Kto hučí na deti viac. Mama, či tata?

Je nám hádam všetkým jasné, že na vyriešenie tejto anketovej otázky netreba štatistiky OSN, výročné správy Medzinárodného menového fondu, ani nótu Združenia robotníkov Slovenska.

My, matere v tej najvšeobecnejšej rovine hučíme na svoje milované dietky určite viac ako ich tatenkovia. Oveľa častejšie točíme volume smerom doprava, niekedy až na doraz, čo hlasivky dajú.

V porovnaní s našimi mužnými polovičkami sme totiž náchylnejšie na rôzne nervozity, neurózy, hystérie, lability a debility. Preto okrem iného keby dačo v huči-súťažiach vedieme.

A čo otcovia?

Tí môžu mať celého sveta po krčné mandle, neskĺznu na našu úroveň. Stačí jeden, dva, tri nádychy, zatnú zuby do mäsa a skúsia byť na dieťa „len“ milí, nič viac.

Žena sa nestačí čudovať, v čom spočíva ten fígeľ. Prečo to jej dieťatko, ktoré vláčila v bruchu, odrodila, odkojila, odkŕmila, odtancovala s ním valčík na stužkovej, v prítomnosti ocinka pradie, že priam ani nedýcha, no len čo ho spoločne vyprevadia do práce, spláchne svätožiaru do záchoda a mení sa na teroristu-voľného radikála?

Kde robí chybu? Čo by mohla spraviť inak? Hudie si kopu otázok básnických popod nos, nezmierivšia sa s nelichotivou situáciou.

Chce to vraj len nádych!

Keby muži mohli k tomuto čosi podotknúť, rada z opačného tábora by pre nás znela:

“Milá mamička. Trošku sa nadýchni. Porozmýšľaj, skôr než zreveš ako mesiac na skaly. Aj ty môžeš byť najkrajšia v chotári, keď si uvedomíš, že ak budeš kľudná ty, bude v poho aj decko.”

Ľahká to rovnica, hoc pre nás ženy ťažšia na pochopenie. Z rebra, z ktorého sme boli stvorené, máme nábeh čerpať skôr osteoporózu ako matematické myslenie. Mňa napríklad od detstva volajú Kika logika, tipnite si, prečo asi, môžete vyhrať rotavírus alebo kombinačky, čo sa vám bude hodiť viac.

Alebo deň kretén?

Nech rozmýšľam, koľko mi um dovolí, nech predýchavam, čo mi pľúcko stačí, nech zatínam zuby, ktoré mi ešte ostali, jednako sa mi z času na čas zadarí… a napriek dobre mieneným návodom zatnem krikom do svojho dieťaťa ako do ranenej brezy.

Nestáva sa mi to v presne stanovenú hodinu, nehučím v opakujúcich sa periódach, ani z náhleho vnuknutia zlého ducha. Jednoducho sa len pritrafí deň kretén, v ktorom miesto Saturna na oblohe dominuje deficit spánku, melatonínu, endorfínu, slnka, čokolády, duševnej rovnováhy, črevnej pohody, na ďalšie hriechy si nespomínam.

Pritom by sa stačilo iba zobudiť do iného rána, kde by prišlo všetkým zúčastneným celkom vtipné, že dieťa vkročilo celou papučou do plechu práve napečeného koláča. Zaobišlo by sa to bez kriku, bez sĺz, bez pokarhaní riaditeľa, že mám byť kľudná.

Predurčené vyhučať sa

Vychádza mi to každopádne tak, že my, matky, sme predurčené vyhrávať huči-súťaže. Nie pre náš genetický kód, že by sme mali krik v krvi. Máme len oveľa viac časopriestoru a príležitostí ako naši nekričiaci, nehučiaci, nevytočivejší sa muži.

Možno by sme tiež mali medové fúzy na hlasivkách, keby sme tie naše deti videli prvýkrát až pod žiarou nočného pouličného osvetlenia. Možno by nám nebolo treba žiadne dýchacie manévre, keby bolo našou celodennou výchovnou úlohou postaviť a zbúrať za hodinu pár kociek, kým by sa nám varila doma večera. Tiež by sme sa čudovali, prečo preboha niekoho pri detičkách milovaných napína do vývrtky, prečo, pre zmilovanie božie sa vôbec neovláda?!?

Je našou veľkou chybou, že ocinkom nedávame dostatok priestoru, aby s nami mohli súperiť v huči-súťažiach v reálnom čase, ale iba tak symbolicky. Skóre by sa mohlo dramaticky vyrovnať, keby mali viac príležitostí si zakričať. Ale keďže je nám duševné zdravie našich detí prednejšie ako súťaž, kričíme na ne radšej my. Nech sa vyskytne deň kretén aj každý deň v týždni, ešte stále môžu byť naše deti radi, že sme sa pre ne tak obetovali. Na hysterického otca by bol príšerný pohľad, všakže.