Výchova k rodičovstvu už v predškolskom veku?

Mgr. Ľuba Lapšanská 4

Áno či nie? A kto? Rodina či škola? A ako? V vlastným vzorom, v náznakoch či otvorene? Akými slovami? Latinskými či rôznymi typmi zdrobneniniek? A čo? Čo vlastne by sa mali naučiť deti o rodičovstve v tomto veku? 

Spomínate si na časy, keď sme sa ako deti hrávali na mamku a na otecka? Keď sme si želali bábätkovské bábiky, aby sme ich mohli prebaľovať a kŕmiť? Voziť v kočiariku a hojdať v kolíske? Nie, za našich čias sme ešte nemali „barbiny“, ktoré sme mohli obliekať do rôznych outfitov. A ak mala vaša bábika okrem jedných ešte druhé topánočky, tak to bolo úúúžasné… 

Spomínam si, že sme s mojou, takisto v tom čase ešte malou kamarátkou špekulovali nad bábikou s klasickými štvorcovými plienkami a premýšľali, ako ich „bábätku“  navliecť, aby si neprecikalo dupačky. Ohrievali sme prvé kašičky na drobných sporáčikoch a kŕmili nimi „všetky deti“ v byte, plyšákov nevynímajúc. 

Myslíte, že deti sa ešte takto hrávajú? Ale áno, niektoré áno. Avšak – časy sa menia a hry tiež. Keď som učila v materskej škole, všimla som si (nešlo to nevšimnúť si), že dnešné malé dievčatká dávajú pred bábikami – deťmi prednosť bábikám – modelkám. Jedno obdobie dokonca fičali okrídlené kone. 

Rozhodla som sa teda podporiť „materskú rolu“ dievčatiek a nachystala som im kútiky s bábikami, postieľkami, riadikmi a všetkými potrebnými pomôckami. Aké bolo moje sklamanie, keď nevedeli čo s nimi robiť! Výnimkou boli malé slečny, ktoré mali doma mladšieho súrodenca. Tie tým ostatným ukazovali čo a ako. Hra však neprebiehala dlho, o chvíľočku boli zase pri cukríkovo farebných poníkoch so srdiečkami na stehnách. 

Veď už „všetko porobili“. 

Nebudem sa v tejto chvíli zamýšľať nad tým, prečo to tak je. Dôvodov je určite viacero. 

Ale  nazdávam, že ak chceme zo svojich detí v budúcnosti vychovať dobrých rodičov, mali by sme začať čo najskôr. 

Podľa Prof. PhDr. Zdeňka Matějčeka má výchova k rodičovstvu tri roviny: 

1. Rovina vzťahu – teda to, čo dieťa cíti, prežíva. Citové zbližovanie sa, dôvera ale i primerané reakcie na druhých. V tomto smere tu určite patrí aj prevencia pred sexuálnym zneužívaním a rozhovory o tom, že nie každý má právo dotýkať sa nášho tela. 

2. Rovina vzorov –  podľa môjho názoru veľmi dôležitá. Najdôležitejšia. Deti od malička prijímajú nás dospelých, najmä však rodičov, ako model správania a konania. Ak však dieťa putuje už v rannom veku na dlhší denný čas do kolektívu, tak túto úlohu vzoru preberajú aj ľudia, ktorí s nimi trávia čas. A priznajme si, že pri dnešnom tempe občas aj 80% denného času, keď je dieťa bdelé. Nie je výnimkou, že drobci prichádzajú do materskej školy o siedmej ráno a odchádzajú až o štvrtej či  piatej poobede. Taktiež už nie je ničím výnimočným, ak otecko dochádza domov z práce  iba na víkendy. Deti však potrebujú vzory. Potrebujú vnímať sociálny svet,  mužský i ženský. Potrebujú sa identifikovať. Ako však dokazujú výskumy, deti v rodine preberajú tieto modely bez rozmýšľania (či zamyslenia) sa nad tým. Ukazujme im teda vzťahy medzi nami dospelými čo najkrajšie… 

