Biela mama, čierne deti

S menom Monika Znamenáčková som sa ako redaktorka babetka.sk strela prvýkrát vlani. Na našom portáli sa objavil jej článok Hladné deti, ktorý ma oslovil práve preto, že v ňom nie sú teórie a návody, ale odzrkadlený život autorky a jej pomoc iným. V rámci kampane Dieťa potrebuje rodinu som dostala od Návratu kontakt práve na Moniku Znamenáčkovú, vraj môžem o nej niečo napísať, o žene, ktorá sama vychováva tri „tmavé“ deti. Keďže žije na opačnom konci Slovenska ako ja, porozprávali sme sa cez internet.

Chceli biele…
Na začiatku bola túžba po dieťatku. Vlastnom. Ale ono neprichádzalo, a tak si Monika s manželom dali žiadosť o adopciu. Žiadosť bola TRI ROKY niekde v šuflíku.

„Až prišla ponuka na víkendový pobyt s deťmi v detskom domove, ktorý organizoval Návrat a my sme tam objavili naše krásne (vtedy 5-mesačné) dievčatko. Bolo snáď najtmavšie zo všetkých. Čo na tom, že sme mali predstavu o bielom, či maximálne polorómskom dieťati svetlej pokožky?“
A tak prišla do ich rodinky Martinka.

Sama mama
Mnohé rodiny, ktoré majú tri deti, hovoria, že sa po nich pozerajú ako po mimozemšťanoch. Tri deti v dnešnej dobe… A čo by potom povedali na jednu mamu a tri deti?
„V čase, keď som si brala dievčatá do pestúnskej starostlivosti, som bola rozvedená. Pôvodne som chcela iba jedno dieťa, a to maličké, no prvé deti, o ktorých som sa opäť cez Návrat dozvedela, boli biologické sestry – jedna vtedy 2-mesačná, druhá takmer 5-ročná. Myslela som na to, že by to mohla byť dobrá veková kombinácia ku vtedy 3,5 ročnej Martinke a s takmer 5-ročnou Ruženkou by som mohla popri malej Julke ostať doma, čo bolo veľmi potrebné. Netušila som, o akých problémoch to bude a myslela si, že všetko sa dá láskou a starostlivosťou napraviť.“ Čakali ich mnohé problémy, ale Monika by si predtým nebola myslela, že tie existenčné – keď nebolo za čo kúpiť bežné veci – nie sú tie najhoršie.

Mamka, a perá boli?
Monikine deti vedia, že ona nie je ich biologickou mamou. „Samozrejme ma deti volajú mama, je to pre nás veľmi prirodzené a tiež počúvam takmer denne nádherné vyznávania lásky, ako napr. Ty si tá najlepšia mamka na Slovensku, či v celom Anglicku!“ A zažíva s nimi aj mnohé úsmevné situácie (ako my všetci, ktorí máme doma malé deti :-): „Jedna z dcér sa ma pýtala, či som počas chodenia do školy robila úlohy na počítači. Odpovedala som, že vtedy ešte veľmi počítače ani neboli, na čo ona reagovala otázkou: Mamka a perá boli?“

Ako zbúrať múr v detskom srdci?
Deti, ktoré nevyrastajú doma s mamou, môžu trpieť poruchou pripútania. Môže sa zdať, že sú zaostalé, či dokonca postihnuté. V ich srdciach vyrástol múr a iba láska na jeho zbúranie nestačí. S touto realitou sa stretla aj Monika v čase, keď k nej prišli Julka s Ruženkou. „Bola som dosť zaskočená. Hovorím o staršej zo sestier, ktorá iba v tom veku vôbec začala rozprávať, bola emocionálne i rozumovo veľmi zanedbaná, netušila, čo je to mať rád, neprejavovala žiadne pocity a často akoby neprítomne pozerala do prázdna. Zdalo sa, že cez jej hrubý ochranný múr sa nedokážem prebiť. Trvalo nám spoločne viac než dva roky, keď to už medzi nami začalo byť lepšie. A môžem skonštatovať, že až pred 1-2 mesiacmi som začala vnímať v sebe veľkú zmenu: mnohé veci, ktoré ma predtým veľmi rozčuľovali, mi už nevadia. Že som ju prijala takú, aká je, že akosi patríme k sebe, aj keď to ani teraz vôbec nie je ideálne. Ale kde to ideálne je? Bolo to naozaj ťažké v mnohých ohľadoch a netuším, ako to zvládajú ľudia, ktorí s takýmito väčšími deťmi ostať doma nemôžu. Takže sme boli spolu viac než rok, keď nastúpila do škôlky ako 6-ročná. A do školy ako 8-ročná.“ Našťastie, mama Monika nebola v ťažkej situácii sama. „V tom čase mi veľmi pomohli informácie z Návratu o poruche pripútania. Tiež poznatok, že za tieto veci nemôže ani dcérka, ani ja. Prestala som sa obviňovať, že zlyhávam. Tiež mi pomohla otvorenosť ľudí, s ktorými sa mesačne stretávam na Klube náhradných rodín v Košiciach, ktorí prežívali veľmi podobné veci, ako my. Už som na to nebola celkom sama.“

