Spoločenský život batoľaťa

Dieťa čulo podniká výpravy po celom byte i po záhrade, zmocňuje sa vecí, ktoré sú v jeho dosahu, manipuluje s nimi, ničí ich. Aktívne nadväzuje kontakt so všetkými členmi domácnosti a s domácimi zvieratami. Ku každému z nich si vytvorí iný vzťah podľa toho, akú s ním získa skúsenosť.

shutterstock

Vzbudzuje pozornosť svojou roztomilosťou, ale má i početné konflikty, keď tvrdohlavo trvá na svojich požiadavkách a keď prestupuje zákazy –ktoré pribúdajú, pretože je stále viac toho, čo batoľa dokáže a čo pritom nesmie. „Nikdy zrejme nieje dieťa také roztomilé, a súčasne také vzdorovité a náročné na čas a trpezlivosť rodičov.“

Okolo druhých narodenín si batoľa vytvorí rodinnú identitu: pochopí, že patrí k „svojim ľuďom“ a že za hranicami tejto malej pospolitosti je veľký svet „cudzích“ ľudí. Hranica však nemusí byť ostrá, sú tu tiež príbuzní a priatelia, ktorí sú akosi „napolovicu naši“.

Prejavovanie citov

Zlepšené výrazové prostriedky umožňujú batoľaťu, aby zreteľnejšie prejavovalo svoje city. Preto je nám zrejmá prudkosť jeho citových reakcií. Dokáže vzdorovito kričať, zmieta sa, dupe.

Príhoda pozoroval: „Pri prekonávaní prekážok, ktoré maria dosahovanie cieľa, vzniká zo zaťatosti zlostné správanie, prejavujúce sa stuhnutím a ohýbaním chrbtice dozadu, sčervenaním v tvári, rozhadzovaním rukami a kopaním, hlavne keď sa dieťa vrhne k zemi …

K zlostnému správaniu sa pridruží od polovice druhého roku iný inštinkt, bojovnosť.

Batoľa tlčie matku alebo pestúnku, bije sa do hrude, hryzie seba alebo tých, ktorí mu bránia v činnosti, a hádže predmety v smere objektu, proti ktorému sa vzpiera. Tieto alebo podobné prejavy pozorujeme aj u zvierat, menovite u ľudoopov.“

Batoľa nielen lepšie vyjadruje svoje city; ale jeho citový repertoár sa aj obohacuje.

Popri citoch k dospelým, ktoré sú stále na prvom mieste, sa objavujú aj city k deťom. Dojča svojho vrstovníka zvedavo skúmalo a dokázalo sa s ním ponaťahovať o hračku. Teraz už je bežná náklonnosť k druhým deťom, radosť z ich prítomnosti. Vyskytuje sa –aj keď vzácne a len u niektorých detí – aj súcitné správanie k druhému dieťaťu, ktoré plače.

Niektoré batoľatá už začiatkom druhého roku života utešujú druhé dieťa pomaznaním,

neskôr ponúknutím dobroty alebo hračky. Zdá sa, že tu hrá veľkú rolu príklad rodičov i priame vedenie, zahŕňajúce „teóriu“ (príslušné slová) a samozrejme aj prax. Neprekvapí nás žiarlivosť: tá býva najvýraznejšia voči mladšiemu súrodencovi. Ku koncu obdobia batoľaťa badať však už zárodok solidarity partnerov v hre (raz to bude solidarita v práci) aj zárodok súťaživosti. Niektoré deti sa tiež radi predvádzajú, suverénne recitujú básničky pred publikom a žiadostivo očakávajú potlesk. Zažívajú teda už niečo ako ctižiadostivosť. V bezpečí domova je aj repertoár ich správania sa k návštevníkom bohatý, svojou roztomilosťou si ľahko získavajú sympatie a aj to patrične využívajú.

Vzťah k rodičom

Osou sociálneho života zostáva však vzťah k rodičom, obvykle práve k matke. Závislosť na nej je hlavnou témou hlavne v druhom roku života. Povedali sme, že dojčenské obdobie zahŕňa separáciu, psychické narodenie dieťaťa, alebo aspoň jeho počiatok. Tento proces pokračuje ďalším osamostatňovaním sa a každý krok k samostatnosti na jednej strane umožňuje a na strane druhej vyžaduje trochu inú vzájomnosť.

Batoľa je „zamilované do sveta“, je ako opité svojimi schopnosťami a výbojmi, stále sa raduje z nových objavov, hádam aj z toho, ako sa dokáže – keď práve chce – vymaniť z materského náručia. Rado hrá hru na utekanie od matky, pri ktorej matkina úloha spočíva v tom, že ho nechá kúsok utiecť, a potom ho dobehne a pevne zovrie v náručí. (Niekedy sa takto zahrá už dojča.) Táto hra je miniatúrnou vzorkou riešenia konfliktov: Utekám z materského náručia, pretože mi hrozí uväznenie v majetníckej láske – a zároveň potrebujem uistenie, že ma matka stále chce.

Separácia

Je tu teda energické pokračovanie v separácii – a zároveň strach z prílišného vzdialenia sa. Batoľa si praje, aby matka zdieľala radosť z každej schopnosti a skúsenosti, ktorú ono získa. V niektorých obdobiach, najčastejšie v jeden a pol roku, sa závislosť na matke dokonca prechodne zvyšuje. Matka musí byť odinakiaľ citovo dobre „zásobovaná“, nesmie žiť len citom ku svojmu batoľaťu, inak by ťažko splnila svoju úlohu byť mu stále k dispozícii – a pritom znášať jeho vrtkavosť, výraznú ambivalenciu voči sebe, striedanie veľkej závislosti so sebapresadzovaním, pri ktorom môže byť aj náhle agresívne odstrčená, niekedy aj udretá. (Nejde o znášanie všetkých vrtochov, ale byť nad nimi.) Striedavé „lepenie sa“, ktoré pripomína dojčenskú symbiózu, a prehnaná demonštrácia samostatnosti – to je skutočný nárok. Batoľa týmto správaním, ktoré vyplýva z vnútornej rozkolísanosti, dokáže matku vyčerpať, „vynervovať“. Môže dôjsť až k recidíve separačnej úzkosti i strachu z cudzích ľudí. Dieťa je zraniteľnejšie, cíti sa náhle pobúrené a pokorené aj celkom miernym trestom.