Biť, či nebiť!

Touto otázkou sa od nepamäti zaoberajú študované hlavy s rôznymi titulmi. Ste zvedaví, na čo prišli? V podstate sa storočiami ping-pongujú od jedného brehu k druhému (Sparta, viktoriánska éra, pán Makarenko, americký odporcovia telesných trestov a iní…)

Predpokladám, že každý z nás by chcel mať slušného a vychovaného potomka, len kde vziať tie správne metódy?

Ak vylúčime bitku bezdôvodnú, nepedagogické afektívne „zmlátenie“ dieťaťa za účelom vybitia zlosti rodiča, zostane nám bitka výchovná, ako druh trestu. Vezmime si teda na mušku takúto bitku a čo o nej píšu odborníci.

Výchovná

Pán prof. J. Dobson, odborník na výchovu (napriek tomu, že je Američan), odporúča drobné telesné tresty zriedkavo použiť v situáciách zjavne vzpurného správania približne od 15-18 mesiaca veku dieťaťa, ak správanie nie je prejavom normálnej detskej nezodpovednosti.

Trestať má rodič bezprostredne (do 10 minút), aby dieťa pochopilo, začo dostalo. Nie je zástancom jemného capkania po plienke, ale píše, že mierna bolesť je pre dieťa varujúca skúsenosť, ktorá ujasňuje pravidlá, podobne, ako keď sa dieťa popáli na peci a viac ju chytať nebude.

Rodičovskú ruku by malo dieťa vnímať ako hladkajúcu a láskavú, preto pre účel trestu by mal slúžiť iný neutrálny nástroj, napríklad vareška. Po treste a plači je dobré dieťa pritúliť, aby sa ubezpečilo, že sa už nehneváme a máme ho stále radi.

Pohlavky nie

Všeobecne sa neodporúča biť deti ani adolescentov po tvári a ani po hlave, aby sa neohrozovala ich úcta a dôstojnosť.

Dr.R.Campbel (pediater, psychiater) pred použitím telesného trestu pokladá za nevyhnutné najprv sa ubezpečiť, že je naplnená citová „nádrž“ dieťaťa – jeho potreby, že malo dostatok priameho očného kontaktu, a venovali sme mu dostatok sústredenej pozornosti, bezvýhradnej lásky, primeraný fyzický kontakt a kládli naň dôsledne požiadavky disciplíny súčasne.

Pán psychológ S. Biddulph (špecialista na šťastné deti) je zástancom jednoznačných ráznych požiadaviek, ak je správanie dieťaťa neprijateľné odporúča ihneď vyvodiť dôsledky, ktoré ho prekvapia a pomôžu mu spamätať sa. Napríklad okamžite vziať dieťaťu obľúbenú hračku, nakričať naň, odvliecť ho za golier do kúta, alebo ho inak fyzicky zvládnuť.

Všetci autori sa zhodujú v tom, že už malé dieťa (9-10 mesačné) má tendenciu skúšať manipulovať rodičmi, vydierať a pretvarovať sa a to či mu dáme príležitosť rozvíjať svoje vrtochy je len na nás.

Výchova je na rodičovi

Deti sú veľké indivíduá od prvopočiatku, preto nezabúdajme, že inak zareaguje na bitku malá, drobná, citlivá Anička, ktorej je ľúto, ak na ňu mama zdvihne obočie, ako Anuša, ktorá je tretím dieťaťom v poradí a od druhého roku bežne používa zahováranie a koketériu pre svoje ciele.

Rodič, pokiaľ nie je úplne pod vplyvom „dobrých rád“ príbuzenstva a koná rozvážne, je ten najkompetentnejší človek pre výchovu svojho dieťaťa. Ak s láskou spoznáva svoje dieťa, tak vidí, kedy sa drobec správa úprimne a kedy zámerne preháňa a skúša jeho trpezlivosť. Prílišné porovnávanie s inými deti popudzuje a rodičov deprivuje.

Aby sme však boli v tejto rozprave voči deťom spravodliví, nezabudnime, že málo bitky je tam, kde je zdravá rodina, jednotní vyrovnaní rodičia, ktorí ťahajú za jeden povraz, vedia zdravo ventilovať svoj stres (napr. v športe, v koníčku) a hlavne neprovokujú svoje deti.

Želám Vám rozvahu v trestaní a vychované deti, ktoré vedia konštruktívne využiť svoju energiu pre dobrý život.

(25 hlasov, priemerne: 4,20 z 5)

Loading...