Prečo naše nadšenie z rodičovstva opadáva?

Mária Kohutiarová 4

V poslednom čase na to myslím veľmi. A rozprávam o tom s mnohými rodičmi – známymi, neznámymi, susedmi, v škole, v škôlke, v čakárni u lekára alebo len tak kdesi v obchode, kde nejaký drobec trucuje a jeho rodič sa potí…

Totiž: drvivá väčšina z nás robí všetko pre to, aby mala deti. Prirodzenou či inou cestou, pechoríme sa, počítame, snažíme, kalkulujeme s najlepším časom, pcháme sa vitamínmi, nevieme sa dočkať. Potom to neskutočne dlhé deväťmesačné čakanie – a dieťa je tu.

Ingimage

Toľko nadšenia!

Je jedno, či je prvé či tretie, tá eufória z narodenia malého a bezbranného drží kohokoľvek veľmi dlho. Opatrujeme ho, chránime, babušíme, mojkáme, rozmaznávame, hneváme sa na hluk, smrad, prílišné otrasy hudby puberťákov z poschodia nad nami, ohŕňame nos nad fajčiarmi, psími bobkami a všetkým, čo je škodné.

Zháňame čo najfajnovejšie háby, top topánky, super kočíky, najlepšie všetko značkové. Ide to do peňazí, ale čo by človek pre svoje drobča neurobil.

Dojčíme alebo fľašujeme, statočne podľa potrieb malého princa či princeznej, masírujeme bruško, dešifrujeme príčiny plaču, desíme sa každého chýbajúceho nádychu v noci, sme stále v strehu a vidíme všade len nástrahy, ktoré by naše nemluvňa mohli ohroziť.

Ale zrazu – kdesi okolo roka, dvoch – podľa fyziologickej a psychickej výdrže, príde zlom. Už nechceme v noci vstávať donekonečna, požadujeme od svojho drobca, aby spal ako dospelák, počúvame múdre rady okolo nás, ako sa dá dieťa riadne vyrevať a je to vybavené.

Už nechceme byť tí obetujúci sa rodičia, ktorí tak veľmi chceli dieťa, že boli (ach, teraz to mnohým pripadá ako na(s)prostá naivita) ochotní urobiť VŠETKO a AKOKOĽVEK DLHO, len aby tu už bolo a aby bolo.

Ingimage

 

Nejak sa nám zresetuje rozum i srdce

Uznávam, že únava a spoločenský tlak robí svoje. A zabúdame, že dieťa nie je za rok či dva hotový človek ani fyzicky, ani psychicky, a že STÁLE POTREBUJE NAŠU SPREVÁDZAJÚCU POMOC.

Vypíname ochotu, obetu, chápanie a empatiu v čase, keď je dieťa malé. Lebo nás vytáča, že sa v noci budí. Lebo nás ruší, že sa stále pýta. Lebo nám vadí, že sa ešte pocikáva. Lebo nás deptá, že ho treba stále kŕmiť. Lebo nám je nepochopiteľné, že nevie niektoré veci napriek tomu, že to do neho tlačíme. Lebo…

My, ktorí sme už časom dospeli k vlastneniu pubeťákov, sa pýtame: čo budete robiť, keď dostanete toto navštívenie, ktoré je oveľa viac náročnejšie, ako to nočné vstávanie k dieťaťu, ktoré ešte nevie prespať čas od 19.00 do 7.00 v kuse podľa nášho želania. Lebo v tomto čase bude aj nočné bdenie – a z iných dôvodov, bude oveľa viac strachu, bude treba oveľa viac námahy a komunikácie…

Frustruje nás to – čo je nakoniec prirodzené. Ale neprirodzené je, aby sme odvrhli svoje vlastné mláďa v okamihu, kedy nie je schopné samo zvládať veci.

Rodičovstvo NIE JE JEDNODUCHÁ MANUÁLNA PRÁCA.

