ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk
Internet.sk
ĽudiaĽuďom.sk ephoto.sk Dnes24.sk
inzercia

27.10.2009verzia pre tlač


Moje deti samé na liečení v Tatrách

Autor: Denisa Machalíková

foto: sxc.hu

Časť 1.: Ako som sa rozhodla, že deti pôjdu na liečenie samé

Prišla jeseň, návrat do škôlky a jasličiek po prázdninách. Deti začali znovu navštevovať kolektív a neprešli ani 3 dni a boli zasa doma. Veď to určite všetci veľmi dobre poznáte. Prvé soplíky a kašeľ, prvé infekcie, horúčky.

Naše deti bývajú choré veľmi často, a preto sa ma jedného dňa pani doktorka opýtala, či by som neposlala deti na liečenie. Moja prvá reakcia bola, samozrejme že áno. No potom prišli prvé otázky. Ako a kedy majú ísť na liečenie? Samé alebo s doprovodom, na týždeň, alebo dva a kam vlastne?

Lekárka nám odporučila jeden ústav vo Vysokých Tatrách. Tam by bolo najlepšie ísť čím skôr. Všetci vieme, že v septembri je tam „najkrajšie“ počasie a pre liečenie je babie leto úplne ideálne. Tak sme doma rozhodli, že deti na liečenie určite pôjdu a pôjdu s doprovodom.

Šla som teda s deťmi (Saška 2,5 roka a Nicol 4 roky) k lekárke s rozhodnutím, že deti na liečenie pôjdu na 3 týždne, na 11 dní pôjdem s nimi ja a na 10 dní moja mama. Keď mi však pani doktorka povedala, že ak pôjdu samé, tak môžu ísť už teraz (polovička septembra) a ak trvám na tom, že majú ísť s doprovodom, tak až o mesiac, svoje rozhodnutie som zmenila. Deti pôjdu na liečenie samé, na 3 týždne a už v polovičke septembra.

Teraz, s odstupom pár dní a balením detí si uvedomujem, že sama neviem, ako to bez nich takú dlhú dobu zvládnem. Začínam mať obavy a nie som si istá svojím rozhodnutím. Prežívam veľký stres. Idú samé do neznáma. Budú sa o ne starať cudzí ľudia. Ako sa k nim budú správať? Nebudú tam veľmi plakať? Dostanú všetko, čo budú potrebovať? Je to ústav pre detičky od 0 – 6 rokov a na všetko pripravený. Ale aj tak. Deti sú síce zvyknuté chodiť k starým rodičom na týždeň, no to nie je cudzie prostredie. 

Momentálne premýšľam, čo všetko treba deťom zabaliť. V ústave im poskytnú základné oblečenie, ako sú tepláčiky, košieľky, pyžamá....drogériu a vrchné oblečenie im mám zabaliť ja.

Časť 2.: Ako som pripravila deti, aby sa na liečenie tešili

A čo deti? Deti sa na rozdiel odo mňa zatiaľ tešia. Určite som im na začiatku nezačala rozprávať o tom, že idú preč na 3 týždne a budú tam samé. Vo Vysokých Tatrách sme boli minulú zimu hneď po Vianociach 25.12., a tak majú deti z Tatier veľa pekných zážitkov – jazda na sánkach z Hrebienka, cesta lanovkou na Skalnaté pleso a späť, jazda električkou...sánkovačka na Solisku, no a pri penzióne bolo malé snežné delo, z ktorého fúkal sneh a baby sa predbiehali, ktorá bude zasnežená viac....

Keď som im povedala, že idú znovu na dovolenku, tam kde sme boli v zime, začali sa predbiehať, ktorá sa tam teší viac. Navyše sme boli tento rok aj na letnej dovolenke, kde sa stále kúpali v bazénoch, ktoré budú mať aj na liečení, tak to je dvojnásobná radosť. Rozprávajú si, ako sa budú kúpať a plávať a o zážitkoch zo zimy. Uvidíme ako zvládneme ten deň „D“, keď prídeme do ústavu a ja tam budem musieť deti nechať samé. Veľmi sa toho okamihu bojím...pred deťmi to na sebe samozrejme nesmiem dať znať, ale vnútorne mám naozaj veľký strach. Už som si aj poplakala, ale o tom pśśśśśśśśśśśśśśśśśt..., veď veľké deti predsa neplačú...

Tak sme sa dnes začali baliť. Starostlivo sme spoločne vyberali a skúšali topánky, vetrovky, nohavice a čiapky. Na označovanie vecičiek sme zvolili dva symboly – kvietok a srdiečko. Nicol má na svojich vecičkách okrem mena aj kvietok a Saška srdiečko.

Popri balení som začala Nicol opatrne rozprávať o tom, ako im tam bude fajn a ako sa musí o Sašku postarať. Zahrá sa na veľkú sestričku a bude sa o ňu starať tak, ako sa mamička stará o ne. Pomaličky sa teda okrem balenia pripravujeme aj na to, že na liečení deti zostanú samé. Prišli prvé otázky, že ako dlho tam budú. Neklamala som a povedala že 3 týždne. Keďže ani jedna netuší, ako dlho to je, vysvetlili sme si iba, že sa párkrát vyspinkajú, zahrajú v škôlke, pôjdu na prechádzku, kúpať sa a saunovať a potom po ne prídem. Tak sme spokojne balili ďalej. Večer sa ideme ešte rozlúčiť s ihriskom a vyspinkať sa na dlhú cestu. 

