YETI na materskej

Bol 6. september, pondelok 8.00 hod., Bratislava.

Pamätám si to celkom presne, nie preto, lebo som dejepisár a teoreticky by som mal mať dobrú pamäť na dátumy, ale preto, lebo si takéto, pre mňa historické dni, zapisujem na A4. 

Zabuchli sa dvere, všetci odišli do práce, ešte ani tomu dedkovi nevyšla služba tak, aby bol doma. Mal si čerstvýýýých 5 mesiacov.

Ležal si si na válende a ja som sa Ťa, nahlas spýtal: 

Čo budeme robiť, synak? 

A tvoja reakcia? Hneď po položenej otázke si sa pos..l – a ja som v tom okamihu vedel 2 veci: že bude s tebou veľká sranda a že viem, čo budem teraz robiť… 

A tak na A4ke pribúdali odrážky: 

• 8.05 –  Filipko sa pos..l, 
• 8.15 –  čaj 60ml. 
• 9.45 –  Chvalabohu, že zriadili tie Hniezda záchrany, keď bude najhoršie, zoberiem si tam stoličku a budem tam pri ňom… 
• 12.20 – konečne „obeduje“ aj ocko – 2 maslové chleby… kde sú tie časy, keď som o takomto čase obedoval šnicle… 

Podvod  na svokru a stereotyp

Dni plynuli a svokra rýchlo pochopila, že slová o tom, že u nej zotrváme len pár dní, sú obyčajným podvodom… A ja som rýchlo zistil, čo je stereotyp. Plienka, čaj, mliečko, spánok, plienka, čaj… 

Vedel som, že čas hrá proti mne, predsa len, zima sa pomaly bližila, bolo treba využiť ešte jeseň. A preto sme začali objavovať bratislavské parky, umelé vodné ramená a ihriská. Nacvičili sme si trasu pozdĺž Chorvátskeho ramena maminke do roboty a späť. Sprievodcom nám boli krásne biele labute, ktoré si Ty ešte cez vaničku moc nevidel, ale vždy som Ti nahol kočík, aby si sa pokochal aj ty. Užívali sme si totálnu anonymitu (nehrám sa na celebritu, ale v tomto okolí BA som vtedy nepoznal absolútne nikoho). Mamina sa vždy tešila. 

Neustále sme chodili von, pretože jednak rýchlejšie utekal čas (ano, Filip, musím sa Ti priznať, prvé týždne, mesiace som hodiny tlačil aj očami, len aby už bolo aspoň 16.00 a aspoň na chvíľu som si mohol odfúknuť…) a jednak znie to neuveritelne, ale v Petržke som si nevedel vybrat, či idem do tohto krásneho zeleného parku alebo do tohto…

Cítil som sa ako Yeti

Chodili sme na ihriská a zvykali sme si na pohľady mamičiek na cudzí element  – na nás Filipko… Teda, na mňa.

Najprv sme absolvovali klasické otazky, či si chlapček alebo dievčatko, koľko máš mesiacov, či máš už zuby, ako a kedy spinkáš, čo jedávaš a pod.

Samozrejme, rýchlo ma odhalili a mnohé boli také úprimné a spontánne, že zo seba vyhŕkli – jeeej, ja som takto naživo otecka na materskej ešte nevidela…

Cítil som sa ako Yeti. 

(35 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...