Druhá kapitola. Životná regula.

Holly Pierlot 5

Úplné a dôkladné usporiadanie celého môjho života? To je veľká požiadavka! Ako to však mám urobiť? Našla som odpoveď v koncepte životnej reguly.

Životná regula je tradičný kresťanský prostriedok na usporiadanie povolania človeka. Väčšinou ju nájdete v náboženských spoločenstvách, ale regulu môžu využiť aj laici – ktorých životný stav nie je o nič menej povolaním od Boha. V prvom rade pozostáva zo skúmania vlastného povolania a služieb, ktoré so sebou toto povolanie prináša, a z vytvorenia si rozvrhu na plnenie povinností dôsledným a organizovaným spôsobom.

Ak je žena povolaná, aby sa stala rehoľníčkou a v rámci toho zložila sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti, súhlasí s tým, že bude dodržiavať regulu spoločenstva. Sú to stanovené normy a bežné postupy pre rehoľné spoločenstvo, súkromnú modlitbu, jedlo, prácu, oddych, odievanie, domáce pravidlá a vykonávanie špecifického apoštolátu rehole. Všetky sú podstatné pre hladký priebeh každodenného života. Nebolo by dobré mať rehoľníčky, ktoré sa hádajú pre to, ktorá z nich má umyť dlážku v kúpeľni alebo uvariť večeru!

Spokojný domov

Regula prináša poriadok: „spokojné rozdelenie vecí… zástup ľudí zjednotený určitým spôsobom“. Presne to som chcela, „spokojné rozdelenie“, a zredukovať všetky tie zdrvujúce úlohy materstva do jednej peknej pracovnej jednotky, s ktorou by som si vedela dať rady. V mojom chápaní som nevidela nijaký extrémny rozdiel medzi rehoľným spoločenstvom a rodinným spoločenstvom: vždy je tam matka predstavená (mama), postulanti a novici (tí malí, ktorých musí mama zdvíhať) a profesionálne sestry (staršie deti, ktoré môžu vypomáhať). Všetky rehoľníčky potrebujú jesť a spať, obliekať sa, modliť sa a robiť si svoju prácu. Tak je to aj s nami v rodine!

Na celom pojme životnej regule však bolo ešte niečo iné, čo som považovala za fascinujúce: to, že ma to malo priviesť aj ku svätosti. Hmmm… to by bolo niečo! Spokojný domov a zároveň byť bližšie k Bohu! Keďže naše povolanie je špecifickým volaním od Boha – určitá úloha, ktorá nám je na zemi zverená , plnenie tejto úlohy znamená uskutočňovať Božiu vôľu v našich životoch. Konať Božiu vôľu, pretože to od nás žiada z lásky k nemu, to znamená napredovať na ceste k svätosti, snažiť sa o dokonalosť. A tak som si uvedomila, že regula matky by mala slúžiť ako prostriedok na to, aby som si dala život dohromady, ako aj prostriedok na dosiahnutie svätosti cez povolanie manželky a matky.

Praktické hľadisko reguly

Životná regula nie je iba rozvrhom, iba zbierkou činností zorganizovaných do pevného vzoru, aby sa efektívne opakovali. Regula znamená zorganizovať si všetko, čo má do činenia s vaším povolaním na základe priorít, ktoré určujú povolanie a sú vykonávané s úmyslom potešiť Boha. Týka sa základných povinností vyplývajúcich zo životného stavu a usporiadaných tak, aby boli splnené. Činnosti zapracované do reguly sú určené na základe špecifického povolania, charizmy a apoštolátu osoby žijúcej podľa reguly. Toto je praktické hľadisko reguly.

Vezmime si napríklad rehoľný život Misionárok lásky blahoslavenej Matky Terezy. Denný rozvrh sestier je celkom jednoduchý:

  • 4.30 – 5.00 vstávanie a upratovanie
  • 5.00 – 6.30 modlitby a svätá omša
  • 6.30 – 8.00 raňajky a upratovanie
  • 8.00 – 12.30 práca pre chudobných
  • 12.30 – 14.30 obed a oddych
  • 14.30 – 15.00 duchovné čítanie a rozjímanie
  • 15.00 – 15.15 prestávka na čaj
  • 15.15 – 16.30 adorácia
  • 16.30 – 19.30 práca pre chudobných
  • 19.30 – 21.00 večera a upratovanie
  • 21.00 – 21.45 večerné modlitby
  • 21.45 – čas spánku

Základný rozvrh je nemenný, deň čo deň, týždeň za týždňom. Dva základné ciele Misionárok lásky sú láska k Bohu a láska k blížnemu, ktorého vidia v najchudobnejšom z chudobných. Ich čas je rozdelený tak, aby spĺňal tieto dva ciele. Všimnite si, že v rozvrhu je každý deň celých sedem hodín venovaných práci s chudobnými a štyri hodiny modlitbe. Okrem toho sú tam zahrnuté aj všetky ich jedlá, práce, štúdium, zotavenie, ba dokonca aj oddych.

Nechápem, prečo by to vlastne nefungovalo u mňa, ako mamy v domácnosti, alebo aj u toho, kto pracuje mimo domu. Všetci máme každý deň rovnakú potrebu spánku a oddychu, jedla, modlitby a práce. Prečo by som si nemohla zapísať do rozvrhu namiesto práce sestier pre chudobných moju špecifickú rodinu a povinnosti, keďže tak veľa toho sa zhodovalo?

