Vždy som vedela, že budem kojiť. Moja mama nás všetkých kojila. Vedela som, že naozaj nemôže kojiť iba asi 5% žien. A nikdy som nechápala, prečo by žena, ktorá môže, nechcela kojiť. Ale keď moja mama kojila moju najmladšiu sestru do 3 a pol roka, zdalo sa mi to pridlho.

Počas tehotenstva som sa nezaťažovala učením sa o kojení. Veď som videla moju mamu, vedela som, čo a ako.

Mami mi stále prízvukovala, aby som kojila. Dodnes si pamätám ako som si pomyslela „nehovor mi, čo mám robiť s mojím dieťaťom“.

Meshika sa narodila po ťažkom pôrode, čo trval 17 a pol hodín. Bola v posteriornej polohe a kontrakcie sa od začiatku prelínali. Keď mi ju na sále dali na ruky, jednoducho som si ju zabudla priložiť. Mala som plnú hlavu starostí: mala na hlave ranu od vysávačky, bolo ju treba zohrievať, a konečne, konečne som mala na rukách moje bábätko.

Keď sme to na druhý deň skúsili, bolo to ťažšie než som čakala. Dodnes sa pamätám, ako mi jedna sestra prisilno stláčala bradavky, keď mi vytláčala mledzivo, ako mi druhá vynadala, keď som zaspala s Meshikou v posteli, a ako bola tretia nevrlá, keď som ju poprosila, aby vzala Meshiku a detské oddelenie, kým si pospím. Meshika však kojenie chytro pochytila a papala ostošesť. Ale ja som bola v agónií. V živote ma chrbát nebolel tak, ako vtedy. Pri každom kojení som mala bolestivé kŕče, takmer som plakala od bolesti a únavy.

Po troch dňoch sme išli domov a situácia sa v známom prostredí trochu zlepšila. Mlieko sa mi začalo robiť asi na piaty alebo šiesty deň a Meshika priberala ako z vody (či z materského mlieka?). Ale každé kojenie trvalo večnosť, chcela jesť asi tak každú hodinu. Žiadne dvojhodinové spánky ako tvrdili učené knihy. Bola som na pokraji zúfalsva, lebo som nemohla nič dokončiť na jeden šup. Nemohla som zniesť, keď plakala, ale cumlíky nenávidím. Jediná možnosť bola nechať ju stále prisatú. Mala som pocit, že sa v kuse kojíme.

Keď mala dva týždne, v slzách, hore bez (načo sa obliekať, keď sa aj tak o pár minút budem musieť vyzliecť a kojiť), zatiaľ čo mi mlieko striekalo všade naokolo (!!!), som rozmýšľala, či som jedna z tých 5% nešťastných žien, ktorých telo nedokáže vyrobiť dosť mlieka pre svoje deti. Aká irónia!

Laktačná poradkyňa v pôrodnici mi pomohla s prikladaním, ale hlavne mi pomohla mať v seba dôveru. Pomaly som si zvykala na to, že som mamička. Zvykla som si na to, že všetko sa robí na etapy, zvykla som si na to, že ju nemôžem opustiť (nemala žiadnu rutinu), zvykla som si na to, že som 24 hodín k dispozícií. Kojili sme sa asi každé 2 hodiny, vo dne v noci. Napriek všetkej snahe, sme nakoniec všetci traja spali v manželskej posteli. Vzdala som sa a prestala som sa snažiť počas kojenia nezaspať. Keď nad tým teraz rozmýšľam, práve to naše spoločné spanie malo veľký vlpyv na to, ako sa všetko vyvinulo.

foto: Simone Hanckel Photography

Keďže som zarábala ja, po skončení mojej materskej, keď Meshika mala 4 mesiace, som nastúpila naspäť do roboty. Na internete som si našla diskusie venované odsávaniu a začala som sa učiť. Až vtedy som začala hľadať informácie o materskom mlieku a zistila som, aký úžasný zázrak to vlastne je.

Nedalo sa mi odsať veľa, ale (ne)šťastnou náhodou to nevadilo. Meshika bleskovo vypila tie dve malé fľašky, čo com jej nechala, a viac nechcela nič jesť. Vedela, že mami (zdroj čerstvého mliečka) je pri nej v noci, tak začala jesť cez noc. Cez internet som sa dozvedela, že to nie je nič ojedinelé v rodinách s pracujúcimi kojacimi matkami. Na jednej strane som sa nemusela báť, že nestačím odsávať, ale na druhej to znamenalo, že naše spoločné spanie bolo utvrdené.

