Len tak sa tešiť a byť spokojná s pôrodom? Celé zle!

Ako je to s tou spokojnosťou. Všetko záleží od informácií ktorá žena má. Od toho, ako vníma sama seba pri pôrode. Keď som porodila prvú dcérku, vela sa v mojom vnútri zmenilo, ja som sa zmenila. Momentálne čítam Aby pôrod nebolel od Groverovej – tak si viete predstaviť akými zmenami prechádza moje vnútro čo sa týka pôrodu a hlavne sebavedomí ženy rodiť.

V každom prípade to celé nie je také jednoduché. Dnešné 14 ročné dievčatá sa ma ako jednu z prvých otázok pýtajú, či sa bojím pôrodu. A toma zaráža. Baby, čo majú pred sebou uplne iné veci ešte, majú už teraz v sebe zakorenené, že pôrod je niečo čo sa treba báť a vôbec sa nečudujem že potom ked k tomu príde, volia utišujúce prostriedky a väčšiu dôveru v doktora ako v seba. Ešte k tomu je tu autorita ktorú majú ludia v nemocnici vdaka svojim skúsenostiam a hlavne vedomostiam. Kolko z nás sa opýta lekára, ktorý nám ordinuje liek, prečo nám dáva práve tento a či existuje niečo prírodnejšie (napr??). Skoro nitko. Proste im dôverujeme.

Počúvala som reláciu s DR. Kaščákom ktorý hovoril že pôrodníci sa vôbec neučia tej psychickej zložke pôrodu. Vôbec nemajú info alebo velmi málo o tej povedala by som jednej z najdôležitejších vecí čo žene pomáha sa otvárať a porodiť ked príde čas bábätka. Ciže ak nevyvinú svoju vlastnú iniciatívu, stále sa budú všetci pozerať na pôrod len medicínsky. Na druhej strane rozumiem tomu „mať rodičku pod kontrolou“ – predsa len ten doktor zodpovedá za jej život a hlavne život dieťaťa. No myslím si, že aj tu sa dá nájsť spoločná cesta. V trenčíne sa našla, tak ju treba nájsť aj inde. Podporiť ženu, komunikovať, nechať jej čas, neurýchlovať a dôverovať že ona to cíti a povie ked bude niečo nie v poriadku. Ved predsa aj jej záleží na živote svojho dieťaťa. A ovela viac ako doktorovi.

Veľmi ma mrzí ako to je na Slovensku a ako sa vnímajú ženy rodičky, no ako píšeš, musíme to byť my, ktré sa postavia. Nie krikom ani petíciami ale dôverou samé v sebe, hodnotami ktoré daleko prevyšujú múdrosť doktorov a hlavne istota a úsmev, lebo viem, že som maximálne schopná porodiť svoje dieťa a nepotrebujem k tomu aby mi niekto vravel ako sa to robí. O tri mesiace ma čaká pôrod a snažím sa teraz načerpať mnoho odvahy a sily aby som dokázala obstáť v prostredí ktoré sa chová úplne ináč ako to ja cítim. A verím že to zvldánem. Budem mať na telefone svoju dulu, vo vnútri sebadôveru a hlavne mi nikto nikam nevezme moje dieťa.

No to je prave to. Aj ja som bola po prvom podobne spokojna. A teraz po tretom viem, ze som vlastne nemala byt spokojna. Ale bola som. Pri tretom som bola spokojna zase z inych veci, lebo uz som vedela ine veci a cely porod bol iny.

Tak vlastne ako je to potom s tou spokojnostou? Ci blazenou nevedomostou?