Zarazilo ma, že mnohí ľudia už majú zavedený prvok rozvrhu vo svojom všednom živote. Dospelí majú v práci rozvrh pracovného času (či už si tie opakujúce sa činnosti uvedomujú, alebo nie), rozvrh prestávok na kávu rozvrh času na cestovanie atď. Deti v škole dodržiavajú rozvrh hodín so stanoveným časom na prestávky, jedlo, voľno a čakanie na autobus. Ako mama v domácnosti by som určite nebola v bezvýchodiskovej situácii, keby sa aj moje školopovinné deti riadili základným rozvrhom. 

Dostala som nádej! Otázkou teraz nebolo, „Dokážem to urobiť?“, ako som to predtým celkom logicky očakávala, ale „Ako to urobím?“

Existujú dôvody pre regulu

Pozrime sa opäť na Matku Terezu a jej sestry. Povedali sme si, že ich

povolanie je láska k Bohu a láska k blížnemu, ktorého nachádzajú v najchudobnejšom z chudobných. Preto ich regulou je skúmať, čo to znamená, a ich rozvrh odzrkadľuje ich povolanie. Čas majú rozdelený podľa dôležitosti a špecifickosti svojej charizmy.

Keď začala Matka Tereza písať regulu, nezačala rozvrhom. Namiesto toho začala formulovať „princípy a duchovné ciele“, ktoré definovali úlohu Misionárok lásky. „Naším cieľom je uhasiť veľký smäd lásky Ježiša Krista našimi evanjeliovými sľubmi, slobodne sa venovať službe najchudobnejším z chudobných podľa vzoru a učenia nášho Pána, a tak ohlasovať Božie kráľovstvo osobitným spôsobom,“ vyhlásila. „Naším špecifickým poslaním je pracovať pre spásu a posväcovanie najchudobnejších z chudobných.“

Až vtedy, keď Matka Tereza konkrétne zadefinovala, čo robí a prečo to ide robiť, vypracovala jednoduchý rozvrh na základe tohto poslania –rozvrh, v ktorom podstatnú časť času sestier vypĺňala modlitba a práca pre chudobných. Z toho je zrejmé, že praktický efekt reguly je odzrkadľovať ciele a úlohu nášho povolania a mal by určovať, ako trávime čas.

Nuž, v minulosti som už vyskúšala rôzne rozvrhy, ale bolo to márne. Bolo to tak preto, lebo som sa snažila usporiadať si život podľa cieľov, ktoré neodzrkadľovali to, čo si vyžadovalo moje povolanie kresťanky, manželky a matky? Bol stres, ktorý som prežívala, následkom nerovnováhy mojich priorít? Keď sa spätne pozerám, vidím, ako často som mala vo všetkom zmätok! Vedela som vôbec, aké majú byť moje základné denné povinnosti? Napokon regula života sa týka najmä základných povinností. Ako som mohla vedieť, či som im dávala také miesto, ktoré si zasluhujú?

Päť priorít manželského povolania

V celom svojom skúmaní som nikde nenašla príklad reguly, ktorú by napísal laik. Väčšina regúl, na ktoré som natrafila, pochádzali z reholí.

Tak som sa musela opýtať samej seba: Čo je to špeciálne na mojom povolaní, čo je to neopakovateľné pre manželský život?

Kam by som sa mohla obrátiť o pomoc, aby som definovala a vytvorila regulu špeciálne pre matky?

Spomínam si, že istý starý kňaz mi na začiatku manželstva povedal o piatich „P“ v manželstve – o piatich prioritách manželského povolania:

 

Prvá priorita – modlitba

Druhá priorita – vlastná osoba

Tretia priorita – partner

Štvrtá priorita – rodič

Piata priorita – živiteľ

Kňaz mi povedal, že každá žena, ktorá je povolaná byť manželkou a matkou, má určité povinnosti, ktoré musia byť splnené; skutočné „úlohy“, ktoré sa nemôžu opomenúť či zanedbať. Sú povinné pre vydatú ženu bez ohľadu na jej ďalšie aktivity. Matka, ktorá sa snaží zrieknuť sa niektorých z týchto piatich priorít, je ako lekár, ktorý opustí svoju ordináciu, aby vyšiel na ulicu a začal prevádzkovať advokátsku prax. Či sme už vedeli, alebo nie, čo sme potvrdzovali svojím podpisom, keď sme vyslovovali svoje „áno“, tieto povinnosti sú našimi povinnosťami na základe nášho manželského povolania.

Kňaz mi vysvetlil, že sa musia zoradiť podľa dôležitosti a že mnohé manželstvá nefungujú, keď sa nižšej priorite dáva prednosť pred vyššou. Napríklad z vlastnej skúsenosti hovoril, že manželia zvyknú klásť úlohu živiteľa nad všetko ostatné a často trávia priveľa času (mysľou, ako aj telom) v kancelárii, zatiaľ čo manželky zvyknú dávať na prvé miesto rodičovskú úlohu, a tak často nemajú dosť času na vlastné potreby či na manželov.