Nie je len o vymieňaní plienok a potravinových dávkach v primeraných časových intervaloch.  Rodičovstvo je neuveriteľná drina. Fyzická a psychická. A NIE JE NA ČAS, KTORÝ SI URČÍME MY. Nie je to ani zamestnanie, ani nijak ohraničená zmluva. RODIČOVSTVO JE CELOŽIVOTNÉ POSLANIE.

Ingimage

Veľmi sa mi páčilo, čo mi k tomu napísala jedna dobrá duša:

Neviem, čí si čítala Koncept kontinua, ale ak áno, tak mňa na tej knižke zarazila jedna paralela – yequanski Indiáni, podľa ktorých to autorka písala, majú šťastný a úžasný život, pretože sa k svojim deťom správajú tak, ako by sme sa mali správať všetci, naproti tomu pri výcviku psov sú nemožní – bijú ich, trestajú a pod.

My sme k psíkom úžasní, nik by nenechal šteniatko len tak plakať, keď sa bojí či chce ísť do našej postele, mnoho ľudí mu to dovolí, všetci ľudia, ktorí hovoria o výchove psov, zdôrazňujú, že nesmieme trestať, že musíme vždy byť pozitívni a oceniť všetko, čo sa psíkovi podarí, naproti tomu si viem  ťažko predstaviť horší  štart do života, aký dávame našim novorodencom v pôrodniciach a potom aj v ďalších mesiacoch, ako ich osamostatňujeme, v čase, kedy nemajú o nezávislosti ani potuchy  – a aj tá naša spoločnosť zďaleka nie je taká šťastná, ako v Koncepte kontinua.  

Čo teda dávame našim deťom?

Všetko, čo potrebujú, vtedy, čo potrebujú? Investujeme do nich všetko, čo máme, aby z nich vyrástli naozaj zrelí, samostatní ľudia – aj za cenu nevyspatých nocí, večného opakovania slov i pohybov, do úmoru?

Všetko sa raz vráti v našich deťoch, až budú dospelí. A potom už bude neskoro niečo chcieť vrátiť, naprávať a zmeniť.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (43 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...
Author image

Mária Kohutiarová

články autora...

Komentáre k článku

  1. Milan , opytam sa inak, je stastie o vyvoji a technickom pokroku? Pochybujem, oni su stastni tak ako su, nic im nechyba, ziju, skutocne ziju okamihom, oni nepotrebuju auta, nepotrebuju peniaze a nepotrebuju zrejme ani toho zubara (kedze nejedia rafinovany cukor), kdezto nasa vyvinuta civilizacia zije vidinou vikendu a 4tyzdnovej dovolenky za rok. Samozrejme ze my (vacsina) by sme neboli stastni ako ziju oni a oni ako zijeme my, pretoze sme z rozdielnych svetov. Preto sa stastie neda podmienovat technickou vyspelostou, je to stav duse a naplnenie svojich potrieb.

  2. Milan1, presne tak. Vsetky tie „stastne“ civilizacie su stale velmi primitivne. A nechcela by som tak zit, som velmi stastna za pokrok. Predstav si len taku vec, ze potrebujes zubara. Vdaka Bohou za civilizacny pokrok.

     

    Ad deti, je to uplne normalne, ani ja sa nemienim vzdat svojho zivota kvoli detom a ano, nech si zvykaju na urcite pravidla od mala. My sme tak tiez zili a z nikoho neubudlo. Velmi ma vytacaju tito novodobi rozmaznani „spratci“, ktori sa hadzu a vrieskaju v obchodoch a podobne. Tomu treba dat pravidla, co inak z toho vyrastie? My ked sme to skusili, dostali sme vychovnu a bolo.

  3. Ja len, že prečo yequanski Indiáni nevytvorili technologickú civilizaciu v akej teraz žijeme. Alebo inak – je vývoj o šťastí ?

Pridaj komentár