuť napríklad z náboženských dôvodov alebo dôvodu iného postoja?

Návrhy z workshopov uprednostňujú v tomto smere zážitkové vzdelávanie (pod čo sa dajú ukryť všelijaké aktivity presahujúce výklad a čítanie z učebnice), ale ak s ním rodič nebude súhlasiť, tak aká bude reakcia zo zákona?

Otáznikov je viac…

V momentálnej podobe stratégia nedotiahla určite konflikty jednotlivých základných práv, nesie v sebe mnoho otáznikov a to dosť vážnych – ak už nemáme hovoriť o vynechaní podstatných vecí.

Čo nám ostáva? Byť v strehu, sledovať dobré zdroje a webové stránky ministerstiev, doplniť si právnické základné vzdelanie, rozumieť hantírke oficiálnych dokumentov, nezaspať na ich 14. strane textu, oponovať vecne a racionálne a hlavne – nebyť ticho.

Ľudské práva sú dôležité a sú aj naše, budú sa týkať aj našich detí. Je preto potrebné, aby sme boli v obraze: nech sa nám nestane, že si budeme búchať hlavu o stenu a naše deti nám povedia: To kvôli vám. Buďme súčasťou tvorby novej stratégie, ak tu má byť: ale tak, aby bola dobrá pre nás. Nie je veľa času: ďalšie rokovanie k stratégii je naplánované na 20.11.2013.

Mária Kohutiarová

(24 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)

Loading...