Hoci sa mi zdá, že naše kojenie bolo odvtedy bezproblémové, vždy keď čítam o nejakom probléme, poviem si „presne to sa stalo nám“. Napríklad štrajk keď mala 4 mesiace, počas druhého najhorúcejšieho leta v záznamoch. Mikóza. Alebo keď začala odmietať môj prsník a ja som kúpila každú fľašu, ktorá sľubovala, že je „breastfeeding friendly“. Keď som vyskúšala všetko, čo mi kto poradil, aby som si našla ideálny systém na rotáciu mrazených zásob. Problémy s každovečerným zaspávaním (na prsníku). Moje služobné cesty a starosti o tom, že sa odstaví počas mojej neprítomnosti (len aby to nebolo kvôli mojej práci), alebo že vypadne prúd, rozmrazí sa všetko mlieko a manžel bude musieť kúpiť umelé (nestalo sa). Nenormálna únava okolo 9. mesiaca, keď sa začala budiť každú hodinu (niekedy vám porozprávam o teórií, čo som vyvinula o 9. mesiaci, na základe všetkých internetových diskusií, čo som vtedy navštívila)! Alebo keď nejedla nič iné okrem materského mlieka do 11. mesiaca.

Napriek všetkým starostiam, ani som sa nenazdala a piekli sme tortu na prvé narodeniny, a potom na druhé. Pomaly som prestala pumpovať každé tri hodiny, ale iba raz za deň. Zo štyroch litrov mrazeného mlieka ostal jediný sáčok. Ten sme si nechali asi o rok dlhšie než sa má. Bol to pre nás akýsi symbol.

Keď mala dva roky, dvojmesačná dovolenka mi dala príležitosť, aby som prestala odsávať úplne. Ešte stále sme sa kojili párkrát za noc, ale zmena časového pásma naštrbila jej zvyk a prespala celú noc, približne až do piatej ráno. Potom druhú, tretiu a viac-menej sa odvtedy v noci nebudila. Ale stále sme boli všetci v jednej posteli, a všetkým sa nám to páčilo.

Dlho sa nič nemenilo. Kojili sme sa asi trikrát denne: ráno, keď som prišla z roboty a večer pred spaním. Samozrejme, keď som bola doma cez víkendy, kojili sme sa častejšie. A nerátam kojenia typu „buchla som sa“ a „prečo mi nedáš nôž“ alebo „ľúbim ťa, mami“. To, že som ju mohla ukľudniť za sekundu bolo nezaplatiteľné, mlieko bol najlepší liek. Na všetko. Keď som zabudla leukoplast, stačilo na ranku streknúť mliečko. Keď jej niečo padlo do oka, mlieko pomohlo.

Ani neviem ako a zrazu sme piekli tortu na štvrté narodeniny. Ani vo sne by ma nenapadlo, že budem kojiť tak dlho. Keď som začala, bola iba bábätko, ale deň po dni, nikdy mi nepripadalo kojiť ju dnes menej vhodné ako to bolo včera.

Ani neviem kedy sa prestala sa kojiť po mojom príchode z práce, potom pred spaním. Ale stále bola v našej posteli. Všetci jej kamoši mali svoje izbičky, len ona bola v našej posteli, alebo v postieľke vedľa našej. Vedeli sme, že nastal čas presunúť ju a začali sme vyberať tú „perfektnú posteľ“. Keď bola izbička hotová, čakala som, že sa bude zdráhať, ale nestalo sa.

Odvtedy uplynulo šesť mesiacov, a prišla k nám spať iba dva, či tri krát. Chýbajú mi celonočné túlenia, ale bol čas presunúť ju do vlastnej postele. A ráno sa ešte stále príde pritúliť. Najprv to bolo na ranné kojenie, ale v priebehu asi mesiaca si sama prestala pýtať.

A tak sa odstavila. Pomaly, potichu, v 4 rokoch a 4 mesiacoch. Ani neviem kedy sme sa kojili posledný krát. Ani ja som nebola smutná. Obidve sme od kojenia dostali všetko to, čo sme potrebovali.

Keď nad tým rozmýšľam, mám pocit, že naše kojenie bolo úplne bezstarostné. Taký obyčajný kojací príbeh. Na problémy sa zabudne. Ale bola to tá najlepšia obyčajná skúsenosť v mojom živote. Už sa neviem dočkať tej ďalšej.