Ako som konečne dospel

Každého postretne v živote aj dobré, aj zlé. Niekto sa s negatívami vysporiada rýchlo, má hrošiu kožu a niekto sa nevie preniesť cez veci, ktoré sú pre neho stredom vesmíru. Ak si dcéra vezme do hlavy, že má nadváhu, tak nepomôže žiadne presviedčanie. S odstupom času zistí, že ten jeho problém nebol ani zďaleka taký veľký, ako sa zdalo a len on mu prikladal obrovskú vážnosť. Nikto iný si to nevšimol. Je dobre, keď človeka niektoré veci trápia, len tak ich dokáže riešiť a venuje sa im. Dosť ľudí však len mykne plecom a hľadá cestu ľahšieho odporu, teda nič nechce riešiť… „a dajte mi pokoj!“, …“to sa ma netýka..“, alebo dokonca preferujú porekadlo, že najlepšia obrana je útok. Iní vinia za svoj zlý stav osud.

Ja som vyštudoval vysokú školu, no škola života, ktorú som dostal v poslednej dobe je oveľa dôležitejšia a naučila ma oveľa viac.

Naučila ma, že som sám tvorcom svojej budúcnosti.
Ak som nezamestnaný, nemôžem sedieť a čakať, že mi ktosi zazvoní pri dverách a spýta sa ma, či nechcem pracovať. Ja som aj to vyskúšal, keď som potreboval zamestnancov a zo šiestich, ktorých som takto šokoval, len jeden bol ochotný nastúpiť do práce. Keď som zazvonil pri dverách uchádzačov o prácu a povedal, čo chcem, oni sa evidentne zľakli. Veď ja chcem aby pracovali! To ale bude treba dochádzať za prácou, ešte horšie, bude treba ráno vstávať a oni si už taaaak zvykli sladko pospať… A prídu o možnosť pozrieť si ráno televízor, stretnúť sa s kamarátmi pri pivku… Odpoveďou bolo, že sa im to teraz nehodí, že možno o mesiac atď. No doslova som sa trápne cítil, že som si dovolil pokúsiť sa vytrhnúť ich zo stereotypu.

Naučil som sa, že keď po niečom túžim, keď niečo chcem, tak to dosiahnem.
Ale musím tomu veriť, musím si veriť a niečo preto spraviť. Čo môžem pre seba spraviť, aby som na svoj cieľ dosiahol. Človek má úžasný dar, dar myslenia, dar reči, aby mohol komunikovať a rozprávať sa. Komunikáciou dokáže úžasné veci, keď chce, keď sa učí a pozitívne myslí. Komunikáciou dokáže povedať svoje túžby a priania, slovom dokáže pohladiť, pomôcť, ale aj ublížiť.

Naučil som sa veriť ľuďom a pozitívne myslieť.
Začať deň s úsmevom je úžasné, aj keď možno prvý človek, ktorý sa na mňa usmeje je taký strapatý s kruhmi pod očami, čo býva v zrkadle v kúpeľni. No o chvíľu sa dá do poriadku a už vyzerá oveľa lepšie. A keď človek ide po ulici a stretne známych, pritom ich pozdraví s úsmevom, aj keď vonku pľúšť, prší, fúka vietor.. tí ľudia mu úsmev vrátia. Ak by bolo vidieť stupnicu každého človeka, ako rastie pozitívna energia, určite by každému takémuto človeku poskočila o stupienok vyššie. No nie je to krása? Dokonca aj v úradoch sa ľahšie vybavujú veci s úsmevom, ako keď si nechám náladu v čakárni. Aj tí úradníci sú zvyknutí na ľudí zachmúrených, nahnevaných a odrazu im niekto prinesie trochu svetla.

Naučil som sa povedať ľuďom, že mi na nich záleží, že sú skvelí, naučil som sa vyznať lásku.
Aj ja som pracoval na úrade. Tam bola atmosféra, že ak sa sám nepochváliš, tak ťa nikto nepochváli. Ľudia robili len to, čo mali v náplni práce a to čo museli. Viac ani o chlp. A každý človek potrebuje uznanie, každý človek je individuálny, každý niečo vie lepšie, ako ten druhý, len to musí v sebe nájsť a rozvíjať. Každý človek potrebuje objatie, pohladenie a lásku, aj ten najväčší namrzenec, ktorý to navonok nikdy nepripustí. Ale kto mu ho má dať?

Postavil som sa na vlastné nohy

Pred časom som skončil s prácou úradníka. Postavil som sa na vlastné nohy. Behom dvoch rokov som zmenil svoj celý život. Naučil som sa, život ma naučil, že hodnoty života sú úplne iné, ako vidím u väčšiny ľudí, ktorí sa pachtia za majetkom, za mamonom peňazí. Určite sú potrebné, ale v živote človeka sú iné veci, ktoré peniaze nikdy nevyvážia. Život utečie ako voda a odrazu sa človek obzrie za seba a vidí, že sa lopotil, má nejaký majetok, úspory, ale je sám, možno obklopený akurát niektorými vypočítavcami.

V živote je dôležité mať človeka, s ktorým sa cítim dobre, ktorý je mojou oporou a s ktorým túžim ísť na koniec sveta, môj koniec sveta, ktorý je len niekde kúsok za domami. Chodiť s tým človekom rannou rosou, počúvať spev vtáčkov, objať ho okolo pliec a cítiť sa šťastne. Tešiť sa, keď prídu za ním už samostatné deti a prinesú domov šťastíčko, nový rozvíjajúci sa život a požiadajú o pomoc pri jeho varovaní. A samozrejme im pomôcť a s hrdosťou sa pýšiť šťastíčkom. No že bude rozmaznané, to je asi nevyhnutnosť. No nie je to krásna predstava? Žiť s milovaným človekom a vyznať mu lásku, prekvapovať ho pozornosťou a len tak, objatím z radosti. Určite sa mu to stonásobne vráti.

Anjeli ešte žijú

Mal som obrovské šťastie. Mám už svoje roky, aby som sa vedel poučiť a spoznať ľudí. Stretol som človeka, ktorý má obrovskú charizmu. Anjeli ešte žijú. Človeka, ženu s veľkým Ž, s ktorou mám pocit, že som s ňou vyrastal, že sa poznáme a každý z nás vie, čo ten druhý chce povedať. Stretol som ženu, ktorá vie, čo je v živote dôležité, vie pohladiť a objať. Ženu, ktorá rozdáva dobro okolo seba tak, že sa až obávam, či mi kúsok toho šťastia ostane. Ženu s veľkým srdcom, s ktorou chcem chodiť rannou rosou, ktorú zavediem na najtajnejšie miesta môjho života a mojej duše, ktorej viem vyjadriť svoje city a povedať jej, že ju milujem. Musím sa s vami podeliť o to šťastie, aby ste vedeli, že nikdy nie je neskoro, že v živote je toľko úžasných ľudí, pre ktorých sa oplatí žiť, že anjeli medzi nami ešte žijú. Ale jeden je už zadaný, ten môj.