Chlapi chcú chlapcov. A my ženy zase dievčatká

Stretla som sa s tým neraz, keď sa moje kamarátky, mamky dievčat, dívali za mojimi pochabými malými čertíkmi: „Ach, čo by ten môj za to dal, keby som mu dala chlapca. To sú skrátka chlapi. Chlapi chcú chlapcov. A my ženy zase dievčatká.“

Ako vždy vyplynie z debaty, ony sú so svojimi princezničkami spokojné. Nepociťujú nejakú zvláštnu ujmu, že im po dome nepobehuje „malý futbalista.“ Vlastne, ani nevedia, či im to má byť ľúto. Možno by aj privítali chlapca, keď tak nahlas rozmýšľajú, ale najskôr preto, aby bol spokojný aj muž.

Chlapi. Vysadení na synov?

Sú chlapi, ktorí budú tvrdiť, že ich sa synovský kult netýka, lebo rola kráľovského otca s tromi dcérami je na nich dokonale ušitá. Čo už im aj ostáva povedať, keď do nich kde-kto vŕta, že vedia len dievčatá robiť, že áno.

Hoci, viem o jednom, ktorý si vyslovene želal iba a len dcéry, a nie synov: Rhett Butler, hrdina z románu Odviate vetrom. Ktovie, možno je takých otcov viac – v iných románoch.

A potom sú tu chlapi, extrémisti z opačného súdka. Doslova posadnutí, aby ich rod nevyhynul po meči. Najznámejší bude určite Henrich VIII., ktorého túžba po synovi stála za všetky drobné, vrátane exkomunikácie z Katolíckej cirkvi, či nejakú tú popravu manželky, lebo nesplnila misiu a nedodala očakávaný produkt: chlapca.

Menej známy exemplárny príklad je náš sused Jožo. Neopustil ani vieru v Boha, ani Vieru – ženu, a povedal si, že kým bude žiť, chlapca si urobí, aj keby čo bolo. A veru, po siedmich dcérach neboli jeho snaženia márne. Dočkal sa vysnívaného syna. Škoda len malej trhliny na happy ende: Jožo sa nedožil ani jeho prvých narodenín.

Aby sme však nezabudli na kategóriu chlapov, ktorí majú synov a chcú žene (a možno aj sebe) dopriať ešte aj tú dcérenku. Napríklad David Beckham. Našťastie jeho Victoria nemusela najprv porodiť futbalovú jedenástku, vyšlo im to už na štvrtý pokus. A obidvaja ešte žijú, takže dokonca pozitívny príbeh.

Chlapi chlapcov, ženy dievčatká a rodičia párik

Alebo to nemusí byť tak, že sme vysadení na len jedno pohlavie, či už mužské alebo ženské, ale tajne snívame rodičovský ideál… o dvoch deťoch, o páriku. O pestrej katalógovej rodine. 

Nie vždy sa zadarí k ideálu priblížiť, ako je nám z predchádzajúcich príkladov pomerne jasné. Napriek tomu do toho ideme, optimisticky naladení, lebo veď čo, za pokus nič nedáš (však, Joži?) Príde však repete a znova obliekame tie isté ružové šaty, alebo to isté námornícke tričko. A ideál o babsko-chlapčenskom páriku padá. Taký je život. Nešťastie v hre, šťastie v láske.

Tu sa nám natíska vtieravá otázka, podporovaná okolím: do tretice všetko najlepšie? Neskúsime? Nespestríme si tú našu „jednotvárnu“ čatu? Neoživíme trochu tie farby prádla hompáľajúceho sa na sušiaku? Topánky v poličkách?

Nuž, ja by som sa možno na to aj dala, „skús šťastie znova“ je celkom dobrá hra. Lenže môj muž nie je Beckham, nechce mi tie dcéry dopriať. Alebo presnejšie, on by mi ich aj doprial, že kľudne nech si ich urobím, ale jeho mám z toho vynechať. Škoda, že nemá zmysel pre humor. Mohli sme mať fun.

(8 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)

Loading...