Kam a ako sa posunula starostlivosť o deti za posledné roky

Mgr. Katarína Hrnčiarová, PhD. 0

Mamy dnes novorodencom poskytujú ochrannú náruč. Túlia si ich k sebe, keď to potrebujú. Kážu im to ich inštinkty. Starším generáciám na tom vadí priveľké „rozmaznanie“ detí a nepochopiteľná liberálnosť. Dnešné matky však len svojim deťom viac dôverujú a deti si vďaka tomu dôverujú tiež.

Jean Liedloffová vo svojej knihe Koncept kontinua píše, že súčasné matky nepočúvajú svoju intuíciu, no viac sa riadia odporúčanou literatúrou. Viac ako plačom svojho dieťaťa sa riadia slovami v knižkách.

Ingimage

Generácia, ktorá teraz privádza na svet deti, je generáciou vychovanou v „koncepte NE-kontinua“. Sme generáciou, pre ktorú „JA znamená ten, ktorý túži a INÝ znamená ten, ktorý nereaguje, odmieta.“[1] Nezdá sa vám preto zarážajúce, že práve táto generácia si vyberá pri starostlivosti o deti oveľa prirodzenejšiu cestu?

Práve naopak, sme generáciou, ktorá vo svojej podstate prahne po dotyku, ktorý nám bol odopretý. Neplatí to samozrejme všeobecne, ale tendencia vrátiť sa k prirodzenej, inštinktívnej starostlivosti o dieťa našťastie v posledných rokoch silnie.

Pojem vzťahová výchova[2] už nie je neznáma.

Stala sa súčasťou mnohých kurzov predpôrodných príprav. Novorodenec je doma vítaný a starostlivosť o neho sa vracia do prirodzených a citlivých koľají. Neveríme tomu, že dieťatko treba nechať vyplakať.

Dojčíme na požiadanie. Nosíme – či už na rukách alebo v nosiacej pomôcke. Hlavne, že mu zabezpečujeme kontakt. Bezplienkujeme. Spíme v blízkosti malého človiečika a neveríme, že ho tým rozmaznáme ani tomu, že ho udusíme.

Na dedinách si ešte starší pamätajú, že dieťa sa bralo aj na pole v plachte na chrbte a zložilo sa do kolísky, ktorá sa z nej vyrobila pomocou niekoľkých kolov. V mestách na to poväčšine zabudli. Nosenie detí už síce nie je nezvyčajný jav, neznamená to ale, že je akceptované.

Nosenie versus vrcholový šport

Na diskusných fórach a sociálnych sieťach sa pravidelne objavujú otázky žien, ktoré by svoje dieťa rady nosili v šatke či nosiči, ale neodporučil im to lekár alebo fyzioterapeut, pretože ich dieťa je hypotonické, hypertonické, predčasne narodené, vývojovo oneskorené alebo má preferenciu jednej strany či nejaký iný problém (prípadne kombináciu ťažkostí). Pôsobí to dojmom, že nosenie detí je niečo ako vrcholový šport: môžete sa mu venovať, ak ste zdraví a vyhovujete rôznym normám.“[3]

Výdobytky modernej doby nás presviedčajú o opaku toho, čo nám našepkávajú naše inštinkty: dieťa je na tele matky v najväčšom možnom bezpečí, v teple a má prístup k potrave. Zároveň sa napĺňa jeho nevyhnutná túžba po dotyku a blízkosti.

Práve počas Medzinárodného týždňa nosenia detí sa snažíme pripomenúť, čo matky cítia ako prirodzené. V jeho programe sa okrem témy nosenia detí kladie dôraz aj na celkovú starostlivosť o dieťa a jeho potreby. Viac o programe a celej akcii nájdete na stránkach www.nosma.sk.

[1] LIEDLOFFOVÁ, J.: Koncept kontinua. Hledání ztraceného šťestí pro nás a naše děti. Praha: DharmGaia 2007, s. 85.

[2] SEARS, W. a SEARSOVÁ, M.: Vzťahová výchova. Praktická príručka o citlivom a prirodzenom prístupe k dieťaťu. ChristBook 2012.

[3] https://nosenec.blogspot.sk/2016/01/muze-se-moje-dite-nosit.html

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Pridaj komentár