Morálny vývin u detí a dospievajúcich I.

Morálny vývin človeka je jednou z dôležitých oblastí života. To, aké normy a pravidlá uznávame a rešpektujeme, vo veľkej miere ovplyvňuje naše konanie, náš celkový postoj k životu a k ostatným ľuďom.

V článkoch píšem o tom, ako dieťa vníma normy, ako si ich osvojuje, kedy sa rozvíja detské svedomie alebo od akého veku je dieťa schopné účelovo klamať. Začnem trochou teórie – najprv si zadefinujeme samotnú morálku a morálny vývin.

Morálku môžeme vymedziť ako súbor princípov posudzovaných z hľadiska dobra a zla a riadiacich správanie a konanie ľudí danej spoločnosti.

Morálny vývin sa potom chápe ako proces poznávania, akceptovania a zvnútorňovania určitých noriem konania, čo sa deje v procese socializácie (začleňovania do spoločnosti) jedinca. Aby človek normy akceptoval a dodržoval, potrebuje motiváciu. Podľa zdroja tejto motivácie môžeme rozoznať vývinový stupeň morálky človeka. Môže byť vonkajšia (reprezentuje nižšiu úroveň) – riadená na základe odmien a trestov. Alebo je vnútorná (vyššia úroveň), vtedy sa človek rozhoduje bez ohľadu na to, či mu to prinesie prospech alebo mu rozhodnutie zhorší situáciu.

Nevyhnutným predpokladom pre osvojenie noriem je adekvátna funkcia rodinného prostredia. Iné prostredie nemá v tejto oblasti taký význam, nemá potrebnú emocionálnu váhu. Dieťa sa najprv musí dozvedieť, čo by (ne)malo robiť a až potom sa môže naučenými pravidlami riadiť. Stanovenie pravidiel vyhovuje detskej potrebe orientácie vo svete. Poriadok prináša istotu, potvrdzuje predvídateľnosť situácií. Dieťa môže aj lepšie rozlišovať, aké správanie bude akceptované a za aké bude pokarhané.

Batoľa

O normách si dieťa získava informácie z dvoch prameňov:

1. Pozorovanie skutočného správania a konania druhých ľudí. Dieťa si všíma, že sa niektoré situácie opakujú a na základe toho si zovšeobecňuje určité pravidlá. Potom samo pozorované správanie napodobňuje. V tejto súvislosti sú rozhodujúce prejavy súhlasu a nesúhlasu rodičov voči správaniu dieťaťa. Zo začiatku je to v neverbálnej rovine (mimikou, gestikuláciou = úsmev/mračenie sa, pohrozenie prstom,…), postupne sa s rozvojom reči stáva dominantnou

2. Verbálna rovina (nesmieš, môžeš, no-no-no!…). Dieťa učíme nielen vhodnému správaniu, ale zároveň mu vysvetľujeme, prečo je dobré, keď platí práve toto pravidlo, prečo sa niečo nesmie a niečo musí. „Musíme byť ticho, aby sa nerušili iných, Nesmieme jesť blato, lebo by nás bolelo bruško…“

Určite nemusím zdôrazňovať, že dieťa prijíma normy oveľa rýchlejšie a ľahšie, keď je naša požiadavka a skutočné správanie v súlade.

Zvládnutie noriem v tomto vývinovom období signalizuje reakcia dieťaťa na ich porušenie. Ak dospelí dieťa pri nevhodnom správaní pristihnú a pokarhajú, dieťa sa za svoj čin hanbí.

Predškolský vek

Dieťa rešpektuje také pravidlá, ktoré mu predstavujú jeho uznávané autority (rodičia, starí rodičia, učiteľky v MŠ). Prijíma od nich akékoľvek normy. O ich správnosti neuvažuje – dieťa ešte nemá svoj vlastný názor a automaticky považuje za správne to, čo určia dospelí.

