Hladkáme svoje smartfóny viac, ako svoje deti?

Z času na čas nám odborníci pripomenú, že dnešné deti nevedia držať v ruke ceruzku, mordujú sa s písaním, čítaním, malú násobilku ani neradno spomínať.

A je to tak preto, lebo iba po tabletíkoch prstíkmi šúchajú, len čo cumeľ z úst vypľujú, že áno. Od jednej závislosti k druhej premostia a následky sú fatálne.

Neviem, prečo sa toľko bránime deformačným procesom na šedej mozgovej kôre našich techno bábätiek. Raz predsa žijeme túto i-dobu, tak načo sa pretvarovať a pokrytecky volať po návrate k pastelkám KOH-I-NOR, since 1790.

Lebo my, ich rodičia, tiež iba kriedy žhavíme, aby sme na tabuľku zachytili všetky udalosti onoho dňa a keď sa už nezmestia, rýchlo zotierame mokrou špongiou. Vôbec, ale vôbec, nešúchame svojimi prstíkmi po svojich tabletíkoch, že?

Výchova príkladom

Nemá to ďaleko od edukatívneho umývania rúk po návšteve záchodu. Ťažko túto cnosť vyžadovať od detí, keď ju sami neprevádzkujeme, ba čo horšie, aj splachovať po sebe zabúdame.

Nuž, podobne je to aj s tými farbičkami-čarbičkami, ktoré vytláčajú na perifériu všetky tie škaredé i-hračky-čačky-mačky.

Naučila ma to maminka

Keď sa tak poobzeráme vôkol seba, po detských ihriskách, zachytíme veci a pohľady do mobilov a iných -fónov, ako sú.

Jedna mamička sa popri formičkovaní pieskových báboviek rúti do levelu 8.14 Candy Crush Saga. Druhá ostošesť fotí „selfie“ zo šmykľavky, už sú na Instagrame.

Tretia len tak ťukinká do displeja, hlasno jej tam čosi žblnká a mám taký nefalšovaný pocit, že zarovno čosi čľuplo aj jej menšej verzii do gatiek, aróma zblíženia, to je fakt.

A ja, hoc nemám nič, na čom by som si pošúchala, iba ošumelý, ožužlaný telefón, ktorý sem-tam už ani telefonovať nezvláda, nie som o nič krajšia.

Začítaná do práve prišlej sms, zdvihnem obrvy v dokonale načasovanom momente: keď obrovské, rozhojdané koleso so starším synom praskne do hlavy tomu mladšiemu, až ho vyvalí na zem.

A tak si tu žijeme.

Došúchať

Na chvíľku som zazávidela našim mamám, ktorých pevná linka nepustila ani do toho inkriminovaného záchodu. Nikdy nemuseli prepínať z onlajnu do iného priameho prenosu, k formičkám, šmykľavkám a hojdačkám.

Nemuseli v sebe nikdy riešiť otázku samoregulácie – čo si počať sami so sebou, keď sa nám núka toľko slobody, že si celý svoj virtuálny svet môžeme nosiť všade so sebou.

Jasné, že dnes sa pevnou linkou ani obesiť nehodno, a už vôbec nie spomínať rožky za desať halierov. Ide skôr o to, aby naše deti videli, že si vieme po sebe „spláchnuť“ aj v tom ťukaní do displeju.

Že vieme svoje hračky odložiť, keď je treba. Aby si naše deti nepamätali z detstva iba útržkovité obrázky našich rúk, ohmatkávajúcich rozhorúčený plast, šuch sem, šuch tam (ak si ešte po údere hojdačky do hlavy budú niečo pamätať, že?).

Byť pre deti v tomto vzorom, je azda väčšia výzva, ako nacvičiť úchop ruky pri držaní pastelky.

(22 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...