Oteckovia, nenechajte si to ujsť!

Naše prvé dieťatko sme s manželkou počali asi hneď v svadobnú noc, lebo Terezka sa narodila presne 9 mesiacov a 1 deň po našej svadbe. Obaja sme boli prekvapení, že sa to podarilo tak rýchlo, ale na bábo sme sa veľmi tešili a aj intenzívne prežívali prvé tehotenstvo. Bol som pri každom ultrazvuku, a tak som aspoň z diaľky sledoval, ako náš pokladík rastie. To, že čakáme dcérku, sme až do poslednej chvíle nevedeli, chceli sme sa nechať prekvapiť.

Pri našich večerných rozhovoroch sme sa s manželkou dohodli, že budem aj pri pôrode, hoci som si vôbec nevedel predstaviť, čo mám očakávať a ako to všetko zvládnem. Manželka ma však povzbudzovala, že to určite zvládnem a ja som medzitým študoval dostupnú literatúru, aby som bol vybavený aspoň teoretickými vedomosťami, ako to všetko bude prebiehať. Spolu sme absolvovali aj povinnú prednášku z profylaxie, keďže bez pečiatky by ma na pôrodnicu nepustili. Termín sme mali 25.01.2004, ale nič tomu nenasvedčovalo, že by sme mali rodiť práve v tento deň. Na druhý deň ráno manželke odišla hlienová zátka, a tak sme poslušne naklusali do nemocnice. Lekár nás však poslal domov, že dokiaľ nebudú kontrakcie, nemusíme tam byť. Tie sa začali objavovať v noci, o čom som ani nevedel, nakoľko som tvrdo spal. Manželka však väčšinu noci strávila na fit lopte a keď sa jej to už nedalo, nadránom ma zobudila, aby som skočil k rodičom pre auto (bývajú od nás asi 10 minút peši), že ideme do nemocnice. Kým sme sa tam dostali, kontrakcie zrazu ustali. Obaja sme boli zmätení a neskúsení, ako to pri prvorodičoch býva. Bol utorok a manželka mala v ten deň aj tak poradňu, rozhodla sa už počkať v čakárni a vypočuť si rezultát lekára. Ja som sa teda pobral do práce s tým, že budem čakať na telefóne. Manželkine veci som však pre istotu odviezol k svokrovcom do práce (pracujú k bližšie k nemocnici ako ja), že budú skôr po ruke ako u mňa v aute. Kontrola v poradni ukázala, že manželka už je otvorená na 3 cm a má sa hlásiť na pôrodnici. Po jej telefonáte som si vybavil priepustku, sadol do auta a pustil sa v ústrety neznámu. Kým manželku chystali (klystír, holenie a predpôrodné vyšetrenia), ja som čakal na chodbe, kedy ma zavolajú. Čakal som asi pol hodinu, kým prišla sestrička a dala mi kľúč od šatne a veci na prezlečenie – také zelené nemocničné. Keď som sa prezliekol, prišiel som za manželkou na pôrodnú sálu. Ona už ležala na pôrodnom stole napojená na monitorovacie zariadenie a spolu sme čakali na tie správne kontrakcie. Pôrodná asistentka i ošetrujúca lekárka pravidelne kontrolovali manželku a nakoľko tie správne kontrakcie ani po štyroch hodinách stále neprichádzali, rozhodli sa manželku napojiť na infúziu. Počas týchto štyroch hodín čakania sme počuli stonanie a pôrodné výkriky dvoch mamičiek vo vedľajších pôrodných boxoch, ktoré práve rodili. Zároveň s ubiehajúcim časom vo mne stúpala nervozita, pretože som nebol pripravený na osemhodinový maratón monitorovania a chodenia s manželkou na izbu, kde sa sprchovala teplou vodou a kde som jej „musel“ masírovať kríže. Čím dlhšie sme čakali na samotný pôrod, tým viac som obdivoval moju manželku, ako to všetko napriek bolestiam zvláda. Priznám sa, že asi po siedmych hodinách som bol unavenejší ako ona, a to som nemal žiadne kontrakcie a nemusel som ešte po ôsmich hodinách v bolestiach rodiť. Vždy, keď manželka ležala na pôrodnom stole a bola napojená na monitor, ja som sedel na fit lopte za jej hlavou a doprial si chvíľku oddychu. Popri čakaní a oddychovaní sme si vypočuli ďalšie dva pôrody a správy v rádiu, kde práve hovorili o úplatnom pôrodníkovi v Ružinovskej nemocnici. S manželkou sme sa na tejto správe dobre pobavili, nakoľko sme vedeli, že od našich lekárov také niečo nehrozilo.

