Výkresy našich škôlkarov a ich podpisy

Každý umelec sa chce pochváliť svojím dielom. A tie naše dietky majú túto potrebu tiež. A možno ešte väčšiu a intenzívnejšiu ako dospeláci.

Na výstavkach v škôlke našich ratolestí hľadáme výkres alebo minidielko, ktoré je tam nové a ešte sme ho nevideli.

Ktorý je môj?

Ideálne je, keď deti hneď vedia, kde majú svoj výtvor. Vyhneme sa tak hľadaniu medzi množstvom skoro na vlas rovnakých dielok a nestrácame tak v šatni pri príchode, či odchode zo škôlky „drahocenné sekundy“.

Niekedy to však nie je až tak jednoduché. Po vete: „Maminka, hľadaj, ktorý je môj. Vidíš ho?“, nám nič iné neostáva len hľadať meno (podpis) svojho dieťaťa.

V niektorých škôlkach používajú značky detí, ktoré majú napríklad na skrinke. Čo je možno jednoduchší spôsob rozpoznania výtvorov, hlavne pre deti, ktoré ešte nepoznajú písmená a nevedia čítať.

Čitateľný podpis

No, vo väčšine predprimárnych zariadení výkresy podpisujú učiteľky. Výborné je, keď meno je napísané výrazne, väčším písmom a čitateľne. A na strane, na ktorú sa pozeráme.

Podpisy napísané ceruzkou, slabučko, nečitateľne alebo napríklad aj z opačnej strany práce, naozaj nie je najšťastnejším riešením. Veď podpis je súčasť umenia, netreba ho skrývať alebo ho mať v rožteku minipísmom, že aj s lupou máme čo robiť, aby sme ho rozlúštili.

No a deti sa určite vždy potešia, keď si výkres môžu podpísať aj samé. Veď mnoho detí v predškolských triedach to zvládajú na jednotku. A vlastnoručná umelcova signatúra dáva dielu ešte väčšiu hodnotu, nie?

Meno alebo priezvisko

Vlastnoručne, tak alebo onak, niektorí rodičia to naozaj neriešia, ako je ich dieťa podpísané. Či tam „svieti“ krstné meno dieťaťa alebo učiteľky dopíšu, ak je viac detí v triede s rovnakým menom, iniciálu alebo celé priezvisko, je to jedno.

No niektorí dospelí si však vyslovene vyžiadajú správnosť mena. Napríklad Alexander – podpisovať len Alex, Daniela – podpisovať len Danielka, v žiadnom prípade Danka, Martin – neakceptovateľné Maťko…

A zádrheľ je často aj v správnosti písania krstného mena, čo v dnešnej dobe rôznych atraktívnych, cudzojazyčných mien, môže byť problém. „Podpisovateľ“ by si mal dobre naštudovať korektnú písomnú formu krstného mena.

Nepoužívať žiadnu „bernolákovčinu“ – píš ako počuješ. Keď sa raz dieťa oficiálne volá Charlotte, nemôže byť na výkrese napísané Šarlota, alebo Quido – nie Kvído, lebo ako rodič to ani tak hľadať nebudem.