3. Rovina poučenia –  To, čo deti „nepochytia“ podvedome sa nachádza práve v tejto rovine.  Nie všetko môžu vidieť a zažiť.  A to čo by aj mohli, pri dnešnom tempe života často ani nestihnú. Naskytá sa teda otázka – kto má poskytnúť deťom poučenie? V ideálnom prípade je to rodina. Tam by sa mali dozvedieť všetko potrebné, odhaliť tajomstvá i zaujať k nim postoj. Ale povedzme si pravdu – robíme všetko preto aby to tak bolo?  Áno, viem že v niektorých rodinách sú vzťahy krásne a otvorené, deti sa s rodičmi o všetkom bez zábran porozprávajú. Čo však s tými rodinami, kde to z akéhokoľvek dôvodu takto nefunguje? Má škola právo (či povinnosť?!) poskytnúť takúto rovinu poučenia? A do akej miery?  

 

Po mnohých rozhovoroch s rodičmi som zistila, že ani samotní rodičia často netušia čo, koľko  a ako by mali svojim deťom povedať. Alebo dokonca že nemajú ani dostatok vedomostí čo sa týka rodičovstva či sexuálnej výchovy. Bociany už dnes nie sú „in“ . Odpovedzte im pravdivo na čo sa pýtajú, primeraný spôsobom. A ja vám nabudúce napíšem, čo som „prezradila“ deťom v MŠ a aký to malo účinok.  

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (16 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...
Author image

Ľuba Lapšanská

články autora...

Komentáre k článku

  1. My mame doma babatko, prave preto babiky-babatka dcery velmi nebavia. Ak maju chut sa starat – davaju prednost realite. Na „Barbiny“ som spociatku pozerala cez prsty – nikdy by som im nic podobne nekupila – ked vsak nejake dostali a vidim, ako sa s nimi hraju – paci sa mi to. Pre nich su to jednoducho princezne a incsenuju s nimi rozpravky. V podstate take babkove divadielko – vacsinou tradicne rozpravky – snehulienka, popoluska, obcas daju aj nejaku vymyslenu. Aj to patri k detstvu. Podla mna tu ide skor o to, co je do tych deti vacsinu casu ukladane – ak pribehy – potom k nim smeruju hry s akymikolvek hrackami, ak hudba a tanec, potom aj z metly urobia gitaru, ak pasivne sedia vacsinu casu pred telkou, tak potom sa hraju s hrackami, len tak ako to ukazuju v reklame. A este k tomu treningu na materstvo – ja som ako dieta neznasala vsetko okolo babatiek a od prvej triedy ZS som sa pripravovala na rolu vedkyne, alebo bankarky. Teraz mam styri deti a pocit, ze materstvo bola ta uloha, kt. na mna cakala cely zivot a kt. mi priniesla najviac stastia a uspokojenia. Novorodenca zakazdym obliekam s problemami :-), vzdy mam pocit, ze tie rucicky polamem…

  2. U nás doma bábiky sedia vzorne na postieľlke a nikto si ich nevšíma. Moja trojročná dcérka sa oveľa radšej hrá so stavebnicami, vláčikmi a autíčkami. Máme doma aj Barbie a Kena, nekúpili sme jej ich, podedila po starších kamarátkach. S obľubou ich rozoberá, večne musím nasádzať ruky, nohy, hlavy…

  3. Pe84, ale ved nech sa hra tak, ako ma chut…teraz s babikou miminkom a kludne potom trebars s tymi ponikmi…alebo s autodrahou…to, ze autorku clanku v detstve bavilo prebalovat, este neznamena ani to, ze to vtedy bavilo vsetky deti (napriklad ani mna nie) a dnes su z nich dobri rodicia, ani to, ze ak to dnes niektore deti nebavi, ze je to nejaky problem…

  4. tak toto by ma nenapadlo, ze moze byt problem, moja dcerka ma 1,5 roka a krasne sa hra s babikou, krmi, prebaluje, dava na nocnik, no mozno ju to este prejde no…

Pridaj komentár