Moje deti samé na liečení v Tatrách

Denisa Machalíková 29
foto: sxc.hu

Časť 1.: Ako som sa rozhodla, že deti pôjdu na liečenie samé

Prišla jeseň, návrat do škôlky a jasličiek po prázdninách. Deti začali znovu navštevovať kolektív a neprešli ani 3 dni a boli zasa doma. Veď to určite všetci veľmi dobre poznáte. Prvé soplíky a kašeľ, prvé infekcie, horúčky.

Naše deti bývajú choré veľmi často, a preto sa ma jedného dňa pani doktorka opýtala, či by som neposlala deti na liečenie. Moja prvá reakcia bola, samozrejme že áno. No potom prišli prvé otázky. Ako a kedy majú ísť na liečenie? Samé alebo s doprovodom, na týždeň, alebo dva a kam vlastne?

Lekárka nám odporučila jeden ústav vo Vysokých Tatrách. Tam by bolo najlepšie ísť čím skôr. Všetci vieme, že v septembri je tam „najkrajšie“ počasie a pre liečenie je babie leto úplne ideálne. Tak sme doma rozhodli, že deti na liečenie určite pôjdu a pôjdu s doprovodom.

Šla som teda s deťmi (Saška 2,5 roka a Nicol 4 roky) k lekárke s rozhodnutím, že deti na liečenie pôjdu na 3 týždne, na 11 dní pôjdem s nimi ja a na 10 dní moja mama. Keď mi však pani doktorka povedala, že ak pôjdu samé, tak môžu ísť už teraz (polovička septembra) a ak trvám na tom, že majú ísť s doprovodom, tak až o mesiac, svoje rozhodnutie som zmenila. Deti pôjdu na liečenie samé, na 3 týždne a už v polovičke septembra.

Teraz, s odstupom pár dní a balením detí si uvedomujem, že sama neviem, ako to bez nich takú dlhú dobu zvládnem. Začínam mať obavy a nie som si istá svojím rozhodnutím. Prežívam veľký stres. Idú samé do neznáma. Budú sa o ne starať cudzí ľudia. Ako sa k nim budú správať? Nebudú tam veľmi plakať? Dostanú všetko, čo budú potrebovať? Je to ústav pre detičky od 0 – 6 rokov a na všetko pripravený. Ale aj tak. Deti sú síce zvyknuté chodiť k starým rodičom na týždeň, no to nie je cudzie prostredie. 

Momentálne premýšľam, čo všetko treba deťom zabaliť. V ústave im poskytnú základné oblečenie, ako sú tepláčiky, košieľky, pyžamá….drogériu a vrchné oblečenie im mám zabaliť ja.

Časť 2.: Ako som pripravila deti, aby sa na liečenie tešili

A čo deti? Deti sa na rozdiel odo mňa zatiaľ tešia. Určite som im na začiatku nezačala rozprávať o tom, že idú preč na 3 týždne a budú tam samé. Vo Vysokých Tatrách sme boli minulú zimu hneď po Vianociach 25.12., a tak majú deti z Tatier veľa pekných zážitkov – jazda na sánkach z Hrebienka, cesta lanovkou na Skalnaté pleso a späť, jazda električkou…sánkovačka na Solisku, no a pri penzióne bolo malé snežné delo, z ktorého fúkal sneh a baby sa predbiehali, ktorá bude zasnežená viac….

Keď som im povedala, že idú znovu na dovolenku, tam kde sme boli v zime, začali sa predbiehať, ktorá sa tam teší viac. Navyše sme boli tento rok aj na letnej dovolenke, kde sa stále kúpali v bazénoch, ktoré budú mať aj na liečení, tak to je dvojnásobná radosť. Rozprávajú si, ako sa budú kúpať a plávať a o zážitkoch zo zimy. Uvidíme ako zvládneme ten deň „D“, keď prídeme do ústavu a ja tam budem musieť deti nechať samé. Veľmi sa toho okamihu bojím…pred deťmi to na sebe samozrejme nesmiem dať znať, ale vnútorne mám naozaj veľký strach. Už som si aj poplakala, ale o tom pśśśśśśśśśśśśśśśśśt…, veď veľké deti predsa neplačú…

Tak sme sa dnes začali baliť. Starostlivo sme spoločne vyberali a skúšali topánky, vetrovky, nohavice a čiapky. Na označovanie vecičiek sme zvolili dva symboly – kvietok a srdiečko. Nicol má na svojich vecičkách okrem mena aj kvietok a Saška srdiečko.