Julinka v klokanke
S maličkou Julinkou, ktorá mama vtedy len 2 mesiace, to bolo iné. Určite preto, lebo bola maličké bábätko. „Zžili sme sa okamžite. Využívala som každú možnosť, aby som ju mohla mať na očiach – a ona mňa, aby mohla cítiť moje telo, dotyky, vôňu… Často som ju namiesto v kočíku nosila v klokanke či na chrbte. Možno aj preto je Julinka také šťastné a vyrovnané dieťa, ktoré rozdáva úsmev a lásku všetkým dookola a pusu zavrie, iba keď spí.“

Biela mama…
To sa zrejme nedá prehliadnuť: „Biela matka na východnom Slovensku s troma rómskymi deťmi – aj keď Julinka je biela ako Snehulienka,“ hovorí Monika. Ako prijali vaše rozhodnutie vaši rodičia? pýtam sa na diaľku. A pritom myslím na nesúhlasné krútenie hlavou, ktoré zažijú mnohí manželia, keď oznámia rodine že čakajú tretie VLASTNÉ dieťa. „Zo začiatku boli ich vyhlásenia všelijaké, mali totiž trošku problém s tým, že sú Rómky, no veľmi rýchlo si zvykli a prijali ich. Problém mali „iba“ s tým, že som na ne sama a – „to sa zvládnuť nedá“. No dá, ale keby som na ne bola naozaj sama, tak neviem. Ale som veriaca, mám Pána Boha, ktorý nás chráni, stojí pri nás, keď mi je ťažko, keď ma opúšťajú sily.“

Ako každá iná rodina
Cestovanie, dovolenky, výlety, škola a škôlka, hry a povinnosti, to je život mamy Moniky a jej troch dcér. Nič zvláštne. Nič výnimočné. Každodenná realita. Mamina pracuje po 9 rokoch na materskej ako grafička, zo Sečoviec sa presťahovali do prenajatého bytu do Košíc, blízko nich bývajú jej rodičia, u ktorých nachádza pomoc a oporu, keď potrebuje. Prečo to robí? pýtam sa v duchu. A odpoveď nachádzam v článku Hladné deti, kde Monika opisuje život súrodencov z rómskej osady, ktorým umrela mama a otec mal ísť do väznia. O deti sa nemal kto postarať, nemali si čo obliecť, čo jesť… Mnohé deti sú, žiaľ, takto odkázané na seba. Monika sa im snažila pomôcť, darovala dievčatku vetrovku. Dievčatko však chodilo o niekoľko dní v zime zase bez nej. Deti najprv klamali, ale nakoniec z nich vyliezlo, že vetrovku spálili, lebo nebolo čím kúriť. Monika píše: „Keď som v ten deň vošla do svojho domu a našla tam svoje usmiate dieťa, ako bojuje s čižmičkami a vetrovkou, naplnil ma pocit vďaky, že toto dieťatko uniklo podobnému osudu. Že je mu teplo, je sýte, oblečené, že má vlastnú postieľku, hračky i mamu, ktorá ho miluje, rovnako ako jej dve sestričky.“

Bolestná realita
Deti z domovov žijú za vysokými múrmi a síce o nich všetci vieme, ale keď sa povie „detský domov“, predstavíme si skôr budovy ako konkrétne tváre a príbehy. Ľudia, čo ich uvideli, spoznali ich bolestnú realitu, ktorá je častokrát motiváciou na adopciu či pestúnstvo. „Často sa mi v spomienkach objavovali tváričky detí z domova, kde bola pôvodne Martinka. Vtedy ma to silno zasiahlo, aké tie deti boli, ich túžby a bolesť, ktoré boli jasne čitateľné v ich tváričkách. Je nás dosť takýchto dospelých, ktorých jedným zo základných motívov, prečo si vzali dieťa z domova, bola práve podobná skúsenosť – bolestná realita… Často hovorím, že som teraz vlastne vďačná Bohu, že som vlastné deti nemala (teda zatiaľ :-). Áno, nebolo jednoduché sa s tým vyrovnať, ale myslím si, že keby sa mi boli narodili vlastné deti, zrejme by ma myšlienka adopcie a pestúnstva ani len nenapadla! A tak by tieto MOJE DETI, ktoré so mnou žijú a ktoré mám tak veľmi rada, možno so mnou ani neboli. A ja som veľmi šťastná, že sú.“

• Martinka má dnes 9 rokov a chodí do 4. ročníka. Je to nádherné tmavé dievča, miluje drobné deti, je voči nim veľmi zodpovedná a starostlivá.
• Ruženka má dnes 10 rokov, chodí do 3. ročníka. Je veľmi talentovaná na hudbu, šport, výtvarnú.
• Julka, jej malá sestrička, má takmer 6 rôčkov. Začala chodiť na tanečnú, v škôlke si vybrala počítačový krúžok. Julka je veľmi zlaté dieťa, šikovné, rozumné, nezavrie sa jej pusa celý deň. Má dar urobiť ľudí šťastnými.

(13 hlasov, priemerne: 4,10 z 5)

Loading...