Keď nebudeš poslúchať, tak ...!

Keď nebudeš poslúchať…vezme ťa ježibaba.

V súčasnosti, keď sa už aj škôlkari hrajú na „vražedné komando“, „intergalaktických špiónov“ či „bojových transformerov s nekonečnými možnosťami likvidácie nepriateľa“, je takáto vyhrážka skôr úsmevná ako motivujúca.

Strach je normálny

Strach ako taký je normálny a má nezastupiteľné miesto v živote každého z nás. Je prirodzenou emóciou zdravého organizmu a predstavuje reakciu na možnosť nebezpečenstva alebo na akékoľvek ohrozenie. Zabezpečuje vyvarovanie sa riziku a v konečnom dôsledku je prejavom základného pudu sebazáchovy.

Problém nastáva, keď sa hranica strachu posúva akýmkoľvek smerom. Jej úplné posunutie je regulárnou psychickou chorobou, ktorá pri podcenení môže mať vážne dôsledky.

Patologický strach

Ako poznáme obeť patologického strachu? Napríklad keď školák v deň ťažkej písomky príde do školy s farbou čerstvej omietky, s tým, že od rána nič nejedol, búši mu srdce, ťažko sa mu dýcha a potia sa mu dlane. Strach takto znepríjemní život a pri troche úsilia (a troche učenia) sa mu dá predísť.

Keď však tieto príznaky niekto zažíva pri každej dlaždičke, aby náhodou nestúpil na škáru, alebo pri každej muche, v ktorej vidí nositeľa smrteľnej choroby, pri viac ako troch ľuďoch na ulici, ktorí sú zaručene tajní agenti a sledujú každý jeho pohyb, alebo len tak bezdôvodne, nastáva obrovský problém, ktorý nemá jednoduché riešenie a patrí jednoznačne do rúk psychiatra.

Často totiž ide o narušenie tvorby takzvaných neurotransmiterov – látok, ktoré väzbou na špecifické časti nervovej sústavy zabezpečujú jej normálne fungovanie. Toto narušenie môže byť dôsledkom prežitej traumy z detstva (aj často opakovaná ježibaba či bubák, cigáň, čert a pod.). Môže to mať pôvod aj v nesprávnych životných návykoch (ponocovanie, stres, alkohol, užívanie utlmujúcich alebo povzbudzujúcich liekov…), ale môže mať aj neznámu príčinu, kedy jednoducho niečo v tele nefunguje tak, ako má. A to už potom nie je žiadna sranda.