A rodíme…

Asi o štvrť na desať pri kontrole zavelila pôrodná asistentka, že sa ide rodiť. Hneď na to prišli dvaja lekári a ešte jedna pôrodná asistentka. Ja som sa postavil za manželku, podoprel som jej hlavu a spolu s ňou začal tlačiť. Ani neviem ako, ale celá moja únava a nervozita zrazu zmizla. Manželku som podporoval a kľudným hlasom som jej opakoval inštrukcie lekárov. To preto, aby jej neunikla žiadna inštrukcia a aby pôrod prebehol pre manželku a dcérku čo najlepšie. Veľmi som bol prekvapený, že samotný pôrod trval veľmi krátko, asi päť minút. Po osemhodinovom maratóne som očakával minimálne polhodinové tlačenie. Hneď ako dcérku vytiahli a ona zaplakala, tak ju nakrátko jemne položili na manželkine bruško, aby vedela že mamička je blízko a obaja s manželkou sme ju privítali na tomto krásnom svete. Nakoľko sme s lekármi boli dohodnutí, že hneď po pôrode budem môcť prestrihnúť pupočnú šnúru a naskytla sa takáto možnosť, tak som dlho neváhal a urobil tak. Lekári ma zavolali bližšie k dieťatku, dali mi do ruky nožnice a ukázali mi, kde mám pupočnú šnúru prestrihnúť. Potom dcérku zobrali do vedľajšej miestnosti k neonatológovi, ktorý dcérku skontroloval. Ja som hneď nato zobral do ruky foťák a utekal za ňou. Vtedy bola ešte tá možnosť byť aj pri tejto pre dieťatko nie príliš príjemnej kontrole. Keď som videl, ako dcérke robia čistenie dýchacích ciest, bol som s toho mierne šokovaný. Hneď som si ale uvedomil, že tieto úkony sú pre dieťa potrebné a je v rukách odborníkov. Po vyčistení dcérku utreli, odvážili a zmerali a ja som hneď urobil dve fotky pre našu rodinu. Kým dcérku balili, ja som išiel za manželkou, ktorú práve zašívali. Keď som sa blížil k manželke, zažil som druhý mierny šok. Prvé čo som zbadal, bolo veľa krvi na plachte a pod pôrodným stolom. Už som sa aj zľakol, že manželka vykrvácala, ale keď som videl, ako sa na mňa usmiala, hneď sa rozplynuli všetky moje obavy. Hneď som jej ukázal prvé fotky našej dcérky a zhodli sme sa na tom, že je krásna. Kým sme sa s manželkou rozprávali, priniesli k nám čistučkú a zabalenú dcérku a my sme sa kochali a rozplývali nad jej krásou. O malú chvíľku prišli pre dcérku s inkubátorom, označili ju aj manželku rovnakým číslom a odviezli ju na oddelenie šestonedelia. Vtedy znova na mňa prišla únava, ale už som bol pokojný a šťastný z toho, že mám krásnu dcérku a úžasnú manželku, hrdinku.

Byť pri pôrode svojho dieťaťa odporúčam každému oteckovi aj napriek tomu, že bude len „štatistom“, že zažije mierne šoky a bude z toho unavený. Je to úžasná skúsenosť a hlavne pre manželku to bola podľa jej vyjadrení veľká podpora. Ja som videl ako prebieha pôrod, pomáhal som jej do sprchy aj na pôrodný stôl a manželka tam nebola sama. Preto som chcel byť aj pri narodení našej druhej dcérky.

Druhý pôrod mal na začiatku podobný scenár, ibaže sme vedeli, že sa asi skončí sekciou, nakoľko naša druhá dcérka bola otočená zadočkom. Lekári však nechali manželke pôrod rozbehnúť normálne, lebo porodiť bábätko je možné, aj keď s komplikáciami, aj v takej pozícii. Po asi piatich hodinách chodenia po chodbe, dýchacích cvičení, monitorovania oziev bábätka a kontrakcií však prítomný pán primár usúdil, že bábätko už ďalej nenapreduje, a tak nás nebude trápiť a pôrod ukončí cisárskym rezom. Obaja sme si trošku vydýchli, hoci by sme boli radšej, keby to aj teraz šlo bez komplikácií ako po prvýkrát. Dôležitejšie však pre nás bolo, aby sa naše druhé dieťatko narodilo zdravé. Tak sme poslušne čakali, kým sa uvoľní operačná sála. Priamo na sálu ma nepustili, čakal som na chodbe pred ňou. Asi o pol jednej ráno, 18. októbra 2005 som po prvýkrát počul plač svojej druhorodenej dcérky Veroniky a krátko nato ju aj uvidel. Viezli ju zo sály v inkubátore a ja som si aspoň na chodbe mohol urobiť pár fotiek do rodinného albumu. Potom som ešte počkal na manželku a v sprievode sanitára a anestéziologičky ju odprevadil na izbu. Trošku aj komunikovala, čo si však na druhý deň vôbec nepamätala. Bol som šťastný, že obe moje „baby“ sú v poriadku a ja som sa mohol konečne uvoľniť a ísť sa domov vyspať. Ten pocit šťastia sa nedá ani opísať…

Byť pri pôrode je pre mňa už normálnou súčasťou tehotenstva a príchodu na svet našich detí. Je pravda, čo sa píše, že oteckovia majú potom k svojim manželkám väčší obdiv a úctu, keď vidia, že priviesť na svet dieťa nie je také jednoduché, ako by sa zdalo. A tiež si otecko má šancu vytvoriť k svojim deťom jedinečný vzťah hneď od začiatku, ako prídu na svet. To považujem za čosi výnimočné a úžasné. A tak si to s manželkou v auguste opäť zopakujeme – čakáme totiž náš tretí prírastok.

Foto: autor