Popri balení som začala Nicol opatrne rozprávať o tom, ako im tam bude fajn a ako sa musí o Sašku postarať. Zahrá sa na veľkú sestričku a bude sa o ňu starať tak, ako sa mamička stará o ne. Pomaličky sa teda okrem balenia pripravujeme aj na to, že na liečení deti zostanú samé. Prišli prvé otázky, že ako dlho tam budú. Neklamala som a povedala že 3 týždne. Keďže ani jedna netuší, ako dlho to je, vysvetlili sme si iba, že sa párkrát vyspinkajú, zahrajú v škôlke, pôjdu na prechádzku, kúpať sa a saunovať a potom po ne prídem. Tak sme spokojne balili ďalej. Večer sa ideme ešte rozlúčiť s ihriskom a vyspinkať sa na dlhú cestu. 

Časť 3.: Deň príchodu do kúpeľov– Deň „D“

Cesta bola dlhá, no našťastie nie až taká zložitá. Deti sa celkom tešili, ba priam sa nevedeli dočkať, kedy už prídeme do Tatier. Prvý dojem bol úplne úžasný.

Deti sa hneď rozbehli na hojdačky a my sme sa prechádzali po tom úžasnom čerstvom vzduchu. Tak ako samotný ústav, aj jeho okolie je veľmi pekné a príjemné. Prišli sme na recepciu, kde som vyplnila potrebné papiere a deti zatiaľ pobehovali okolo mňa. V tom prišla sestrička a povedala: „Deti, poďte, niečo vám ukážem“. Saška sa rozbehla okamžite a bez váhania podala sestričke ruku. Nicol už vedela, že tam zostanú samé a tak vyronila prvé slzičky. Nechcela ísť, ale keď som jej sľúbila, že ešte za ňou prídem a videla, že Saška ide, tak nabrala odvahu a odišla.

My sme šli po batožinu do auta a vrátili sa späť. Sestričky medzitým deti poprezliekali, pomerali a dali im obed. Keď sme prišli za nimi, zostali s tatinom v herni a ja som sa zhovárala s lekárkou. Celý personál sa tam správal veľmi milo a bolo vidno, že to s deťmi vedia. Deti boli úplne pokojné, zaujaté do prezerania nových hračiek. Nebol žiaden plač, ani prosíkanie. Keď som prišla za deťmi ja, tak ako som im sľúbila, to bol posledný okamih, kedy sme sa mohli ešte na chvíľu spolu pohrať. Prišiel čas lúčenia.

Saška mi dala pusu a hrala sa ďalej. Nicol už vedela, že teraz prišiel ten čas, kedy už odídeme a oni tam zostanú samé. Plač sme však veľmi rýchlo prekonali, poplakali si deti, poplakala si mamička a rozlúčili sme sa. Jaj a aby som nezabudla, skoro všetky veci, ktoré sme si zabalili, sme odniesli aj domov. Deťom stačila jedna bundička, čiapka, svetrík a topánky. Všetko ostané deti dostali.