Ak vezmeme do úvahy, že päť „P“ je často prepojených, nemusíme ich odlišovať s matematickou presnosťou. Nemala by som ignorovať zranené dieťa iba preto, že sa práve modlím ruženec, ktorý má vyššiu prioritu. Na druhej strane však nemám dovoliť, aby požiadavky domácich prác a výchova detí zapríčinili zanedbávanie môjho modlitebného života. Ako všeobecná príručka je päť „P“ náznakom toho, čím by sme sa ako matky mali zaoberať. Vyžaduje si vedomú snahu začleňovať všetky priority a rozumne s nimi narábať.

Takže som si začala usporadúvať život podľa správneho poradia hodnôt.

Prvá priorita: modlitba. Boh ma volal, aby som si dala do poriadku osobný život tak, že si stanovím za najvyššiu prioritu starostlivosť o svoju dušu a telo.

Znamenalo to, že som si musela všetko postupne usporiadať a úplne prvou vecou bol Boh. Namiesto toho, že si nikdy nenájdem čas pre Boha uprostred všetkého ostatného, musím pracovať na všetkom ostatnom uprostred Boha. Znamenalo to určiť si, ktoré modlitby a úkony sú podstatné pre kresťanský život, a vypracovať si ich základný rozpis. Vytvorila som si aj pevný program na kresťanské štúdium a duchovné čítanie, svätú omšu, adoráciu, spoveď, dni v tichu na duchovnej obnove a stretnutie s duchovným vodcom.

Zostavila som si aj režim základnej rodinnej modlitby, aby som pomohla aj deťom dávať Boha na prvé miesto.

Druhá priorita: vlastná osoba. Ďalej som sa potrebovala ubezpečiť, že sa starám o vlastné fyzické potreby. Zistila som si, koľko spánku potrebuje moje telo na zotavenie, koľko cvičenia potrebujem, aké druhy jedla a vitamínových doplnkov atď. Podobne som pouvažovala nad svojím duševným a emocionálnym zdravím.

Tretia priorita: partner. Nuž, Philip je dospelý muž a je schopný postarať sa sám o seba! Chápala som však, že pevné a milujúce manželstvo je základom rodinného života, preto ďalšie rozdelenie môjho času a energie muselo byť sústredené na partnera, môjho manžela. Takže som vyhradila svoje večery na to, aby som sa venovala v prvom rade jemu, a tak ho uprednostnila pred všetkými ostatnými aktivitami.

Štvrtá priorita: rodič. Fyzické a duchovné potreby svojich detí som brala do úvahy potom, ako som vypracovala tie svoje. No teraz som sa potrebovala zamerať na to, ako ich neprestajne a vedome milovať. Snažila som sa im byť viac k dispozícii počas dňa a čoskoro som zistila, že to nebola iba moja fyzická prítomnosť, ktorej sa dožadovali. Moje deti potrebovali, aby som im bola k dispozícii aj po duševnej stránke – aby som im venovala celú svoju pozornosť, keď som s nimi. Musela som stlmiť svoje myš lienky na všetky projekty, ktoré sa mi preháňali mysľou, a nájsť si čas, aby som sa s nimi rozprávala a smiala, jednoducho bola s nimi. 

Čo sa týka mojej výzvy vzdelávať deti, prišla som na to, že modlitba a svätá omša, debaty o viere a príbehy o svätých a o cnostiach sú pre moje deti aspoň také dôležité ako ich každodenná hodina matematiky. Začala som pravidelnejšie pracovať na ich živote viery a povzbudzovať ich k modlitbe a k častejšiemu prijímaniu sviatostí.

Piata priorita: živiteľ. Od nás oboch, odo mňa i môjho manžela, sa požaduje, aby sme zabezpečili našu rodinu. Philip sa o to stará tak, že chodí do práce a zarába peniaze. Na mne je starostlivosť, údržba a oprava nášho domova (pokiaľ je to možné), a tiež naše zdroje. A ak to čas dovolí, môžem zarobiť príležitostne malý príjem, aby som finančne vypomohla. Tu sú zahrnuté aj pracovné povinnosti zamestnaných žien. 

Rozhodla som sa dať dom do poriadku a pustila som sa do vytvárania rozpisu domácich prác, ktorý dbá o základné, denné, týždenné a mesačné potreby domova. Skvelé je sledovať, ako ubúdajú domáce práce a zmenšuje sa čas na upratovanie, keď sa domov udržiava pravidelne, namiesto toho, aby sa neporiadok iba zväčšoval!

Urobila som aj priestor na domáce a záhradné projekty, ako aj na zopár projektov, ktoré by priniesli príjem. A popri tom všetkom som našla ešte každý deň hodiny voľného času, ktoré som mohla stráviť dobrovoľníckou prácou, prácou v rodine alebo v nejakej inej službe pre cirkev či spoločenstvo.

Moja počiatočná regula matky

Ako teda vyzerala moja regula, keď som si všetko zorganizovala? Bolo to naozaj veľmi jednoduché. Malo to dennú a týždennú formu.  Od pondelka do piatka som vstávala o 6.45, nakŕmila mačky, postavila na kávu a zvyšný čas do 7.30, kým deti vstali, som strávila s Bibliou.

Od 7.30 do 9.00 sme sa poobliekali a umyli, upratali horné poschodie, pripravili a zjedli raňajky, upratali kuchyňu, pustili práčku, rozdelili vitamíny, vymenili plienku bábätku a umyli si zuby.

