Ako so mnou materstvo zatočilo

Môj nastávajúci vždy túžil po deťoch, a tak mi ani v päte nenapadlo zapochybovať o jeho otcovských kvalitách. A keď tehotenský test ukázal dve čiarky, ani na chvíľu som nezaváhala, že to dieťa chcem.

O mesiac už bola svadba a po nej nasledovali už len prejavy jeho nekonečnej pozornosti a láskyplné pohladenia. Keby sa takto ku mne správal vždy, neváhala by som byť tehotnou v jednom kuse, pomyslela som si vtedy.

 

Lenže…

dni a mesiace utekali, bruško sa čím viac zaguľaťovalo a môj dych sa skracoval čím ďalej tým viac, vždy keď som stúpala do schodov. A tak som sa ani nenazdala a priblížil sa deň D.

Nebudem nikomu kaziť ilúzie o kráse príchodu nového človiečika na svet a tak len poznamenám, že bol dlhší a ťažší ako som mala naplánované, no jednako jedinečný s pomocou môjho obetavého muža a hlbokého pohľadu našej čerstvo narodenej dcérky.

Baby blues

Moja trošku naivná predstava o tom, že keď zvládnem pôrod, zvládnem všetko, sa ukázala trošku neopodstatnená už pár dní po pôrode, keď na dvere zaklopalo baby blues.

Prudké výkyvy nálady často vyúsťovali do srdcervúceho plaču, ľútosti a obáv ako zvládnem starostlivosť o to malé škvŕňa, ktoré je teraz mojim dieťaťom a ako unesiem zodpovednosť za jeho výchovu a osobnostný rozvoj až po návaly ľútosti nad tým, že len čo trošku podrastie, nebude už odkázané na moju starostlivosť a nebude ma už až tak potrebovať.

Dojčenie

Dojčenie sa pre mňa vďaka plochým bradavkám a spavému dieťaťku stalo skúškou môjho odhodlania kojiť do jedného roka. Bez odsávačky som sa prvý mesiac nepohla ani na krok a navyše som musela čeliť tvrdeniu, že keď bolo dieťa dokrmované z fľaše, zakrátko sa odstaví a nebude sať z prsníka, čo sa vďakabohu ani trochu nepotvrdilo a ja úspešne kojím dodnes.

Absencia režimu

Ani obchodnej manažérke, ktorá mala svoj pracovný deň do bodky vopred naplánovaný, by pri neustálej starostlivosti o bábätko nepomohol ani ten najlepší time manažment, keďže dieťa spinkalo, papalo a kakalo stále len podľa svojho harmonogramu.

Prvé náznaky akého – takého režimu som naň vybalila asi po 3 mesiacoch, keď ma do toho vtiahla ostrieľaná kamarátka. Razom sa mi všetko videlo byť jednoduchšie a začala som mať vo svojom živote aký – taký prehľad.

 

Kríza vzťahu

Kým pred pôrodom ma môj mužíček vo všetkom doslova obletoval, po pôrode nastala zmena o 180 stupňov a ja som nadobudla pocit, že okrem kriminálok po večerných správach ho ani iné nezaujíma.

Priepasť medzi nami sa úmerne zväčšovala mojim počtom hodín strávených s bábom a jeho počtom hodín strávených pred telkou. Komunikácia medzi nami viazla aj vďaka neustálej prítomnosti mojich rodičov a narušeniu intimity vzťahu príchodom bábätka.

Zlepšenie nenastalo, ani keď som sa ho snažila vtiahnuť do každodennej starostlivosti o dieťa v podobe prebaľovania či večerného kúpania.

Celibát

To, že búrlivé roky milovania pred vstupom do manželstva budem neskôr považovať za vrchol môjho milostného života, mi pred pôrodom ani vo sne nenapadlo.

Keď sa náš sexuálny život nedostal do normálu ani 4 mesiace po pôrode, otvorene som s tým vyrukovala a spýtala sa môjho vyvoleného „prečo?“. Vzápätí som dostala asi najmenej očakávanú odpoveď v mojom živote a síce, že ma má stále pred očami na pôrodnom stole ako ma zašívajú.

Najprv som tomu nemohla uveriť a v duchu som si nahovárala, že ho už asi nepriťahujem, no neskôr som musela pripustiť, že mal pravdu. Najprv som sa však sama musela zmieriť so zmenou mojich telesných proporcií a presvedčiť ho o túžbe po našom telesnom spojení.

K bezpečnému fungovaniu celibátu neskôr pribudol aj fakt, že nebola miesta ani príležitosti k opojnému milovaniu, keďže za dverami našej spálne žili svoj život moji rodičia a našu posteľ v noci okupovala naša malá ratolesť, ktorá mala vždy prednosť pred našimi sexuálnymi chúťkami, ak nejaké ešte náhodou zostali a môj muž našu dcéru začal pomaly volať „naša antikoncepcia.“

 

Sebarealizácia

Kŕmenie, prebaľovanie a prechádzky s kočíkom sa postupom času stali príliš zabehnutou rutinou, aby uspokojovali moju túžbu po vedomostiach a sebarealizácii.

Pravdou je, že za svojou prácou som smútila ešte dlhé mesiace po pôrode, avšak nečakane som našla svoje uspokojenie v dávno zabudnutej záľube a síce v písaní článkov a na svet som sa pomaly, ale isto začala pozerať aj inými očami ako očami ťažkej workholičky a musela som sa naučiť relaxovať, každý deň si nájsť aspoň chvíľu pre seba, aby ma materstvo a povinnosti s ním súvisiace takpovediac neprevalcovali.

Tak a pomaly sme na konci.

Dnes má moja dcéra 16 mesiacov a do konca mojej rodičovskej dovolenky určite prídem možno na ďalších dvesto problémov (o ktorých by sa dalo písať) počas tohto inak radostného a detským smiechom prežiareného obdobia.

Nech by ich však bolo aj tisíc, nikdy nebudem ľutovať, že som sa na túto cestu dala, veď nepredarmo sa hovorí, že čo človek ľahko získa, to si len ťažko váži a keďže to si ja určite nemôžem povedať, musím byť len na seba hrdá, ako to všetko úžasne zvládam a na to, že sa mi s pomocou mojej dcéry a manžela podarilo zmeniť môj čiernobiely svet na farebný a to už je čo povedať.

C´est la vie.