Krutý bol iba prvý večer. Ja som sa stále nevedela vžiť do tej skutočnosti, že sú preč v cudzom prostredí a samé. Jediné čomu som sa veľmi tešila bolo to, že sú v príjemnom prostredí a obe spolu.  Deti si večer tak isto poplakali, no nie dlho. Plač zahnala rozprávka na dobrú noc. Odvtedy si na mamu vraj spomenuli iba raz a druhýkrát, keď dostali balík plný sladkostí…

Časť 4.: Čas odlúčenia

Každý deň telefonujem do ústavu so sestričkami, aby mi povedali, ako sa deti majú. Čas mi plynie veľmi pomaly. Strašne mi chýbajú a už sa neviem dočkať toho okamžiku, kedy ich uvidím a budem si ich môcť vziať domov.

Z vlastnej skúsenosti už teraz viem, že 3 týždne je veľmi dlho. Zo začiatku som si plánovala veľké upratovanie a dokončenie všetkého, čo som pri deťoch nestihla. Čo myslíte, teraz som to stihla? Jasné, že nie. Neurobila som nič…

Časť 5.: Deň návratu domov

Ráno sme vyrazili veľmi skoro, aby sme stihli byť v ústave už okolo deviatej dopoludnia. Celú cestu som myslela na deti. Keď sme vchádzali do Popradu, zmocnil sa ma akýsi strach. Potili sa mi ruky a ja som bola veľmi nervózna. Až keď sme prichádzali do Smokovca, všetka ťarcha zo mňa opadla. Privítali nás hrejivé slnečné lúče a ja som bola veľmi spokojná s tým, že som deti poslala na liečenie v ten najvhodnejší čas.

Celé 3 týždne mali krásne slnečné počasie. Prišli sme do ústavu a netrpezlivo čakali na deti. Pomaly a neisto sme šli po schodoch netušiac, ako nás deti privítajú. Keď sa otvorili dvere a deti nás zbadali, neviete si predstaviť tú ich radosť a naše šťastie.

Deti boli vysmiate, spokojné a šťastné. Neviete si predstaviť tú úľavu, že neboli uplakané a nešťastné. Samozrejme ako každé dieťa, prvá otázka bola: „A čo ste nám doniesli?“. Vytiahli sme hračky a oni ich utekali ukázať ostaným deťom. Ja som si myslela, že keď prídeme, tak sa nás už nepustia a budú chcieť čo najrýchlejšie odísť domov. Opak bola pravda. Všetkým sa museli pochváliť a s každým rozlúčiť. Keď sme odchádzali, obe sa lúčili so slovami, že sa určite ešte vrátia. A to boli pre mňa, pre matku, jasné dôvody, prečo sa aj nabudúce nebudem báť deti poslať na liečenie do Liečebného ústavu v Hornom Smokovci…

Deti na liečenie spomínajú ako na dovolenku a pyšne sa každému s tým chvália!

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (10 hlasov, priemerne: 3,60 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Váš komentár Rolleyes

    To čo tu preboha riešiťe. Ja som prvý krát dala dcéru na liečenie keď mala 5 rokov, teraz ide znova a vôbec s tým nemáme problém. Keď detváky šupnete do tábora na dva týždne tak to hrozné nie je?

    A keď musíte pracovať tak sa máte rozpoliť? Mám práve zlé skúsenosti s rozmaznanými detičkami a hlavne afektovanými mamičkami, prepáčte neviem či je to tým tatranských vzduchom ale stále sú to matky z BA a okolia. Rozdrapené a večne nespokojné. A tým pokazia ešte aj ten vzduch okolo Tatier.