Od 9.00 do 10.15 sme sa pomodlili a robili si školské úlohy. (Dva až trikrát za týždeň chodíme teraz ráno na svätú omšu.)

O 10.15 som poslala deti von na prestávku a dala som ďalšiu várku do prania, siahla som po šálke kávy a pomodlila sa poludňajšie modlitby, zvyčajne žalmy alebo desiatok ruženca.

O 10.45 sa deti vrátili do domu a robili sme ďalšie úlohy do školy. Najmenšie deti sa v tom čase hrali s hračkami alebo pozerali video.

Od 11.45 do 12.30 deti upratovali, každé malo na starosti jednu izbu na prízemí, zatiaľ čo ja som varila obed; najedli sme sa a upratali kuchyňu. Dala som ďalšiu bielizeň do práčky.

Od 12.30 do 13.30 si deti potichu čítali/hrali sa vo svojich izbách, kým ja som sa pomodlila ruženec alebo sa venovala duchovnému čítaniu či rozjímaniu.

Od 13.30 som sa starala podľa toho, aký bol deň, o domáce práce alebo projekty, venovala som sa domácemu vzdelávaniu, plánovala som návštevy alebo stretnutia, pracovala som v záhrade, alebo som šila. Deti sa zvyčajne venovali nezávislému školskému projektu, potom sa hrali s mladšími súrodencami, robili si na počítači, pozerali vzdelávacie filmy, šili, maľovali alebo si skladali stavebnice z Lega

O 15.30 som poslala deti von a ja som mala prestávku na kávu/zotavenie.

O 16.40 som vošla do kuchyne. Do večere, ktorá bola na stole o 17.30, som strávila čas prípravou jedla a pečením na ďalší deň, skladaním bielizne, vyložením riadu z umývačky, prestieraním stola, varením obeda pre Philipa na druhý deň a prípravou kávovaru na ráno. Staršie deti mali voľno s mladším bratom a sestrou.

O 17.15 si každé z nich upratalo ešte raz izbu a predtým, než si sadli k večeri, porozdeľovali si všetku bielizeň do izieb.

Po večeri sme sa riadili malým pravidlom: nikto neodíde z kuchyne, kým nie je uprataná – vrátane môjho manžela. A tak to bolo väčšinou behom piatich či desiatich minút hotové. (Neskôr som prešla na rozpis domácich povinností na tabuľkách na stene pre každého člena. Časom sme zistili, že to trvá veľmi dlho, a tak to všetci zvyčajne urobíme pekne spolu a rýchlo. Hoci tabuľky sú stále vyvesené na stene a v prípade potreby môžu deti vykonať práce nezávisle.)

Potom som mala čas ísť na prechádzku, navštíviť Najsvätejšiu sviatosť, vrátiť sa a zahrať si na klavíri. Medzitým si deti odložili šaty, malivoľno alebo sa okúpali a pripravili do postele.

O 19.30 sme sa v rodine pomodlili a pred 20.00 bol čas, aby deti išlispať. Po čase som začala ukladať deti spať postupne podľa ich veku.

Zvyšok večera som sa venovala Philipovi, alebo som pracovala na projektoch šitia, alebo sa venovala iným záujmom. Našla som si tiež čas na štúdium viery alebo povolania. Zriedkakedy som pozerala nejaký televízny program.

Väčšinu večerov o 22.00 som sa pripravovala na druhý deň. Vyprázdnila som umývačku, rýchlo upratala, čo zostalo nedokončené na prízemí, odložila som si bielizeň do šatníka, ak to už Philip neurobil, a postarala som sa o osobnú hygienu. Pár minút som sa venovala modlitbe a čítaniu, kým som si o 22.30 ľahla spať.

V soboty som časový rozvrh uvoľnila. Uistila som sa, či v ňom je zahrnutá ranná, poobedňajšia a večerná modlitba, udržiavala som základn poriadok a starala sa o kuchyňu a bielizeň. V soboty chodievali deti na spoveď, a to raz alebo dvakrát za mesiac. Zvyšok času som mala pre seba.

Každú druhú sobotu som trávila deň vonku. Bol to môj deň matky. 

V nedele som na radu môjho duchovného vodcu mala iba tri ciele: veľa Boha, veľa rodiny a veľa odpočinku! To bolo ľahké! V nedeľu večer sme všetci rýchlo upratali pred spoločnou modlitbou. 

Taký bol náš denný rozvrh. Existovali aj týždenné plány. Pondelok a piatok som držala svätú hodinu v kaplnke ustavičnej adorácie v našej komunite. V piatky sme upratovali prízemie – utierali prach, vysávali a umývali podlahu – po čom vždy nasledoval filmový večer s malinovkou a zemiakovými lupienkami. Každé druhé sobotňajšie ráno, keď som netrávila čas vonku, sme upratovali horné poschodie vrátane výmeny posteľnej bielizne. Philip a ja sme mávali v tom období dvojtýždňové večeradlo.

Spoveď som mávala každý druhý týždeň, keď som trávila čas mimo domu.

