Keď deti umierajú…

Rozmýšľam. Dumám. Chodím po dome ako bez duše a neviem, čo so sebou. Tak som si dnes akosi uvedomila, prečo som, aká som. Prečo sa neplahočím za vyšším platom, prečo mám hodnoty nastavené tak, ako mám, prečo bez mihnutia oka dokážem povedať v práci nie, hoci ostatní si môžu ťukať na čelo…

Čítam, počúvam, prežívam životné situácie. Svoje aj druhých. Známych aj úplne cudzích.

Asi o takomto čase pred rokom sedíme s Jankom v nemocnici v Podunajských Biskupiciach a ja sa trasiem strachom, čo bude. Sme v ordinácii na testoch kvôli podozreniu na cystickú fibrózu našej mesačnej Karolínky. Neviem, čo je to za ochorenie. Keď mi naša pediatrička oznámila, že nás na testy rovno objednala a videla som pohľad jej očí a cítila akúsi snahu ma nevystrašiť, zakázala som si liezť na internet, zisťovať informácie a stresovať sa ešte pred testom samotným a jeho výsledkami. Od objedania do termínu vyšetrenia ubehli dva týždne. Plné strachu a akejsi strnulosti. O strach sme sa delili len my dvaja s Jankom, zvyšok rodiny sme vynechali. Od testu k výsledkom bol ďalší týždeň. Dohromady tri. Doteraz najhoršie v mojom živote. Dúfam, že už horšie nebudú. Výsledky boli negatívne a ja som po prvýkrát nad našou usínajúcou dcérkou zaplakala. Úľavou a šťastím.

Krátko na to, pri zdieľaní spoločného šťastia v podobe našich detí a bábätiek na fóre septembroviek 2007, som zablúdila aj k októbrovkám – čo majú nové. Krvi by sa mi nedorezal, keď som našla správu od jednej z mamičiek, že dcérka, ktorú deväť mesiacov láskala vo svojom vnútri, na ktorú sa tešila najviac na svete, odišla krátko po pôrode hore a stala sa maličkým anjeličkom – pre vrodenú srdcovú vadu, ktorú mal odhaliť ošetrujúci lekár pri ultrazvukovom vyšetrení. Plačem a neviem prestať. Utekám za svojimi deťmi a skrývam slzy, aby som ich nevyľakala. Krátko na to ma zasiahne ďalšia správa – život je veľký scénarista – kamarátku z UK začiatkom piateho mesiaca ošetrujúci lekár upozornil, že jej dievčatko, ktoré očakáva, má nevyliečiteľnú srdcovú vadu nezlučiteľnú so životom. A že sa môže rozhodnúť pre ukončenie tehotenstva. Po vyvolanom pôrode dostala kamarátka dostatok času, aby sa so svojou dcérkou mohla v pokoji rozlúčiť… Umytú, oblečenú a spiacu vybozkávať a poslať medzi anjelikov… Znova idem za svojimi deťmi a najradšej by som ich chytila, objala a už nikdy nepustila. Kam sa obrátiť? Komu poďakovať za to, že nemusím prežívať to, čo desiatky či stovky rodičov iných detí? Prozreteľnosť? Náhoda? Osud? Neviem…

Dnes ráno sedím pri počítači a pozerám, čo nové pribudlo do témy o očkovaniach, ktorú som pred pár mesiacmi založila. Radšej keby som sa ani nebola pozrela… Pribudol príbeh českej mamičky troch synov a vymodlenej štvrtej dcérky Milenky. Dcérky, o živote ktorej si jej maminka viedla denníček. Dcérky milovanej a štyrmi chlapmi doma hýčkanej. Dcérky, ktorú povinné očkovania z predpísanej očkovacej schémy oslabili natoľko, že hnusnou súhrou tragických okolností opustila tento svet.

Nedokážem nič robiť, na zvyšok dňa som psychiky odrovnaná. Stále ma prenasledujú myšlienky – čo ak by som na jej mieste bola ja? Čo by som robila? Ako by som žila potom? Žila by som vôbec? Kde je tá veľká ruleta s názvom osud? Kto na nej hádže kockami? Kto určuje, že ten bude šťastný, ale tá bude trpieť?

Prichádzam domov a spoza mojich chlapov besnejúcich pri nejakej bláznivej hre sa vyrúti naša trinásťmesačná dcérka a trieli ku mne. Teší sa pri tom celým telom – rozhadzuje ručičkami, popri bežkaní sa snaží ešte aj dupotať, vrtí hlavou, gúľa modrými okáľami a džavoce. Schmatnem ju do náručia, lebo cítiť moje deti je presne to, čo v tomto rozpoložení potrebujem. Znova sa mi oči naplnia slzami, keď si spomeniem na Milenku a na jej rodinu. Celý večer uplynie tak akosi tichšie, pokojnejšie, pokornejšie. Kŕmim, kúpem, ukladám do postieľok. Tak, ako každý iný večer. A predsa inak.

Po nakojení malej, potme, nechávam voľný priebeh citom a očistné slzy mi stekajú na vankúš. Nemám jasno v tom, či sú to slzy smútku nad nešťastím druhých alebo slzy úľavy. Pobozkám Karáska a je mi jedno, že zase budem aj štyrikrát v noci pri nej „hore“. Vyčkám pri nej, kým nezaspí, veď to je to minimum, čo jej môžem dať za to, že ju máme. Potom idem za Adamkom, ktorý na mňa ako každý večer čaká, kým mu prídem dať pusu na dobrú noc. A náš večerný každodenný rituál „Pekne sa vyspinkaj, aby z teba vyrástol zdravý, dobrý, šťastný, šikovný a krásny chlapec“ má vo svetle mojich dnešných spomienok a myšlienok zvláštny nádych. Ešte minútku posedím na jeho posteli, potom mi pošle posledný vzdušný bozk a ja opúšťam jeho izbu.

Sadám si k počítaču cítiac potrebu dať svoje pochody a pocity na papier. Áno, viem, že nemôžem smútiť nad každým strateným životom. To sa nedá. Ale spomenúť si na tých, ktorým nebolo dopriate toľko radosti, mi pomáha utriediť si, čo je a čo nie je v živote naozaj dôležité. A ja som sa dnes utvrdila v tom, že nikto na svete nie je bohatší ako ja.