Kartónujeme

…alebo možno aj výlet do sci –fi.

„Už dávno sme nemali doma nejakú veľkú krabicu,“ žobre Jakub pri olovrante, nostalgicky prižmúrené oči dávajú jasne najavo, ako mu kartón chýba.

„Pamätáš, naposledy si nám robila taký super hrad z tých veľkých krabíc…“

Pamätám. Len dosť ťažko sa hľadajú obrovské krabice, s ktorými by sa dalo tak šalieť, ako si to prevádzkujeme my.

Ale v okamihu, kedy to môj synátor zahlásil, som mala jednu krabicu už v merku.

„Iď dolu, mrkni, či je čistá a nie je mokrá,“ dala som mu pokyny po obhliadnutí objektu z okna.

Za chvíľu to bolo tu. Obrovská krabica, nie veľmi vysoká, z plochej obrazovky najväčšieho kalibru. Blahorečím výrobcovi aj kupujúcemu, vyhadzujem opatrne polystyrén a sáčky. Do práce nastupuje nôž.  Krabicu potrebujem – idem z nej chlapcom vyrobiť námornícke rekvizity do deskej izby, ku ktorým sa odhodlávam už pol roka – a niet času. Chcem kormidlo, kotvu a uvidím čo ešte. Orezávam bočné chlopne, keď ma pribrzdia.

„Mami, nechaj nám tú jednu stranu, urob nám z nej predné čelo na aute!“

Nemám výhrady, nepotrebujem viac, ako tie bočné strany. Nožík sa šikovne šmýka, a urobí želané. Kým vyrezávam ešte pre nich volant, drobci už sedia naskladaní v novom dopravnom prostriedku, ktorý nazvali vznášadlo a odmietli naň namontovať kolesá.

Fixy, voskovky a špagát, ktorým sa priviaže volant, všelijaké gombíky a páky – aspoň nakreslené. A vozidlo budúcnosti je už druhý deň zaparkované ako rezerva pre zlé počasie v chlapčenskej izbe. A ja mám dobrý pocit a istotu, že sa budú hrať pokojne až do rozpadnutia.

No a potom nájdeme iný kus ekologického materiálu.

Vyskúšajte.