Spôsob osvojovania noriem, ich chápanie a vplyv na detské správanie závisí od úrovne poznávacích procesov (pamäť, myslenie, reč, pozornosť, predstavivosť). Najlepšie deti chápu konkrétne normy spojené s konkrétnou reakciou dospelých.

Dieťa dodržiava pravidlá na základe odmien a trestov. Určite to poznáte – cukríky, hračky, počítač, versus zákazy obľúbenej činnosti, vyhrážky, capnutia po zadku… S čím všetkým si chceme pomôcť (alebo to zneužívame?), aby sme u dieťaťa dosiahli dobré správanie, resp. potlačili to zlé. Efektívnejšie je učiť deti zodpovednosti a rešpektovaniu pravidiel prostredníctvom dopadu pozitívnych a negatívnych prirodzených dôsledkov. Viac o tom píšem v recenzii knihy Respektovat a být respektován (https://rodinka.sk/index.php?id=590971).

Dieťa normy v tomto vývinovom štádiu chápe takto: dobré je to, čo autorita ocení. Zlé je to, za čo ma potrestajú. „Mamina by sa hnevala, keby som rozlial po stole malinovku. / Ocko sa teší, keď si umyjem večer zuby.“

V tomto období sa začína rozvíjať detské svedomie. Dieťa cíti vinu, aj keď sa o jeho previnení nemusí nikto dozvedieť. Akceptuje určité obmedzenia ako bezvýhradne platné a ich porušenie pociťuje ako nepríjemnú vec. Detské svedomie sa však môže stať príliš silné – obmedzujúce. Zvyšuje sklon reagovať so strachom a úzkosťou, môže sa prejaviť vo forme pasivity, nepriebojnosti a nízkeho sebahodnotenia. Príliš slabé svedomie sa zase prejavuje ako neregulované správanie, dieťa v prvom rade uspokojuje svoje aktuálne potreby bez ohľadu na iných a na danú situáciu.

Svedomie dieťaťa v predškolskom veku má svoje charakteristiky:

1. Väzba na konkrétnu situáciu. Norma platí v tej situácii, o ktorej dospelí hovorili, inokedy neplatí: „Ale veď si nepovedala, že aj cez túto cestu nesmiem prejsť bez teba!“

2. Stereotypné a rigidné chápanie noriem. Dieťa neberie ohľad na motív konania. A ak je raz pravidlo dané, platí pre každého raz a navždy. „Prečo teraz cez oslavu môžem zjesť viac než 3 cukríky?“

3. Egocentrické chápanie noriem. Dieťa interpretuje normu vzhľadom na seba, ako mu to vyhovuje a podľa toho sa správa. „Nerozumiem, prečo mama toľko kričí, že som vylial trochu atramentu na koberec, keď minule moje komplet zablatené tepláky dala bez slova do práčky…“

V súvislosti s morálnym vývinom nám napadne aj klamanie u detí. Klamstvo vždy posudzujeme vo vzťahu s vývinovou úrovňou dieťaťa. V predškolskom veku dieťa nevie ešte dobre odlíšiť svoju fantazijnú predstavu, prianie či spomienku od skutočnosti. Hovoríme o detskej lži. Preto by sme dieťa nemali v tomto veku nemali za „klamanie“ trestať, skôr by sme sa mali snažiť porozumieť, čo je jeho skutočnou príčinou. Pravé klamstvo je vždy účelové: dieťa ním chce niečo dosiahnuť alebo sa chce niečomu vyhnúť. Vyskytuje sa až v školskom veku – ešte sa k nemu v nasledujúcej časti vrátim.

Použitá literatúra:

Vágnerová, M.: Vývojová psychologie. Portál, Praha 2000

Popelková, M.: Poruchy psychického vývinu v detstve a adolescencii. Vysoká škola pedagogická. Nitra 1994

Korherr, E.J.: Pedagogická psychológia pre teológov. Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta UK, Bratislava 1996

Hartl,P. – Hartlová, H.: Psychologický slovník. Portál, Praha 2000