Je iná

Máme doma dieťa, ktoré sa vymyká všetkým našim predstavám detskosti, hravosti, spontánnosti, jašeniu sa, ba povedzme to tak, aj „trhlosti“…

Nie je telesne ani duševne postihnutá, jedinou jej fyzickou „vadou“ je alergia na jarné dreviny. Má skvelú pamäť, vynikajúco spieva, jej fantázia nepozná hranice a tá moja pri nej vyzerá ako čajový odvar riedený Savom.

Je prirodzene krásna vo veku svojich necelých šiestich rokov. Nádherne tmavé vlnisté vlasy, beťárske zelené oči, pehavý nos s okuliarmi, trošku pevnejšia, ale stále štíhla, dosť vysoká postavička.

Má veľmi rada ľudí, je prirodzene milá, usmiata. Také veľké, rozdávajúce sa srdiečko by bolo treba hľadať široko-ďaleko. Citlivá, prosiaca za iných, veľmi vnímavá na potreby iných, zvlášť, keď sú v paseke.

Psychologička, ktorá ju pozná doslova od plienok, je pri mojich pokusoch o diagnostikovanie úplne pokojná a na rovinu mi povedala, že naša dcéra netrpí žiadnymi úchylkami, ktorými by sa ona mohla zaoberať.

Poviete si – v čom vlastne je problém?

Ťažko to povedať slovami. Možno to zacítite pri opise toho, čo s ňou zažívame každý deň…

Ráno vstane ako kedy. Je v pohode, usmiata a mašíruje hneď ku stolu. S chuťou sa pustí do jedla – hocijakého. A tu to začne. Či pri nej som alebo nie som, všetko je to jedno. Nohy pomaly za ušami, ruky vo vlasoch, chlieb ohryzený okolo kôrky, mlieko tečie prúdom aj tam, kde nemá. Večné chichotanie sa, táraninky s bráškom. Neustály pohyb, popri jedle si spokojne ľahne. A raňajky /je vôbec jedno, čo vlastne je/ sa desaťnásobne predĺžia oproti akémukoľvek neuveriteľnému predpokladu času jedenia jedného dieťaťa.

Samozrejme, pošlem ju umyť sa, je už veľká a vie byť neuveriteľne šikovná a samostatná. Kým dám do poriadku jej mladších súrodencov, je v kúpelni neuveriteľne ticho. Otvorím v zlej predtuche… a naša krása predškolácka sedí na vani, jedna noha vyložená na práčke, veselo sa škerí rovnako špinavá ako pred desiatimi minútami a spieva si, akoby práve bola vo finále Superstar – ani repráky by jej nebolo treba.

Nejako sa dobojujeme k paste a kefke. Kým naháňam ročného špunta, tajne dúfam, že už jej to dôjde a umyje si zuby ako človek. Návrat do kúpeľne ma presvedčí o mojej naivite. Naše dieťa má pastu vo vlasoch, na okuliaroch, v ušiach, na stehnách a po bruchu… na zuboch nie.

No dobre, pohrozím a zuby si nejako spoločne umyjeme. Veci má nachystané a odskacká do svojej izby s poslaním sa obliecť. Ešte stále spieva. Ja závratnou rýchlosťou oblečiem dve malé deti, seba, usteliem, upracem kuchyňu a občas hlasovo nabádam svoju brčulu, aby nezabudla na obliekanie. Odpovedá mi spev. Keď o dvadsať minút vchádzam do dievčenskej izby, som na infarkt. Moja kráska sedí nahá na zemi chrbtom k šuflíku so spodným prádlom a spaknohy /áno, dokáže si dať nohu za chrbát/ si vyberá prstami nôh… ponožky. „Veď máš všetko nachystané na posteli!“ zaúpiem.

Možno iné dieťa by…

Možno iné dieťa by sa zľaklo a švihlo si, ale to naše len zažmurká, urobí opičí bezstarostný úsmev a na znak pochopenia sa takým istým pohybom nohy akurát vo spiatočnom garde pokúša vrátiť ponožku späť na miesto pôvodného výskytu. Rýchlosť nepresahuje dobre trénovaného slimáka.

A tak to ide so všetkým. Nie a nie sa rozčesať, obuť, hoci sa vie už aj zaviazať sama, obliecť, dať si čiapku, upratať hračky či vlastné veci, ktoré s obľubou rozhadzuje všade nonšalantným odhodom minimálne meter od seba.

Učím ju to. Sedím s ňou, snažím sa byť trpezlivá. Keď chce, všetky tieto veci dokáže úplne v pohode a rýchlo, dobre sama urobiť. Stále vysvetľujem, motivujem, prísno aj veselo. Nič.

A stále je v pohybe. Vôbec nemá pud sebazáchovy. Počet úrazov jej osoby presahuje počet úrazov celej našej rodiny. Nebojí sa ani čerta. Vždy je v pohode. Vy točí ju len moja indispozícia – je jedno, či fyzická alebo psychická.

A bez prestania spieva. Nepotrebuje kolektív, len kulisu detí, ktoré síce miluje a krásne o nich rozpráva, ale… tam to končí.

Tuším, že podedila s menom aj gény mojej starej mamy, ktorá pred 80 rokmi plašila k smrti horárov vo vlastnej hore, nik sa s ňou napriek kráse a bohatstvu nechcel dlho oženiť a keď sa musela presťahovať do totálnej kocúrkovskej dediny, ani pod šialeným tlakom nestratila svoju tvár divožienky a zostala hrdá, tvrdá a svoja až do posledného dychu.

Naša Anna je jej kópiou v kombinácii s rodovými tvrdohlavými génmi maminej rodiny. Máme ju všetci radi, aj keď je to občas /čo sa rovná slovu denne/ únavné. Aj keď pre ten svoj neposedný status má problémy s rozprávaním, aj keď pre tú jej povahu sa deti s ňou veľmi nemusia baviť, viem, že sa vo svete nestratí. Ani v škole, kam smeruje, a kde asi klasickú pani učiteľku buď trafí šľak, alebo ju prijme takú, aká je.

Iná, zdravá, naša. Máte také čosi doma aj vy?

(2 hlasov, priemerne: 3,00 z 5)

Loading...