Nenadávajme deťom kvôli deci rozliatej vody

Kika Kováčiková 1

Keď sme onehdy obedovali, pritrafilo sa môjmu synovi, že vylial trochu polievky na krásny, vyžehlený, nedeľný obrus.

„To je nič, to sa každému občas stáva,“ povedalo si dieťa nahlas. Zobralo prvú utierku, ktorú našlo pri ruke a upratovalo si za sebou svoju „katastrofu.“

Shutterstock

Rozlievací folklór

Nehody ako je táto, sú bežným folklórom v rodinách s malými deťmi, ktoré sú zatiaľ v manipulácii neobratné a neopatrné.

Padajú im z ruky poháre, obliate sú stoly, obrusy, koberce, susedov plafón. Drgnú do taniera, prevrhne sa, vyleje sa, roztrieska sa na milióny črepín. Ďalší kus zo svadobnej súpravy v koši… je treba mať s nimi svätú trpezlivosť každý deň.

My, rodičia, zvykneme v týchto situáciách reagovať všelijako. Buď „nič hrozné sa nestalo“ a podáme mu handru, niekto si radšej zahryzne do pery, lebo ak sa neudrží, oborí sa na decko: „Ty si ale babrák, to nevieš dať pozor, čo máš ruky deravé?

Niekedy v slabej chvíľke stratíme nervy a hučíme ako sirény. Kvôli deci rozliatej vody.

Jedz ako človek

Keby čokoľvek vypadlo z taniera našej mame alebo najlepšej kamarátke, asi by sme jej nepovedali: „Nerozhadzuj v kuse s tými rukami, zase ti kviclo na obrus, ješ ako prasa.“

Snažili by sme sa zabrániť trápnym pocitom. Veď to nerobia naschvál. Naozaj sa to môže stať každému. Zoberieme handru a utrieme to.

A to isté – ako každý iný „normálny“ človek – by malo urobiť aj dieťa.

Akcia – reakcia

Ťažko ale môžeme očakávať, že si dieťa samé ochotne po sebe uprace svoj neporiadok, ak na neho reagujeme podráždene. A okrem ironických nadávok do „šikovných“ na neho vyštekneme nahnevane: „Uprac si to!“

Veľmi pravdepodobne nám to oplatí rovnakým správaním. Napríklad sa ani len nepohne z miesta, s vyzývavým pohľadom nás bude ignorovať. Alebo rovno odpapuľuje: „Neupracem.“ A just sa zatne.

Keď bojujem, prehrávam

Úplne banálna vec, deci rozliatej vody a zrazu je v hre otázka „kto z koho.“

Buď rodič prinúti dieťa poslúchnuť (možno že bitkou alebo iným trestom), alebo bude musieť kapitulovať, ustúpi a sám to uprace (s trpkosťou, že mu rozkazuje vlastné decko).

Tak či tak rodič prehrá, ako vždy, keď sa pustí do boja s dieťaťom.

Stačilo by pritom tak málo a dalo by sa konfliktu vyhnúť. Namiesto výčitiek („nevieš dávať pozor?“) a rozkazov („to si teraz pekne upraceš, mladý pán“) skúsme: „No to je ale nepríjemné. Ako to teraz dáme do poriadku?

Ak sa s dieťaťom budeme baviť s rešpektom, ako s každým iným „normálnym“ človekom, tak si svoju nehodu, ako každý iný „normálny“ človek, dá do poriadku.

Mohlo by vás zaujímať aj: Netrestajúci rodičia

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (15 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Author image

Kika Kováčiková

články autora...

Komentáre k článku

Pridaj komentár