  2. Tak gratulujem Deniske, že to zvládla. Ja by som to určite nezvládla. Môj dnes 33-ročný brat bol ako maličký sám v nemocnici a potom ešte párkrát a ja mám teraz malé deti, tak som sa vžila do situácie mojej mamy vtedy, keď sa s deťmi nedalo zostať… Ja by som sa asi od žiaľu pominula. Viem, že moja úžasná 4,5 ročná dcéra by to zvládla – je samostatná, rozumná, chodí do škôlky a na krúžky, prespí aj u babky – ale jej veta večer je: „Mami, ja som aj tak najradšej doma pri tebe“. A myslím, že tak to má byť. A o dvaapolročnom synovi nehovoriac – vychovávam deti k samostatnosti, nerozmaznávam ich, často si poviem: to musia zvládnuť. Ale pokiaľ nejde o ohrozenie ich života – do veku, kedy to samé nebudú cítiť a schopné posúdiť a odsúhlasiť – nedám ich do žiadnej ústavnej starostlivosti (už škôlka je „ústav“, stačí, že zvládajú tú). Plávať a do sauny ich beriem v zime ja, žijeme v meste, chodíme denno-denne von – neviem, čo iné robia deti so sestričkami „na liečení“. Mne to pripadá ako čudný pozostatok socialistikej výchovy. Naozaj gratulujem, ak to deti tak úžasne zvládli a tešili sa z každého dňa tam.

  3. Ja by som svoje dieta same nepustila. Z dvoch dovodov, sama som taketo liecenie absolvovala a teda nemam na to pekne spomienky a asi pred troma rokmi ho absolvovali aj moji krstni synovia. Mali vtedy 6 a 9r. Starsi volal v hysterii, ze ho chcu zavriet na samotku (po tomto telefonate rodicia sadli do auta a sli pre nich)… ten mladsi sa odtial vratil tiez totalne vystresovany. Dovtedy zaspaval normalne, potom len pri mame, zaznutom svetle a krcovite obimajuc babiku. Neviem preco sa zamestnanci k tym detom spravaju takym stylom, ze po nich len blacia a hucia. Pamatam si v akom neustalom strese som bola. Od toho pobytu neznesiem vypit mlieko, lebo ma nutili ho vypit aj s kozou, z coho som sa povracala. Neustale sa nam vyhrazali, ze nas niekam zavru. A to som si tam isla liecit astmu Rolleyes

  4. nemam slov, pred mesiacom sme boli s dcerou vyberat mandle a cely cas som bola s nou okrem samotnej operacie, ma 8,5 roka neviem si predstavit nechat dieta same vtedy ked najviac potrebuje pri sebe mamku al. ocka. to ze deti boli vysmiate po prichode rodicov neznamena ze im bolo dobre… to je len ignorovanie pocitov aby bolo lepsie matke…

    1. Súhlasím s názorom Lucinka. Tiež by som doprevádzala aj 8,5 ročné dieťa v nemocnici na zákrok. Nám hrozilo tiež, že dcérke 4 r. vyberú mandľu. Hneď som bola rozhodnutá, že pôjdem s ňou. Zistila som si v akej nemocnici môžem byť po celý čas s ňou. Nakoniec jej mandľu nevybrali – mala ju strednej veľkosti, ale v norme.
       
      K článku: celý článok je akýmsi obranným mechanizmom mamičky, ktorá poslala detičky samé na liečenie. Článkom presvedčila samú seba, že urobila dobrú vec…

  5. Uf. Nikdy by som svoje male dieta dobrovolne nezverila cudzim ludom ani na 5 minut, nieto na 3 tyzdne Eek Pripada mi to, ze mamicka v clanku sa snazi detom kompenzovat svoju nepritomnost sladkostami a darmi. Reakcia deti, ked po ne prisla, ze „co ste nam priniesli“, hovori za vsetko Frown A davanie sladkosti takym malym detom radsej nebudem komentovat.

  6. Stanili: netusila som, ze sa tu rozprudi taka burliva debata! zwinker o tom celom si myslim svoje, len som na rozdiel od vas autorku setrila a nenalozila jej az tak! osobne som musela byt s mojou mladsou dcerou 11x hospitalizovana od jej dvoch mesiacov, ani len netusite, co sme si museli zazit! A tiez by som ju v zivote nenechala samu! Ale clovek musi v zivote absolvovat aj veci, ktore si ani za nic nevie predstavit, proste MUSITE! a ked autorka nasla svoje deti vysmiate a stastne, asi to pre nich az taky traumaticky zazitok nebol! Je rok 2009! asi to zavisi aj od temperamentu deti a od psychiky matky, kazda sme ina a kazda to inak preziva, ale odsudzovat ju za to, sa mi zda nefair!

