Truc. Čo s ním podnikne prevádzkovateľ výchovy?

Základné  parametre sú rovnaké: Pohľad úkosom, oduté líca, zovreté  pery. Komunikácia mizivá a ak nejaká, nie je veľmi „publikovateľná“.

Na každú priateľskú otázku svojho rodiča  (ako sa veľmi snažíme vyjsť v ústrety) odpovedá zasiahnutý trucom iba „Lebo!“

Vek: Neobmedzený

Riziko zvýšeného výskytu v období vzdoru, po miernom útlme sa zvykne prejaviť v plnej sile v puberte v okamihu, kedy si rodičia začali s pokojom myslieť, aké dobré dieťa vychovali. Niektorí jedinci z trucu nevyrastú celý život, postihnutie touto diagnózou sa pripisuje hlavne ženám.

Klapka!

Detské ihrisko, na piesku špunt, čas vypršal, treba ísť  domov.

Lež mladý muž je tak zaujatý hrou, že žiadne diplomatické prostriedky nezabrali. Neostáva nič iné, iba pozbierať vedierka, loptičku a iné inštrumenty a dať jasne najavo, že na dnes stačilo.

No a vtedy to prepukne.

Mladej začne kričať, hádzať sa po zemi, decibely presahujú kapacitu jeho hlasiviek, a lopatka, ktorú zúfalo zúrivo drží v ruke, sa stáva zbraňou.

Prevádzkovateľ výchovy zmeravie, má pocit, že všetky plne obsadené lavičky prestali pretriasať kecalovské témy a vrátane náhodných okoloidúcich zízajú na nečakané „teátro“. A hlavne – to napätie – čo bude ďalej?

Záber sa opakuje kdekoľvek: v obchode na nákupe, lebo sa dohodli, že ak si vyberie jogurt, nebude mať čokoládu, pred vchodom, lebo sa znovu šmýka na koľajničkách pre kočík a ja mám plné ruky tašiek a nemám ťa ako pridržať, v škôlke, keď odchádza domov a drobec nie je ochotný sa ani vyzuť z papúč a na poznámku či je bábo, sa strašne ofučí…

A obecenstvo – niekedy je horšie to, ktoré nevidieť – zíza na rozuzlenie deja.

Rodič sa potí, divák sleduje…

a pocit, že nech urobí čokoľvek, aj tak ťa roznosia, je na infarkt.

A malý… jačí.

V tom okamihu má chuť napriek dospelosti vziať spravodlivosť do svojich rúk nasledovným spôsobom:

do jednej ruky strčiť inštrumenty nahádzané v igelitke z Jednoty a pod druhú pazuchu zdrapnúť vzbúrenca, ktorý ešte nemá ani vlastnú Bounty a vznešeným krokom dôstojne preplávať okolo nepriateľsky sliediacich vôd.

Ale – doba predsa pokročila, máme byť svojim deťom kamoši a snažiť sa nájsť riešenie.

Trápia nás dobre mienené pedagogické a psychologické rady, ktoré sa v čase teoretického štúdia zdajú byť neskutočne jednoduché, ale v okamihu „O“ zákerné a neuskutočniteľné.

Fantázia, ktorou prekypoval rodič pri vymýšľaní antitrucových riešení s kávičkou na stole a spiacim dieťaťom za rohom, má momentálne v tejto chvíli dovolenku.

A malý vrieska, piesok prská,

gate naberajú nový odtieň, úplne iný, ako je ten v tvári zákonného zástupcu. Rexona pod pazuchou nestačí.

Neuveriteľné – od okamihu klapky ubehlo len pár minút, nie viac ako päť, ale ten dospelý úbožiak si pripadá ako obeť zamknutá  tretí deň v klietke hanby na posmech všetkým okolo idúcim.

V okamihu, kedy ide o česť a reputáciu stavu rodičovského, si kľaká potencionálna obeť do piesku a potichu sa opýta:

„Mohla by som sa rozprávať s mojim dobrým kamošom Miškom? Alebo toto nie je on?“

Láska, ktorá je viac, ako všetka nahromadená zlosť a utrpená hanba (no pozrite, ako ho vychovali!!!), zaberá.

Piesok prestane lietať, lopatka ostane visieť vo vzduchu a dve najkrajšie najmiškovatejšie oči na malej tvári odovedia: ˇ…áno, ja som Miško…“

Boj je vyhraný, ideme domov.

(40 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...