S duchovným vodcom som sa stretala raz do mesiaca. Vo štvrtkové večery som vyúčtovala šekovú knižku a zaplatila účty. V stredy pred dvojtýždňovým dňom výplaty som odmrazila a vyčistila našu starnúcu chladničku a mrazničku a urobila nákupné zoznamy. S priateľmi, ktorí tiež vzdelávajú deti doma, sme sa dohodli, že si deti raz či dvakrát do týždňa „vymeníme“. V tieto dni, keď boli deti preč, som si vybavovala nevyhnutné stretnutia alebo pracovala na špeciálnych domácich projektoch. Zo všetkého, čo sa dalo, som urobila rutinu. Ušetrilo ma to od ustavičného organizovania vecí.

Pripustila som, že mi rozvrh môžu narúšať mimoriadne situácie a ďalšie skutočnosti. V dni, keď mi ochorelo dieťa, alebo som bola celú noc hore, či sme mali nečakane spoločnosť, som fungovala v „režime údržby“. Vtedy som sa snažila, aby boli urobené tie najnevyhnutnejšie veci, aj keď to zasiahlo do môjho voľného času. Pre mňa to boli modlitba, jedlo, bielizeň a upratovanie a deti mali mať urobenú aspoň matematiku a čítanie, ak neboli choré. Aj vtedy, ak bola celá rodina vystresovaná a dostala ponorkovú chorobu čo sa stáva, ak vzdelávate deti doma , som do mojej reguly začlenila možnosť nechať všetko tak a stráviť deň zaujímavými vedeckými pokusmi, alebo pre zmenu vyjsť von z domu. Osobné záujmy mojej rodiny boli na prvom mieste.

Napokon regula je nástroj, nie tyran. Rozvrh je pre rodinu, nie rodina pre rozvrh. Jediná vec, na ktorú som dávala pozor, bola, aby sa tento rozvrh nestal zákonom. Musela som sa naučiť byť pružná, ale nie taká pružná, aby som sa v mysli dostala dlhodobo opäť mimo rozvrhu!

Tieto základné časové úseky, ktoré pokryli všetky potreby nášho denného života, sa stali viac-menej stálymi, odkedy som začala dodržiavať moju regulu. Plánované časy sú dosť pevné, hoci teraz už netrvám na tom, aby sme začali obedovať presne o 12.00, keď už viem, koľko času veci zaberú.

Jedno sa ukázalo ako veľmi dôležité: ponechať si dostatok času na dokončenie rôznych úloh; inak vo mne vznikal stres 

Na začiatku som trávila dosť času prispôsobovaním rozvrhu a odhadovaním, čo funguje a čo nie, a každú jeseň som rozvrh upravovala tak, aby vyhovoval meniacim sa požiadavkám a schopnostiam mojich detí. Keď deti vyrástli, mohli už napríklad vypomáhať v kuchyni s prípravou jedla. Kým v minulosti som varila všetky jedlá ja, zvláda teraz Anna s inštrukciami výborne navariť večeru pre rodinu niekoľko ráz za týždeň. Ona aj ostatné deti pomáhajú s prípravou obeda. Pridelím im prácu, ktorú zvládne každý z nich, a ja robím to, čo viem urobiť iba ja. Takto môžem slobodnejšie splniť ďalšie a náročnejšie úlohy, ako objednať návštevu u lekára či oznámkovať úlohy z matematiky.

Čas na každú úlohu

Počas ďalších mesiacov som vypracovala praktické stránky reguly a krok za krokom som ich zavádzala do života. Spomínam si na prvé leto, keď sa Philipovi začali prázdniny, a tak sme sa rozprávali, ako bude tráviť prázdninový čas. Mala som všetky veci v takom poriadku, že som sa mu mohla úprimne pozrieť do očí a povedať: „Okrem kúpania najmenšieho dieťaťa po večeri ti nezostala žiadna domáca práca. Možno by si sa mohol zamerať na iné veci okolo domu, alebo postaviť verandu.“ Predstavte si – poznáte nejakú ženu so zdravým rozumom, ktorá by manželovi povedala, že nepotrebuje jeho pomoc na dome? Ale bolo to tak.

Veci išli tak hladko, že som nepotrebovala žiadnu pomoc navyše. Celkom prvú vec, ktorú som spozorovala, bol poriadok v dome. (Celkom prvú vec, ktorú zbadal Philip, boli šaty každý deň odložené v skrini a už nemusel zháňať ponožky!) Dom bol čistý. Všetko malo svoje miesto. Bolčas na všetko.

Dôsledkom toho sa moja myseľ oslobodila od tisícky starostí a obáv. Zatiaľ čo predtým by som sa uprene rozhliadala po dome a rozmýšľala, do ktorej úlohy sa mám skôr pustiť, a kým by som na jednej pracovala, znepokojovali by ma stovky ďalších, ktoré by do toho prišli, teraz som presne vedela, kedy musí byť každá úloha v mojom domove hotová. Vedomie, že upratovanie bolo na rade tesne pred večerou, mi zabránilo v tom, aby som po celý deň neprestajne upratovala. Vedomie, že pranie sa robí ráno, ma uchránilo od stresu z toho, že som videla špinavú bielizeň v koši každý večer.

Keďže som vedela, že umývanie dlážky sa robí v piatok, neznepokojovalo ma toľko, keď vo štvrtok večer bola dlážka špinavá. Keďže bol čas a miesto na všetko, zostali mi „voľné“ chvíle, ktoré som si nemusela naplánovať na drobné práce.