  7. kavecka – Denisa ma tvoj obdiv? Ja na jej konani nevidim nic obdivuhodne, prave naopak. I ked chapem, ze zdravie dietata je dolezite, netreba zabudat, ze existuje aj psychicke zdravie, ktore, sa tym 3 tyzdnovym odlucenim, asi moc neutuzilo. Ja si len predstavim tie malinke deticky, ktore nemaju pojem o case a mozno si myslia, ze svojich rodicov uz v zivote neuvidia, alebo ja neviem, co sa im musi prehanat hlavickami a je mi zle… Niezeby som to nedokazala urobit svojim detom, neprajem to ani ziadnemu cudziemu dietatku

  8. My sme boli v marci v Tatrách a nenechala by som tam malú samu skôr ako v 10 rokoch, aj to len ak bude ochotná ona tam ísť sama. Je astmatička a liečenie jej pomohlo. Lenže tam robia okrem liečebných metód aj vyšetrovacie, malá mala počas tých 3 týždňov dosť veľa vyšetrení a nie všetky boli zrovna príjemné a neviem si predstaviť, že by mala ísť na takéto vyšetrenia sama. A ako dôvod ospravedlnenia, že v septembri tam je najkrajšie počasie… no nehnevaj sa, myslím, že tvoje dcérky by radšej prijali pár upršaných dní a maminu náruč ako 3 týždne slnka bez mamy.

  9. az mi srdce stislo! Cry neviem si predstavit poslat tak malicke deti same niekam na tak dlhu dobu! nechapem, preco sa nedalo ist ihned s nimi? preco, ako to, ze hned to nejde a o mesiac uz ano??? asi by som sa snazila to nejako vyriesit – ist do hotela alebo tak, alebo by som jednoducho ten mesiac pockala. ale nechat mojich chalanov (2r a skoro 5,5r) samych to by u nas neprichadzalo do uvahy

  10. aj ja som bola sama v nemocnici ako dvojrocna so zapalom pluc. Vtedy sa to inak nedalo. Po tomto skvelom pobyte som dalsi rok fyzicky zostala na rovnakej vyske a doteraz ked mi niekto to obdobie pripomenie fyzicky mi pride nevolno, aj ked si to velmi nepametam. Viem len, ze som mamu nechcela stretnut, ked za mnou prisla na navstevu. A urcite nie preto, ze mi tam bolo „dobre“.

  11. Aj v tomto platí: čo oči nevidia, to srdce nebolí. Dieťa samozrejme na liečení vydrží aj samé, ale odlúčenie od rodičov je pre neho stres.

    Inštitucionálna výchova už v našej spoločnosti bola v minulom režime: deti sa dávali do jasieľ už od pol roka, hospitalizované boli bez doprovodu rodičov… nikomu sa nič nestalo, všetci sme to prežili, no bolo to nehumánne.

    Takto je to napríklad aj s pôrodom. Prečo si berieme k pôrodu manžela? nie preto, aby sme odbúrali stres a mali niekoho blízkeho pri sebe?! Ak tam je, cítime sa bezpečnejšie a istejšie. To isté prežíva dieťa na liečení. Pobyt prežije aj bez rodičov, no určite lepšie mu tam bude s doprovodom. Toľko môj názor smile

    1. Ja mam 4,5 a 2-rocneho syna. A neviem si predstavit, ze by mali byt niekde sami 3 tyzdne. Este nikdy neboli sami ani jednu noc niekde inde. Vzdy len s nami – u starych rodicov, na dovolenke, ale vzdy sme tam boli my – rodicia. Suhlasim maximalne s nazorom: zdenkaadiannka.

