Rodičia chcú, aby boli deti šťastné. Ale čo je to šťastie?

Keď prechádzam prachovkou po knižnici, pri knihách o výchove šťastných detí si vždy spomeniem na kamaráta, ktorý mal šesť detí a hovorieval: „Šťastné deti? Ja chcem v prvom rade, aby z nich vyrástli slušní ľudia.“

V tomto mi prišiel výnimočný. Lebo väčšina rodičov okolo mňa opakuje jednu a tú istú mantru: „Všetko, čo si želám je, aby boli moje deti šťastné.“ No čo je to šťastie? Vylučuje sa napríklad, aby boli slušní ľudia zároveň šťastní?

Kvôli šťastiu sme v strese

Autorka knihy o paradoxe moderných rodičov, Jennifer Senior, hovorí, že šťastie je síce krásny cieľ výchovy, ale je ťažko uchopiteľný. Preto sú aj dnešní rodičia v strese, ako majú vychovávať deti.

O kríze rodičov sa pritom písalo už v 50. rokoch minulého storočia. Tri roky sa Jennifer Senior zaoberala touto tému tiež. Záver je, že manželia, ktorí majú deti, zažívajú viac stresu ako bezdetní manželia, ich spokojnosť v manželstve je nižšia. Problém však nie je v deťoch, ale v dnešnom rodičovstve.

Zmenili sa úlohy mám a otcov, zmenili sa úlohy detí.

Rodičovstvo sa podľa Senior zmenilo, keď deti prestali pracovať. Deti sa stali, povedané slovami jedného brilantného sociológa „ekonomicky bezcenné, ale emocionálne neoceniteľné.“

Ešte pred časom deti robili, predovšetkým na farmách, ale aj v továrňach, mlynoch. Boli „majetkom.“ No začiatkom 20. storočia sa deťom priznali práva, detská práca bola zakázaná, novým „pracovným miestom“ sa stala pre nich škola.

Začali sme sa sústrediť na ich vývoj, výchovu, zameriavame sa na to, aby boli deti šťastné a sebavedomé a investujeme do nich všetok svoj čas a energiu.

Náš nový job

Novou prácou našich detí sú dnes všetky mimoškolské aktivity a krúžky, ale zároveň je to aj náš job, pretože my ich na tie krúžky musíme dostať, doviezť. Takisto sú novou prácou našich deti všetky tie hromady domácich úloh, a tým pádom sú tiež aj našou prácou, lebo my nad nimi musíme stáť a robiť im dohľad.

Na šťastie neexistuje scenár

Pokúšame sa o to, aby dieťa zabŕdlo ku všetkému, čo by sa mu v budúcnosti mohlo zísť, aj keď vôbec netušíme, čo budúcnosť prinesie. Či sa napríklad oplatí, aby sa učilo mandarínsku čínštinu, chodilo na šach, hralo tímový šport. Chceme, aby mali ekonomické aj ekologické myslenie, nejedli glutén.

Keďže si nie sme istí, podľa akého scenáru sa zariadiť, bežíme k policiam plným výchovných príručiek, ktoré sú našim pomníkom rodičovskej paniky, lebo sa nám zdá, že keď nebudeme robiť pre naše deti dosť, nesplníme si naše záväzky voči nim. A predsa to, čo chceme je, aby boli naše deti šťastné.

Naučiť môžeme dieťa iné veci

Nemôžete však dieťa viesť k tomu, aby bolo šťastné, to nie je niečo, čo sa dá naučiť, ako napríklad orať pole alebo voziť bicykel. Šťastie sa však môže dostaviť – ako vedľajší produkt našej výchovy. Šťastie by nemalo byť nákladom na pleciach rodiča, ale ani dieťaťa.

„Ak nemáte scenár, ako vychovať dieťa, držte sa toho najstaršieho, ktorý existuje – slušnosť, pracovná etika a láska. Nechajte, nech sa šťastie postará samé o seba,“ radí Senior.

(7 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...