Jonatán a ja – mesiac dvadsiaty

Majdalenka Apolenka 3

Leto je úžasný čas. Pre bábätká to platí dvakrát – menej obliekania, veľa pohybu vonku, všetko je také voľnejšie a trošku aj divokejšie.

Presne tak to platí aj u nás – vrátane pobytu na slovenskej malte, ktorý ale Jon zvláda ľavou zadnou a zo dňa na deň nás viac ohuruje svojím postrehom a šikovnosťou.

Tvor záhradný

Preliezli sme toho tieto prázdniny dosť – a ešte do posledných dní aj budeme. S Jonkom, samozrejme. Je z neho už celkom fajn cestovateľ, aj keď autosedačka nebude nikdy jeho kamarátkou a patrične to dáva najavo. O to viac, že zaspať v sedačke sa podľa neho jednoducho nepatrí, a pre mňa je náročné popri šoférovaní vyrábať mu zábavu.

Sedí mi za chrbtom, tak som sa naučila aspoň z času na čas mu poškrabkať nohu a on mne pekne kopnúť do sedadla, čo teda ja zas veľmi nemusím. Rovnako, ako jeho búrlivé výkriky „mama!“, ktoré hovoria o veľkej nude a potrebe behať. Ale v zásade, keď pri ňom sedí Franta alebo Mária, dá sa zabaviť. Uvidíme, ako to bude teraz, keď pofrčíme na svadbu v trojici až do Čiech. V každom prípade, nová skúsenosť.

Malta po slovensky.

Okrem ciest je veľmi dôležitou súčasťou Jonkovho života naša záhrada, z pragmatických dôvodov – tu je totiž momentálne dejisko našej malty po slovensky. Jon sa tu pohybuje ako malá šelmička – rýchlo a bezpečne, dokonca už skúšal liezť aj na rebrík strechárom, čo som mu patrične zatrhla.

Drobec sa cíti v našej džungli ako doma, jediné, čo ho vyrušuje, sú kúty so žihľavou, ktorú nenávidí a patrične sa na ňu sťažuje. Vždy príde žalostne šúchajúc si labku a žiada bolestné v podobe dobrého cucu na mliečku.

Nie všetko je jedlé

Niekedy mám ale problém vysvetliť mu, že nie všetko, čo je v záhrade, je jedlé alebo už jedlé. Horko-ťažko sa mi podarilo docieliť, že už nedáva do pusy všetky listy a konáriky… horšie to je s hroznom, ktoré tu visí na dosah ruky na dvore a je síce zelené, ale – ešte zelené.

Jon hrozno miluje a odháňať ho od neho je boj… rovnako to platí o černiciach, ktoré pre neho môžu byť aj zelené alebo ružové… o malinách, ešte len vylezených z kvetného púčka a naberajúcich prvé hrčky… našťastie, dá sa ukecať na hrušky. O paradajkách nechce napriek ich množstvu ani počuť.

Prehrá sa nádherne sám aj na pokopanej hriadke, a tak sme mu začali maľovať starú plechovú vaničku, do ktorej donesiem od Hely piesok. V záhradnom domčeku presedí dlhý čas a patle sa tam s hlinou, prekladá, mieša, celý zaujatý… rovnako ho fascinuje voda, keď polievam hadicou. Len nesmiem na neho! Voda je predsa na to, aby ju zmiešal so zemou do správnej konzistencie a celý blažený sa mi prišiel pochváliť… Taký je šťastný, že sa mu podarilo pár krát ma na blatovo objať… hm, keby to aspoň bolo blato z Mŕtveho mora… ale čo už…

S jedením sme o kúsok lepšie

– prišli sme na fintu „mamino koleno“, ktoré je podstatne lepším a dôstojnejším miestom ako jeho stolička na kŕmenie. Tam je jeho „jedenie“ beznádejné: väčšina končí na zemi či kade tade. Kým sedí pri mne – nik iný nemá na to odvahu pri poznaní jeho babrania sa v jedle – naje sa dosť, pekne a sme spokojní obaja. Horšie je to s hryzením, lebo hoci nám vyšla konečne horná trojka, znovu zapracovala kombinácia vrodenej poruchy vápnika a Jonových pádov… a dva zúbky máme mimo. 

Rozprávanie

nie je žiadny zázrak, ak nepočítame, že dôležitým hlásením sa stalo: „Mama, au, boooo!“ To je oznam, že môjho synátora niečo bolí a treba to okamžite pofúkať, poláskať a najlepšie zafixovať veľkou dávkou maminho mliečka.