Prestala som myslieť na všetky tie povinnosti, ktoré ma zaťažovali, a dokázala som sa sústrediť na prítomnú chvíľu v plnosti a slobodne.Zistila som, že regula matky mi priniesla do života vyrovnanosť. Zatiaľ čo predtým sa mi zdalo, že mám urobiť nekonečný zoznam prác, teraz som zistila, že mám dostatok času na tiché čítanie alebo na kartovú hru s deťmi.

Keďže každá z piatich priorít udržiavala v rovnováhe dôležité potreby, žiadna stránka života neprevážila tú druhú. Každej potrebe v mojom povolaní a mojom osobnom živote bol venovaný spravodlivý podiel času. Od toho času som objavila veľké množstvo záujmov v mojom dennom živote, ako aj skutočný voľný čas. Život nebol iba samá práca alebo samá hra, ale bol zdravo popretkávaný obidvoma. To značne znížilo moju hladinu stresu a viedlo k väčšiemu uspokojeniu z toho, že som doma.

A deti? Deťom sa darilo. Prestali žiť to, čo nazývam „syndróm televízneho seriálu“, v ktorom nemali stanovený rozvrh na večer, takže boli v pokušení sledovať bezcieľne jeden seriál za druhým, a preto nemali dostatok času na robenie niečoho zmysluplnejšieho. Teraz mali namiesto toho plán na každý deň. Vzdelávanie detí doma na vysokej úrovni, domáce práce, zábava, modlitba a čas osobného voľna, to všetko sa naozaj zvládalo.

Nicky, môj najstarší syn, prišiel ku mne a povedal mi: „Vieš, mami, naozaj mám dobrý pocit, keď urobím svoju prácu!“ a „Vieš, mami, ak budeme udržiavať poriadok, budeme mať menej práce v deň upratovania. Prečo to nerobíme takto?“ Áno, to bol môj šesťročný génius!

Ďalšiu vec, ktorú nám regula priniesla, by som nikdy nepredpokladala: obmedzilo to hašterenie a dohadovanie sa s deťmi. Keďže bol teraz čas na všetko, nezasahovala som im do voľného času, aby mi pomohli s drobnými prácami. Voľný čas bol naozaj voľný čas a mrzutosti sa (väčšinou) skončili, pretože vedeli, čo sa od nich očakávalo a kedy sa to očakávalo. Regula a kolobeh práce a odpočinku, hry a modlitby boli pre nich stimulom, aby dokončili svoju prácu; a mali dostatok času na to, aby ju urobili dobre.

Keďže vedeli, že drobná práca bude hotová za pätnásť minút, pozerali sa na to z iného uhlu pohľadu. Vedeli, že nepríjemná práca, ktorú im mama zadá, bude mať hranice – pretože utrpenie je vždy menšie, keď zistíte, že nebude trvať večne!

Duchovné výhody reguly matky

Tak často som v živote rozmýšľala, aká je v živote Božia vôľa pre mňa.

Pri používaní mojej reguly som zistila, že Božia vôľa nie je taká tajomná. Verím, že existujú tri veci, ktoré od nás Boh chce: po prvé, milovať ho a poslúchať jeho prikázania; po druhé, vykonávať denné povinnosti podľa stavu, do ktorého sme povolaní; a po tretie, byť otvorení pre vnuknutia Ducha Svätého v každodennom živote.

Keď som začala žiť podľa svojej reguly, nadchla ma práve tá skutočnosť, že deň čo deň a okamih za okamihom som sa snažila plniť Božiu vôľu v mojom živote. Ako mníška sľubuje poslušnosť voči predstaveným, ja som sa cvičila v poslušnosti voči požiadavkám svojho povolania, a to sa odrážalo v mojich každodenných povinnostiach. Poslúchala som Boha každým svojím skutkom, ktorý som konala, až po nakladanie riadu do umývačky a kŕmenie mačiek.

Tá sloboda ducha, ktorú som pocítila, bola úžasná. Mnoho ráz, keď mi v minulosti veci nevychádzali, lámala som si hlavu nad tým, či som niečo neurobila zle, alebo či som sa nejako neznepáčila Bohu. Ale teraz, keď som vedela, že som urobila to najlepšie, aby som naplnila jeho plán pre mňa, objavila som zmysel pre pokoj zoči-voči skúškam. Uvedomovala som si, že ak sa problémy objavia, nebolo to preto, že som bola pohodlná!Pomohlo mi to tiež tolerovať každú prázdnotu, ktorú som pociťovala pri modlitbe. Uspokojovalo ma vedomie, že robím všetko preto, aby som venovala čas modlitbe, začala som chápať, že duchovná prázdnota je niečo, čo nezáviselo odo mňa, že to bolo v Pánových rukách. Bolo mi ľahšie dôverovať, že Boh mi naozaj zošle útechu, ak bude treba.

Regula matky okrem toho aj posväcuje, pretože cez ňu robíme to, čo by sme mali robiť. Je to výborný prostriedok na umŕtvovanie sa. 

Čo je umŕtvovanie sa? Pre dedičný hriech, ktorý je znásobený našimi vlastnými hriešnymi skutkami, je naša prirodzenosť narušená. Použili sme vášne a žiadosti na veci, ktoré nie sú pre nás dobré. Sme náchylnejší viac na hriech ako na cnosti. A hoci Boh vždy pôsobí svojou milosťou, aby obnovil poriadok v našich narušených dušiach a telách, my sami s ním musíme spolupracovať (Kol 1, 24). Odpovedáme na túto milosť cez pokorovanie sa, odumieraním nášmu narušenému bytiu; podieľame sa na tom tak, že krotíme svoje sebectvo a hriešnosť a vyberáme si skutočné dobro, ktoré nám Boh predkladá.

