20 viet, ktoré by sme nemali hovoriť svojim deťom

Každý z nás si nesie z detstva svoje dedičstvo. Dedičstvo zapísané hlboko do srdca. Vďaka nemu vieme o sebe, akí sme a na čo máme. Je ako zrkadlo, v ktorom vidíme seba – úplne intímne a v srdci.

Nemyslím teraz všetky tie vedomosti, ktoré sme sa naučili v škole. Myslím všetko to podvedomé, čo sa zapisovalo odmalička do vnútra každého z nás. Vďaka tomu máme vedomie o vlastnej hodnote, aj ak sa nám práve veľmi nedarí…

Ingimage

Driap na pivo, darebák zhnitý!

Túto vetu často počul jeden môj známy. Bol na základnej, či strednej škole a otec ho takto každý deň posielal, aby mu dokúpil zásoby zlatého moku. Možno ani nejde o tú prvú časť tejto vety, ako skôr o tú druhú.

To slovo darebák, ktoré počúval každý deň, sa vrývalo do jeho vnútra a jednoducho prijal o sebe túto myšlienku ako pravdu. Pravdu, ktorú hovorí jeho otec, autorita, ten, ktorý ho splodil.

Nemusím hovoriť, že nie je jednoduché v dospelosti zamietnuť toto tvrdenie a dokazovať, že „predsa len nie som darebák“. A kolotoč „dôkazov“, ktoré nikdy nie sú dosť dobré na to, aby boli stopercentné, sa môže začať.

Neustále výkony, výkony, výkony…

Poznáte to? Či máte podobný príbeh? Tiež sa z detstva niečo vrylo do vašej duše a hoci ste dospelý, dnes už rodičom detí, neviete sa stále s tým dedičstvom vysporiadať?

Bolí ma z teba hlava.

Ty to nedokážeš.

Je mi z teba zle.

Všetko robíš naopak.

Stále padáš.

Si lenivý.

Nikdy nič z teba nebude.

Kvôli tebe máme málo peňazí.

Vypadni!

Neotravuj!

Nemám čas.

Choď sa hrať, nevyrušuj ma.

Si nemožný.

Si nešikovný.

Si hlúpy.

Bolo by lepšie, keby si sa nebol narodil.

Odkedy ťa máme, máme len starosti.

Si taký istý ako tvoj otec / tvoja matka.

Prečo nemôžeš byť taký poslušný ako tvoj mladší brat?

Som z teba unavená!

Pozri sa, čo robíš so svojou matkou!

Ešte raz a uvidíš, čo ti urobím!

Vaša myseľ si pamätá všetko, čo sa vám stalo!

To tvrdí Steve Biddulph, autor knihy Proč jsou šťastné děti šťastné. Myseľ si pamätá všetko! Každé slovo, každý zvuk, každú vôňu, každú chvíľočku. Možno podvedome, ale predsa.

Je isté, že každý z nás má v sebe zakódované to pozitívne a negatívne, čo do nás vložili naši rodičia. A negatívne nie preto, že by nám chceli zle. Myslím si, že väčšina rodičov, ak hovoríme o bežných rodinách, svoje deti miluje a snaží sa im odovzdať to najlepšie, čo len vie a ako to vie.

Možno naši rodičia mali príliš veľké obavy, aby sme sa nestali zlými ľuďmi, možno mali veľa práce a boli vyčerpaní a nemali na nás čas, možno sme im liezli na nervy, lebo boli frustrovaní, keď sa im niečo nepodarilo… A tiež naši rodičia mali svojich rodičov, od ktorých si v detstve vypočuli zrejme podobné vety, ako som napísala vyššie…

To ich však neospravedlňuje. A ani nás, ak používame tie isté metódy, ako používali oni, hoci vieme, že nie sú dobré. Vystríhajme sa pred chybami…