No a ešte sa naučil odháňať muchy: Bzzz…. bac! Čo ale prišlo tesne pred dvadsiatym výmesačím, je okrem klasického mama a tata jasné pomenovanie niektorých jeho súrodencov: staršia sestra je Veve, stredný brácho Jaja, mladšia sestra Dada a brácho číslo päť je … Bebe. Je to tým, že Janko je veľmi opatrný a stále na neho dáva pozor, tým pádom mu všetko berie a Jon sa pajedí. A tak mu prischlo označenie veľkého zla: lebo keď je niečo zlé, je to iba „be“, keď je to veľmi zlé… je to „bebe“. Zvláštne je, že nepomenoval ani najstaršieho bráchu… ani Vojtíška, s ktorým sú ale parťáci na život a na smrť. 

Spíme ešte stále zvláštne,

ale už je to viac len raz za deň. Na „malte“ dokonca v tichu starej chalúpky potiahne aj 5 hodín v kuse… V noci ako kedy: ale mliečko musí byť, aj keď už čím viac zaspáva bez neho, keď si k nemu musím ľahnúť a niekedy teda špekuluje a mama musí pohroziť. No a povaha: rysuje sa z neho chlapčenská verzia našej Márie, s ktorou si bezkonkurenčne rozumie, čo je zjavný znak cholerika. Mať doma štvrtého je dobrý záber, na druhej strane ma už tak nedostane ako kedysi Máriine hádzačky o zem a trucpodniky…  Už len sa zdiaľky a niekedy vo vnútri usmievam, keď vidím, ako sa zlostí, ako si skryje rukami tvár a narieka… ale – život je ťažký… a výchova musí byť.

… a ja…

Užívam si, že nemusím ráno vstávať a niekedy mi to aj Jon dožičí. Učím sa znovu si nastaviť deň podľa jeho spania len cez obed, ale stále je to také šachovanie a mnohé veci mi potom unikajú a nestíham ich robiť. Zvykám si aj na to, ako s Jonkom spolupracovať, keď je viac hore a ja potrebujem porobiť aj doma, aj na záhrade, aj nakúpiť. Niektoré veci sa dajú, niektoré hľadáme kompromis. Trávim s ním ale veľa času, počúvam, objímam, vychutnávam si to. Už to nemusí prísť a do vnúčat je ešte ďaleko. Našťastie, aj Vojto je také mača, tak mi je dobre. 

Zvykám si po 20 rokoch na moje nové „mašinky“ , čo mi majú pomôcť lepšie počuť, a je to fakt zmena. Ale potrebná a musím byť na seba prísnejšia, aby som si na to zvykla ako na ponožky ráno. (Aj keď ja najradšej chodím bosá).

Žnem pochvaly na štíhlosť, ale je to skôr optický klam, lebo ráno zrkadlo v kúpelke ukazuje, že tam, kde bolo tehu bruško, sú zvyšky… No a chce to kaderníčku, žiada sa mi nejaký nový háb a trochu kultúry inej, ako keď s deťmi hráme scrabble. Kedy to však bude, netuším… a svrbí ma päta po zmene na viac tvorenia. Kedy to ale popri tejto malte príde, netuším. Radšej teda padnem znovu do postele vždy pred polnocou a užívam si , že sme obaja spolu pri sebe, je ticho a nik nás neruší…

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. A teraz mi napadlo – ze ako uchranit steny pred batikovanim by mohol byt ten klasicky olejovy nater … a my ho prave davame zo stien dole, no neni ho skoda? 🙂

    (my prerabame stary dom a chodba ma este okrovo-leskly nadych ako na nasej starej zakladke)

    tak drzim palce – nech nam aj vam to odsypa… teda pribuda 🙂

  2. vitaj, sestra v malte a boji… 🙂 ja som si veniec urobila dnes… s kukuricou 🙂 a páči sa mi… takže nečakám až na dom, lebo tiež neviem, kedy to bude pri našich financiách. Ale aj tak sa tešíme. A závesy mám už tiež vybrané. A s deťmi sme prekecali celú cestu domov autom o tom, akej farby bude dom a akej farby budú mať steny v izbách 🙂

    teda, JOn ich určite obatikuje, ale čo už.

  3. Hm, aj na tvorbu pride rad 🙂

    Ked budu okna osadene, strecha zaizolovana, podlahy zaschnute, steny vymalovane a nabytok poprevlakany zo stareho bytu…

    My mame podobne maltove leto, ale ja uz v mysli obsivam kvetovane zavesy na okna a v tom zatial neforemnom otvore, cez ktory sa vlacia vrecka cementu uz vidim osadene krasne drevene dvere a na nich vlastnorucne vyrobeny vianocny veniec 🙂

    Ale ze ktore vianoce to bude? Keby hadam uz tietoooo 🙂

Pridaj komentár