  12. Každá , ktorá má veľa choré deti, vie čo to je. A myslím že také liečenie pomôže . A aj keď sú deti same, tak aj to ma niečo do seba. Mnohí rodičia chápu výchovu ako ochranu dieťaťa v nejakej chránenej dielni. Lenže výchova je najmä vedenie dieťaťa. A dieťa potrebuje do istej miery aj samostatnosť. ja om bola tiež sama v nemocnici mesiac a nie som tým poznačená, iba ma to posunulo ďalej.

    1. ako dvoj, troj- ročné dieťa?? To predsa nemôžeš porovnávať dieťa v predškôlkárskom veku s dieťaťom v škole. Súhlasím, že deti sa majú viesť k samostatnosti, no toto nie je dobrá škola……..Ja len dúfam, že si prehliadla vek…..

  13. Ako sa vraví nemali by sme súdiť a odcudzovať, ale prvé čo mi napadlo po prečítaní článku, bolo len že je to dáka umelo vytvorená poviedka so šťastným koncom, alebo to mamička tak chce vidieť, lebo jej to vyhovuje. Aj ja sa prikláňam k názoru, pokiaľ tie detičky neboli veľmi choré, t.j. napr. astma…. tak by som určite nepristúpila na to aby tam boli samé. Neviem ale možno sú na samotu zvyknuté, ale ani to asi nie je to pravé orechové čo také maličké batoľa/2,5/ aj to väčšie dieťatko potrebuje. Podľa mňa aj väčšie deti sú „závislé“ od matkiných pohladení a láskania každý deň a 3 týždne???? strašne dlho.

    1. ked sme my boli mali, museli sme byt v nemocnici sami a nikto sa rodicov nepytal, ci tam s nami chcu alebo nechcu byt. Jednoducho sa to nedalo. Ja sa tym necitim byt cely zivot nejako postihnuta.

      1. Milé mamičky, ale aké boli sestričky, ked ste boli vy malé a aké sú teraz? A celkovo prístup zdravotníckeho personálu bol dakedy taký mamičkovský – otcovský, jednoducho o 99% lepší ako teraz. A tiež nebolo toľko všelijakých zmutovaných bacilov a detských chorôb.

  14. Ja som mala tiež deti na liečení, vtedy 2,5 ročné a 4,5 ročné v roku 1998. Vtedy som nemala iné východisko, nakoľko boli často choré a na liečenie išli rovno z nemocnice. Samozrejme, že som chcela byť s nimi, ale v tých rokoch to nebolo možné. A tak som 5 týždňov doslova trpela, posielala im pohľadnice a balíčky, z ktorých sa im skoro nič neušlo, lebo sa to všetko rozdelilo medzi ostatné deti. Pani doktorka mi sľúbila, že budú spolu na izbe – a neboli. Podľa rozprávania detí to tam bolo riadne tvrdé. Nemajú ani jeden pekný zážitok, a naopak zlé zážitky si pamätajú dodnes. Dcérka bola ešte maličká a psychicky to veľmi zle znášala ešte aj doma. Budila sa v noci a kričala. Ale po zdravotnej stránke im to pomohlo. Od liečenia boli oveľa menej chorí. Po tejto skúsenosti by som už nikdy nenechala deti samé na liečení, také malé deti potrebujú mať mamu v každom prípade pri sebe.

  15. Ja som mala tiež deti na liečení, vtedy 2,5 ročné a 4,5 ročné v roku 1998. Vtedy som nemala iné východisko, nakoľko boli často choré a na liečenie išli rovno z nemocnice. Samozrejme, že som chcela byť s nimi, ale v tých rokoch to nebolo možné. A tak som 5 týždňov doslova trpela, posielala im pohľadnice a balíčky, z ktorých sa im skoro nič neušlo, lebo sa to všetko rozdelilo medzi ostatné deti. Pani doktorka mi sľúbila, že budú spolu na izbe – a neboli. Podľa rozprávania detí to tam bolo riadne tvrdé. Nemajú ani jeden pekný zážitok, a naopak zlé zážitky si pamätajú dodnes. Dcérka bola ešte maličká a psychicky to veľmi zle znášala ešte aj doma. Budila sa v noci a kričala. Ale po zdravotnej stránke im to pomohlo. Od liečenia boli oveľa menej chorí. Po tejto skúsenosti by som už nikdy nenechala deti samé na liečení, také malé deti potrebujú mať mamu v každom prípade pri sebe.

