Kedyže sa už normálna mama vyspí?

Vždy som si myslela, že keď dodojčím, príde ten správny okamih. Omyl. Okamih nenašiel asi recept na správnosť.

Pretože: pred otehotnením žena nespí. Chce predsa dieťa, zariadiť byt, vyraziť s manželom von, doštudovať vysokú školu, vidieť všetky divadelné predstavenia a prečítať všetky horúce knižné novinky od niečo sladkého až po ťažké psychologické texty.

Potom otehotnie.

Prvé týždne sú mimo, je jej na kočku (a to môže byť rada, ak to nebude trvať večnosť, teda do pôrodu, ako napr. mojej sestre).  Tak aj tak nespí. Potom to síce chvíľu ide, ale s narastajúcim balónikom vpredu, ktorý by žiadny Riško neudržal, je akrobacia – ako sa uložiť – so spánkom nezlučiteľná.

Vitaj, dieťatko

OK. Vydržala, statočná žena, porodila. A zas nespí. V nemocnici preto, aby dohliadla, či je dieťa naozaj pri nej, či dýcha, či ozaj nepýta jesť, či… Doma pre to isté len bez nemocničnej vône.

Dieťa rastie, a keď konečne nadobudne aký-taký spánkový rytmus (a teda aj jediaci), na ceste je ďalší kus drobčeka a tak sa vraciame do levelu 2.

Deficit spánku narastá, možno aj preto, lebo pre veľký úspech si treba level číslo 2 zopakovať tretí krát.  (Samozrejme, ak sa vám žiada… návrat do tohto kroku je možný znovu).

Tri deti doma, matka, vzor žena, nespí. 

Lebo nielen že najmenšie treba dokola dojčiť, ale prostrednému lezú stoličky a najstaršie sa po nociach bojí ísť samo aj vycikať. Poď so mnou, mama!

Potomstvo rastie a podľa starej známej hlášky rastú s chorobami.  Ak je pohotovosť v nemocnici k dipozícii aj v noci, taká mama bez pardonu tiež.  Kašeľ, bolesti hlavy, deravý zub. Nečakaná horúčka, vracanie, hnačka. Sopeľ alebo len taký rapeľ. Keď sa nechce do školy. A hlavne to vždy prepukne v noci: ktosi ťahá perinu a ťažké vzdychy až hm, zavýjanie,  mamaaaaaaaaaaaa!

Však už len vydržať ten prvý stupeň,  potom už budú samostatnejší, zrelší, odolnejší voči chorobám a človek ako mater sa konečne vyspí. Teda, chcel by sa.

Akonáhle to naše dieťa (beda, ak ich je viac v tomto stave) má za číslovkou veku koncovku „násť“… do postele ho treba tlačiť buldozérom, (z nej asi vystreliť náložou), a čo vyššie číslo pred tým „násť“, tým pozdnejšia hodina odchodu do vodorovnej polohy. 

Bol by hriech zaspať skôr, ako ono – a tak čakáme, posúvame, skúšame nové triky na odchod do postele. Horšie nastáva, ak už len príchod domov je v takých hodinách, ktoré sú už vlastne včera. Čakať? Nečakať? Spať, nespať?

Aj tak sa mama budí pri každom šuchnutí, horšie, ako keď dojčila malého závisláka. Prišiel? Neprišiel?

A spánok je zas nikde. Odhliadnuc od všetkého, čo popri full servise pre naše milované potomstvo treba stíhať. A aj tak sa nestíha.

Ani spať, ani robiť.

Blikanie neónových čísel na budíku je najkrajšie, keď je tam pár núl a nejaké jedno číslo. Poznáme ho veľmi dôverne.

Tak – vyspíme sa hádam za bránou u sv. Petra. Aby sme si brali karimatku.

(7 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...