Časť 3.: Deň príchodu do kúpeľov– Deň „D“

Cesta bola dlhá, no našťastie nie až taká zložitá. Deti sa celkom tešili, ba priam sa nevedeli dočkať, kedy už prídeme do Tatier. Prvý dojem bol úplne úžasný.

Deti sa hneď rozbehli na hojdačky a my sme sa prechádzali po tom úžasnom čerstvom vzduchu. Tak ako samotný ústav, aj jeho okolie je veľmi pekné a príjemné. Prišli sme na recepciu, kde som vyplnila potrebné papiere a deti zatiaľ pobehovali okolo mňa. V tom prišla sestrička a povedala: „Deti, poďte, niečo vám ukážem“. Saška sa rozbehla okamžite a bez váhania podala sestričke ruku. Nicol už vedela, že tam zostanú samé a tak vyronila prvé slzičky. Nechcela ísť, ale keď som jej sľúbila, že ešte za ňou prídem a videla, že Saška ide, tak nabrala odvahu a odišla.

My sme šli po batožinu do auta a vrátili sa späť. Sestričky medzitým deti poprezliekali, pomerali a dali im obed. Keď sme prišli za nimi, zostali s tatinom v herni a ja som sa zhovárala s lekárkou. Celý personál sa tam správal veľmi milo a bolo vidno, že to s deťmi vedia. Deti boli úplne pokojné, zaujaté do prezerania nových hračiek. Nebol žiaden plač, ani prosíkanie. Keď som prišla za deťmi ja, tak ako som im sľúbila, to bol posledný okamih, kedy sme sa mohli ešte na chvíľu spolu pohrať. Prišiel čas lúčenia.

Saška mi dala pusu a hrala sa ďalej. Nicol už vedela, že teraz prišiel ten čas, kedy už odídeme a oni tam zostanú samé. Plač sme však veľmi rýchlo prekonali, poplakali si deti, poplakala si mamička a rozlúčili sme sa. Jaj a aby som nezabudla, skoro všetky veci, ktoré sme si zabalili, sme odniesli aj domov. Deťom stačila jedna bundička, čiapka, svetrík a topánky. Všetko ostané deti dostali.

Krutý bol iba prvý večer. Ja som sa stále nevedela vžiť do tej skutočnosti, že sú preč v cudzom prostredí a samé. Jediné čomu som sa veľmi tešila bolo to, že sú v príjemnom prostredí a obe spolu.  Deti si večer tak isto poplakali, no nie dlho. Plač zahnala rozprávka na dobrú noc. Odvtedy si na mamu vraj spomenuli iba raz a druhýkrát, keď dostali balík plný sladkostí...

Časť 4.: Čas odlúčenia

Každý deň telefonujem do ústavu so sestričkami, aby mi povedali, ako sa deti majú. Čas mi plynie veľmi pomaly. Strašne mi chýbajú a už sa neviem dočkať toho okamžiku, kedy ich uvidím a budem si ich môcť vziať domov.

Z vlastnej skúsenosti už teraz viem, že 3 týždne je veľmi dlho. Zo začiatku som si plánovala veľké upratovanie a dokončenie všetkého, čo som pri deťoch nestihla. Čo myslíte, teraz som to stihla? Jasné, že nie. Neurobila som nič...

Časť 5.: Deň návratu domov

Ráno sme vyrazili veľmi skoro, aby sme stihli byť v ústave už okolo deviatej dopoludnia. Celú cestu som myslela na deti. Keď sme vchádzali do Popradu, zmocnil sa ma akýsi strach. Potili sa mi ruky a ja som bola veľmi nervózna. Až keď sme prichádzali do Smokovca, všetka ťarcha zo mňa opadla. Privítali nás hrejivé slnečné lúče a ja som bola veľmi spokojná s tým, že som deti poslala na liečenie v ten najvhodnejší čas.

Celé 3 týždne mali krásne slnečné počasie. Prišli sme do ústavu a netrpezlivo čakali na deti. Pomaly a neisto sme šli po schodoch netušiac, ako nás deti privítajú. Keď sa otvorili dvere a deti nás zbadali, neviete si predstaviť tú ich radosť a naše šťastie.

Deti boli vysmiate, spokojné a šťastné. Neviete si predstaviť tú úľavu, že neboli uplakané a nešťastné. Samozrejme ako každé dieťa, prvá otázka bola: „A čo ste nám doniesli?“. Vytiahli sme hračky a oni ich utekali ukázať ostaným deťom. Ja som si myslela, že keď prídeme, tak sa nás už nepustia a budú chcieť čo najrýchlejšie odísť domov. Opak bola pravda. Všetkým sa museli pochváliť a s každým rozlúčiť. Keď sme odchádzali, obe sa lúčili so slovami, že sa určite ešte vrátia. A to boli pre mňa, pre matku, jasné dôvody, prečo sa aj nabudúce nebudem báť deti poslať na liečenie do Liečebného ústavu v Hornom Smokovci...

Deti na liečenie spomínajú ako na dovolenku a pyšne sa každému s tým chvália!

Súvisiace články

Hodnotenie

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 3.5 z 5. Celkom 8 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.

inzercia

Poslať odkaz priateľovi

inzercia