  16. deti som nasla usmiate a stastne, to znamena ze im bolo dobre. trochu to znie ako vtip, ale prilis drsny. uplne suhlasim so sylviou.

  17. Váš komentár

    Chvalabohu som so svojimi detmi nikdy nemusela riesit takuto situaciu, ale ak by som mala na vyber ako Denisa, urcite by som ich neposlala naverimboha k odbornikom same! Jasne, nikto tam detom urcite neublizuje schvalne, ale castokrat len vyslovene /alebo aj nevyslovene/ slovo dokaze ublizit. Nech aj sebaprijemnejsia teta je stale len cudzia teta a nie mama!Osobne si myslim, ze v pripade chronickych ochoreni, ktorych sa taketo liecebne pobyty tykaju, maju co do cinenia s psychosomatikou. A nech mi nikto netvrdi, ze si 2,5 rocne dieta odtial prinesie skvele zazitky!!! Urcite je to prinajmensom terapia sokom a tie odborne procedury mozno ani zdaleka nenahradia „abstak“ z chybajuceho maminho polaskania.

  18. Váš komentár

    Ja som bola ako doprovod na 3-týždňovom liečení s mojou (vtedy 3-ročnou) dcérou. Bolo to pre rokom v 9/2008. V tom čase sme tam boli 4 matky (doprovod k svojim deťom) a asi 15 detí bez rodičov, vo veku od 2,5 do 6 rokov. Z pohľadu matky viem povedať, že zamestnanci zariadenia sa o detičky starajú, no robia to len do výšky svojho platu a ten asi nie je vysoký Rolleyes . Ako príklad môžem uviesť skutočnosť, že naše deti, teda tie ktoré mali doprovod rodiča, inhalovali 2 x do dňa. Detičky, ktoré tam boli samé – bez rodičov, inhalovali len 1 x. To je len jedna z vecí, ktorá sa týka starostlivosti zo strany personálu a našlo by sa ich určite viac!

    Všetci sme chodievali spoločne jesť do jedálne. Niektoré sestričky pomáhali s kŕmením menších detičiek, no našla sa aj taká, ktorá povedala, že ona nikoho kŕmiť nebude, vraj kto je hladný ten zje a kto nie, nech neje. Vtedy mi bolo ľúto malého 2,5 ročného Danka, ktorý tam bol sám – vlastne so staršou sestrou. Tiež sa stalo, že ak bolo na večeru niečo, čo mojej dcére nechutilo, tak som jej samozrejme dala niečo iné. No čo majú jesť detičky, ktoré sú tam samé? O 18,30 je večera a keď mu nechutí, tak idú spať hladné …

    Taktiež sa mi nepáčilo, že deti už chodievali spať o 19,00. Je to veľmi skoro, vonku je ešte vidno. Vtedy bol len september. Dala sa s deťmi urobiť ešte nejaká aktivita, no komu by sa chcelo … začínajú správy a personál chce mať už pokoj. Vtedy bolo deťom najsmutnejšie. Prečítali im rozprávku a mali už spať. Určite každé si spomenulo na svojich rodičov. Počuli sme aj srdcervúci plač z ich izby a aj keď boli sestričky pri nich, rodičov im nenahradia. Pre deti je to zbytočný stres.

    Nikoho nesúdim za to, že pošle svoje dieťa na liečenie samé. Je to jeho dieťa a rodič musí vedieť ako to bude dieťa zvládať. Moja dcéra určite na liečenie v takomto nízkom veku sama nepôjde. Aj tento rok má ísť dcéra na liečenie a ja pôjdem samozrejme s ňou. Vidím, že jej to liečenie veľmi pomáha, jej zdravotný stav sa veľmi zlepšil a tak ja urobím všetko pre to, aby aj psychicky bola počas liečenia v pohode.