Nuž, možno máte dosť nejasný obraz o tom, čo je umŕtvovanie, ako to bolo niekedy aj u mňa. Pamätám si, že som raz čítala o tom, ako sa sv. František bežal hodiť do tŕnia a tak bojoval s pokušením. Čítala som o Ru- žene Limskej, ktorá spala na posteli z rozbitého skla. Mnohí stredovekí svätci nosili vrecovinu, ktorá im ustavične dráždila kožu. Tieto formy umŕtvovania sú však mimoriadne a nie sú práve vhodné pre priemerného kresťana. 

Zachovávanie našej reguly, konanie skutkov, ktoré by sme mali robiť pre Boha a našu rodinu, nám poskytuje dosť spôsobov na umŕtvovanie sa, aby nás Boh mohol cez to očisťovať! Pre našu hriešnu prirodzenosť je rovnako ťažké robiť to, čo máme – vstať z postele načas, zdravo sa stravovať, cvičiť, či dokonca poumývať drsný malý priestor za záchodom. Dokonca aj obyčajná snaha robiť to, čo je dobré, a brániť sa konaniu podľa našich narušených náklonností je opravdivé umŕtvovanie. Je to známe aj pod mnohými ďalšími názvami: sebaovládanie, sebadisciplína alebo – ako to nazýva sv. Ján z Kríža – noc zmyslov. Je to naša vôľa pôsobiaca v obetavej láske a konajúca všetko preto, lebo to Boh od nás žiada, vôľa, ktorá umožňuje Bohu zmeniť naše srdcia tak, aby milovali hlbším spôsobom. 

To nás nevyhnutne vedie k cnostiam, pretože – ako hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi – „ľudské cnosti sa získavajú… slobodnými skutkami a vytrvalosťou obnovovanou v opakovanom úsilí, ktoré je očisťované a pozdvihované Božou milosťou. S pomocou Boha,vytvárajú charakter a dávajú schopnosti na konanie dobra. Cnostný človek je šťastný, že sa v nich môže cvičiť“ (KKC 1810). Práve vykonávanie našich povinností a zachovávanie reguly nás posväcuje či robí svätými. Dokonca to umožňuje robiť ľahšie dobré skutky, pretože rozvíjaním dobrých návykov prestávajú byť také namáhavé. Pamätám si, že v určitom čase som si ani nebola istá, či dodržiavam regulu, pretože sa mi stala takou prirodzenou. Išla som sa pozrieť na rozvrh, aby som skontrolovala, či som na niečo nezabudla! Tiež som si všimla, že regula matky pomáha v tomto smere aj mojim deťom. Nielenže im to prináša do života fyzický poriadok a praktizovanie dobrých návykov, ale vidia aj dobrý príklad svojej mamy.

Ako vyhlásil pápež Pavol VI., najúčinnejšia forma evanjelizácie je svedectvo našich životov a až potom slová, ktoré používame na vysvetlenie príčiny našej nádeje.

Regula je viac ako časový rozvrh

Ľahké je vidieť praktické výhody reguly života. Veci sú usporiadané a život sa dá žiť veľmi efektívne. Ak sa však budeme sústreďovať iba na rozvrh a hľadať iba efektivitu, unikne nám zmysel reguly. Vezmime si napríklad kvalifikovaného obchodného konateľa, ktorý má skutočne presný rozvrh, vyvážený po všetkých stránkach, a ktorý aj starostlivo dodržiava. Možno funguje ako hodinky, presne o 9.00 má  schôdzku s poradcami, presne na 10.30 si naplánuje finančnú konferenciu, napoludnie má schôdzku s perspektívnym klientom a denný zisk hodnotí každý deň o 13.00. Mohli by sme povedať, že dodržiava regulu života?

Nie, v regule života je hlbšia a podstatnejšia úroveň, ktorá ju odlišuje od obyčajného rozvrhu: úmysel a cieľ dodržiavania reguly. Regula, ktorá sa dodržiava pre praktické výhody, nie je regula života; je to rozvrh. Povinnosti, ktoré si odbavíme s nechuťou či so zdráhaním, nevytvárajú regulu, pretože život podľa regule má byť odpoveďou na Božie volanie.

V regule matky vykonávame všetko, lebo to od nás chce Boh. Znamená to prijať a objať svoje povolanie. Spočiatku možno iba zo zmyslu pre poslušnosť voči Bohu (pretože to on chce), alebo neskôr preto, že ho milujem. Rovnako treba aj pretrpieť pravdepodobne ustavičný zápas, v snahe prispôsobiť svoje postoje pred jeho tvárou. To je srdcom reguly. Znamená to robiť všetko, o čo ma žiada, z lásky k nemu, pretože on ma o to žiada.

Aby som teda priniesla Boha do každej časti môjho dňa, zakaždým, keď sa pozriem na rozvrh, krátko sa pomodlím a poprosím, aby bol so mnou a požehnal ďalšie rozdelenie času. Toto spolu s mojimi naplánovanými časmi na modlitbu mi umožnilo viac si uvedomovať jeho ustavičnú prítomnosť počas dňa. Čoskoro som bola schopná robiť veci s ním a pre neho tak ľahko, ako skladať detské dupačky.

