Mama nie je na záchode sama

Na materskej som už nejaký ten piatok, sobotu aj stredu, ale furt netuším, čo mi treba k tomu, aby som našla odvahu zamknúť sa na záchode a len tak si tam posedela zo 5 minút. Bez nervydrásajúcich pocitov, čo všetko sa zatiaľ môže stať vonku za dverami.

I keď, nerada by som do sveta vysielala strašidelné posolstvá budúcim rodičom v duchu „už nikdy sa nevyspíš…“ Nie, vy sa určite na to vécko dostanete a dokonca aj sami. Verím, že si to dokážete zariadiť lepšie ako ja, čo sa tam z času na čas ocitnem naraz s dvomi.

Nuž, rozbehnutá peristaltika po káve sa oklamať nedá a keď si hlt doprajem v kafići v rámci svojho vysokého životného nadštandardu na materskej dovolenke, nič sa nedá robiť. Aby mi deti zatiaľ nelietali kade-tade po vonku, musia „tam“ so mnou, inak to nejde.

Konečne nerušene

I keď, pred časom sa mihol v mojom živote aj svetlý okamih. Ocitla som sa na záchode výnimočne iba s jedným kusom. To keď som na chorvátsku kaviarenskú kultúru privykala moju mamu, ktorá bola u nás na návšteve. A tak mi mohla zatiaľ v kafići postrážiť kus druhý.

Na minútu a pol som nadobudla dojmu, že aký komfort nevídaný sa mi to po rokoch prihodil. Takmer ako za slobodna, lebo veď jedno dieťa, to ako keby len s kabelkou som išla na toaletu. Konečne nerušene… až do chvíle, kedy štamgastov, rádio, televízor aj ventilátor dokopy prehlušil krik zvonka. Šiesty zmysel mi vravel, že treba rýchlo trhať papier, spláchnuť a vypadnúť preč.

Prišla som po funuse, bolo ticho, iba dieťa akosi záhadne stálo pri babičke, že by sa mu krvi nedorezal. Babi ukazovala na stôl oproti, na matku dievčatka, ktorá pred chvíľou vrieskala na to moje zahanbené decko. Podľa svedectva babičky intenzitou „že sa celý kafić obzeral, no strašná hanba.“

Čo všetko sa môže stať, kým je matka na záchode?

Cez poloprivreté pery ma uvádzala do situácie, čo sa udialo, kým som bola preč. Takže, milý môj chlapec, ktorý sa predtým s dievčatkom hral obďaleč na piesku, počas môjho pobytu na záchode vysmädol, tak sa prišiel k stolu napiť. A čo nedopil, vypľul na dievča. Babička v defenzíve líčila, že sa to udialo cakom prásk rýchlo, že nemala šancu tomu zabrániť, stalo sa… v rámci hry, no veď deti.

Super, ani na hajzel nemôžem ísť. To bolo prvé, čo mi napadlo. No nejako sa mi podarilo predýchať, že nemám nárok na pokľudné vyprázdňovanie a podišla som k matke dotknutého, presnejšie opľutého dievčatka, či mi môže povedať, čo sa stalo. Syna som držala za ruku, vypočuli sme si to ešte raz pekne spolu. Obrátila som sa najprv k nemu, že si neželám, aby pľul na ľudí. A potom k matke: „Mrzí ma to, prepáčte,“ ospravedlnila som sa jej aj dievčatku, hoci zmierivšie nevyzerali ani o kus.

Viem, že za „prepáč,“ si nič nekúpia. Ale zažila som obdobnú situáciu, kedy synovi iné dieťa nachriachalo do polievky sopel… v rámci hry, no veď deti. A potom ho tou polievkou polialo… no veď deti.

Stáva sa naozaj všeličo, niekedy aj odtlačky cudzích detských zubov nájdete na chrbte toho svojho, keď ho sprchujete. Rozliata polievka, hladné dieťa, zuby na chrbte, je to jasné. Sú to deti, usmievala sa na mňa matka toho dieťaťa, ako keby sa nič moc nestalo.

A ja som jej v tej chvíli zazávidela, lebo mi došlo, že ona sa určite na tom záchode zamyká aj na 10 minút.

Zrelaxovať sa na záchode

Koľkokrát mám chuť aj ja, nielen zamknúť sa na vécku, ale rovno sa spláchnuť, len aby som aspoň na chvíľu nemusela v kuse niečo riešiť a prepytujem, ešte aj vychovávať. Ale potom si dám tú svoju dávku kávy, lebo veď vysoký životný nadštandard na materskej, a fičím ďalej robiť matku, ktorá si neželá, aby jej deti chriachali druhým ľuďom za golier.