  19. Ja som tiez ako skolkarka bola na lieceni v Tatrach (uplne sama) a v Stose (so sestrou). A po tejto skusenosti nikdy, naozaj nikdy nedam dieta same na liecenie . Radsej si vezmem neplatene volno, aby som mohla byt s nim. Nie je to preto, ze by som bola tak uzkostliva, ale ja si doteraz pamatam, ako som tam bola sama, nikoho som nepoznala. Bolo to velmi deprimujuce. A to uz uplynulo 25 rokov a ja som na tu samotu doteraz nezabudla. Cry

  20. Tak ja chápem, chcela aby boli zdravé, a tam sú odborníci, ktorí na to dohliadnu a zistia príčniny ich ochorenia.Teraz v piatok ideme po syna /5 rokov/, ktorý bol tiež na liečení sám a to 28 dní, tiež sme mysleli, že ako to zvládne, ale musel ísť sám. Sestričky nám povedali, že si sem tam aj poplače, a my doma s ním, ale kvôli tomu aby bol zdravý urobíme všetko.A stalo by sa to, že o mesiac neskôr je v Tatrách už poriadna kosa, studený vzduch …atd, a to myslím, že na dýchacie cesty a kašeľ nieje bohviečo.

    1. Milá katka a nie je Váš synček náhodou v Šrobárovom ústave v Hormom Smokovci? Naše baby, teda hlavne Nicol (tá staršia) tam mala kamaráta, ktorý sa volá Majko a veľmi rada naňho spomína… Nie je to náhodou Váš synček? Po deti sme boli 12.10. Je tam prekrásne prostredie a neskutočne milé sestričky.

      1. To je najľahšie napísať ja by som tam dieťa nedala samé, ale tu nejde o peniaze, ani o nič iné, ale čo keď máte doma ešte daľšie deti /pol ročné, a 3 ročné/ a nemá kto pri nich ostať?Aj ja som s ním veľmi chcela ísť, ale keď sa nedá tak sa nedá a je to presne tak, ako keď ide dieťa do nemocnice, tak väčšinou majú plný stav, alebo berú len matky čo koja, tak je tam tiež samé.Ja som bola tiež ako dieťa v kúpeľoch aj v nemocniciach sama, a nie raz, ale aj dva-tri razy do roka, a nikdy som z toho traumu nemala.Že sestričky po deťoch prokričia?Veď to je normálne, keď je tam 50 detí, a ona sama, a keď sú vo škôlke, alebo v jasliach tam po nich nik nekričí?A tiež sú tam celý deň samé, a domov sa prídu skoro dolova iba vyspať. Denisa, náš Paľko je v Lučivnej, a ako som písala ideme poňho v piatok, tak dúfam, že to všetko bude v poriadku.Neprajem nikomu aby stál pred takým rozhodnutím ako ja, ale dúfam, že to stálo za to.

  21. Nechapem… tak namiesto toho, aby matka nechala deti, ktore su casto chore, doma a neposielala ich do kolektivu, ktory im evidentne nesvedci, vystroji ich na 3 tyzdne same do cudzieho prostredia k cudzim ludom… ufff… to je skutocne nad moje chapanie. Co take hrozne by sa stalo, keby isli na to liecenie az o mesiac a uzili by si to spolu s maminou a babkou?

  22. Ahoj Denisa, tak moj neskutocny obdiv!!! smile ja mam tiez dve holky, 2 r. a 5 rocnu, a fakt neviem, ci by som nabrala odvahu nechat ich 3 tyzdne same! akoze fakt klobuk dole, neviem si to predstavit, ale clovek si vela veci nevie predstavit a predsa ich musi absolvovat! drzim vam palce, aby to liecenie malo aj zdravotne pozitiva a aby ste boli zdravucke po cely rok!! martina z kosic

Pridaj komentár