Nastal čas zostaviť vašu regulu

Keďže som bola už desať rokov vydatá, nemala som čas niekoľko rokov skúmať svoje povolanie tak dôkladne, aby som mohla vypracovať dokonalú regulu, ktorá by ma okamžite voviedla do dokonalého poriadku a dokonalej svätosti. Tak som sa rozhodla, že začnem hocikde a budem študovať krok za krokom. Vytvorila som si úvodný rozvrh, ktorý mi priniesol vyváženosť a poriadok a zároveň mi umožňoval študovať moje povolanie do väčšej hĺbky.

Neskôr som zistila, že to isté vlastne robia aj rehoľníčky! Ak vstúpi novicka do rehole, ihneď začne dodržiavať rozvrh reguly, aby pripojila svoju činnosť k tej, ktorú robia ostatné sestry. V nasledujúcich rokoch však študuje regulu, jej zásady a ciele, aby urobila duchovnejšou svoju každodennú rutinu a pozdvihla význam niekedy všedných vecí.

A ako raz povedala Matka Tereza, keď učila svoje sestry o regule, bolto duchovný princíp reguly, na ktorý bolo potrebné klásť dôraz. A tak keďže som mala základný rozvrh v poriadku, spomenula som si, čo som sa za tie roky naučila o piatich „P“, a začala som na nich vedome pracovať. Potrebovala som lepšie pochopiť duchovný princíp mojej reguly matky, aby som zachytila zmysel toho, prečo som to všetko robila.

Chcela by som sa s vami podeliť s niečím, čo som sa naučila o svojom povolaní ako kresťanská manželka a matka v udalostiach a okolnostiach môjho života. Poskytnem vám základné rady, ako si môžete vytvoriť vlastnú regulu matky. A keďže Cirkev vždy zdôrazňovala dôležitosť duchovnej stránky reguly, jej podstatu, chcela by som vám ukázať, ako som pochopila cieľ svätosti tak, ako ho môžete hľadať a žiť v manželskom povolaní.

Ďalšiu z 10. tich kapitol knižky Holly Pierlot, Mamy v jednom kole  vám prinesiem opäť v nedeľu, o týždeň. 

Viac o knihe najdete na:   

www.mamy1kole.miriam.sk    

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (12 hlasov, priemerne: 4,10 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Ja som to skusila. Od minuleho tyzdna, ked som si precitala prvu kapitolu. Hovorila som si, ked to fungovalo v jej pripade, tak to snad musi fungovat kazdemu. Ja mam len dve deti, ale este su obidve male. je to uzasne. Zatial len jeden tyzden, ale neuveritelne sa mi zmenil zivot. A to som si aj ja myslela, aka som spontanna. Lenze pri malych detoch si clovek akosi nemoze citat alebo robit nieco ine, ako ma chut. Zrazu je vsade poriadok, deti ovela spokojnejsie, vsetko stiham, vecer si uzivam vecsinou pri knihe bez vycerpania a bez chaosu.

    dakujem za clanok!!

  2. a mne sa to práve páči… na niečom podobnom som začala práve pracovať, ale tento systém mi prináša viac slobody. Paradoxne práve preto, že mi presne určí, čo kedy a ako. A aj onen čas na modlitbu či duchovno je pre mňa životne dôležitý a minulý týždeň sa mi opomenutie takejto potreby napriek plánu dosť vypomstilo… človek tak stráca nadhľad a pokoj nad tým, čo sa okolo neho v tej realistickej rovine deje… Takže áno, ja to skúsim.

  3. Neviem. Nie som systematicky typ. Zijem tak nejako podla nalady a neviem si predstavit, ze by som robila veci takto podla diagrafu… naozaj neviem. Upratujem, ked mam na to chut, cítam si, ked mam na to chut, hrám sa s detmi, ked sa nám chce a máme na to chuť…Ae možno keby som mala 5 deti, asi by to nejaky „poriadok“ chcelo, neviem si to predstaviť

  4. Myslíte, že takto niekto naozaj žije? A že mu to naozaj naozaj prináša šťastie? Som kresťanka (nie katolíčka ani evanielička, ani nič podobné!!!!) ale takto šialene veľa času, ktorý môžem stráviť so svojimi blízkymi, alebo sama so sebou venovať viere!!!!, to sa mi zdá mierne šibnuté. Či..?

    1. No, priznam sa, ze mne tiez pada sanka, ked si toto citam. Ale nevyvolava to v mne take ze „šibnuté“, skôr také, že – aj toto sa dá? Nikdy som takýmto smerom nerozmýšlala. Táto kniha má dve roviny- teda spon podla týchto dvoch kapitol, čo som čítala. Jedna je taká tá – život viery tej ženy , s čím môžeme alebo nemusíme byť stotožnené (ano, v tomto asi so Zdenkou suhlasim ze je to dost maximalisticke), ale ta druha rovina je ten „system do zivota“, ktory si z nej môze zobrat kazdá mama, aj tá, čo sa nechce denne venovať štúdiu biblie, len chce mať doma nejaký poriadok a systém.

Pridaj komentár