Máte doma malého tyrana? (1.)

Onoho času by som sa bola zaprisahala, že nie. Bila som sa do hrude – „moje dieťa je jedinečná, sebavedomá bytosť, veľká osobnosť, ktorá svoju individualitu prejavuje vlastným kreatívnym spôsobom!“

Dobre, priznávam, ten spôsob chvíľami niesol určité prvky egoizmu…narcizmu…  Ale to mi len dieťa komunikovalo, že túži ísť inou cestou, než ktorú sme mu my, ešte stále nedostatočne uvedomelí rodičia, nalinkovali, no nie?

Klasik to už vtedy nazýval inak.

Mala som penu okolo úst, keď čo i len slovkom naznačil, že nám tu po hlave skáče jeden nevychovaný rozmaznaný sopliak. Vraj dopriať mu pravidelnú dávku výprasku a bude lepšie! Ohnúť toho Jana poriadne!

Nie, nie, odmietla som tieto teórie. Klasik očividne nečítal žiadnu knižku o rešpektujúcom a vnímavom rodičovstve, nevidel žiadne dokumenty od renomovaných odborníkov na výchovu a dokonca nebol ani na žiadnom kurze o komunikácii s deťmi! Je vedľa, jak tá bedľa.

Výchovu (prípadne nevýchovu) nášho dieťaťa som konzultovala výhradne s podobne postihnutými  jedincami z čeľade „maminkus alternativus“, domnievajúc sa, že vychovávať svoje dieťa s obrovskou láskou je v dnešnej dobe cápania po zadku a ignorovaného plaču ťažký protiprúd.

To alternatívnym mamičkám výchova ich „Jankov“ ležala na srdci už od chvíle, kedy boli za svitu luny s láskou počatí.  Mali naštudované snáď všetky dostupné pramene o najnovších trendoch vo výchove, no v konečnom dôsledku siahli po nevýchove, pretože podľa istých štúdií, zrealizovaných medzi divochmi v jednom opustenom kmeni amazonského pralesa, sa dieťa dokáže vychovať aj samo.

 

Bola som presvedčená o tom, že ono stále častejšie podozrivé správanie našej ratolesti nevykazuje žiadne známky tyranstva, ale len toľkými nepochopenú snahu o budovanie vlastného pozitívneho sebaobrazu. A čo je viac, ako sebavedomé dieťa?

Nezvládam… nespoznávam to dieťa

Čoskoro som však začala padať na hubu. Inú lyžičku chcem. Ty si mi nespravila palacinky?! Nebudem. Nepôjdem. Nechcem. Ty mi utrieš zadok, nie tatino. Tatino mi umyje zuby, nie ty! Obleč ma. Ty si otvorila jogurt? Už ho nechcem! A budem to robiť! Upracem, ale až keď mi pustíš rozprávku. Do škôlky nepôjdem. Prečo? Lebo ja to takto chcem.

Darmo som zúfalo listovala v knižkách a hľadala v registri heslá ako „nezvládam“, „nespoznávam svoje dieťa“, či „už je toho priveľa“…

Všade dokola to isté – rešpektujte ho, dovoľte mu rozhodovať, podporujte ho v jeho iniciatíve, buďte chápajúca, empatická, rozvíjajte jeho samostatnosť, prispôsobte sa, keď to okolnosti umožňujú… Odmenou vám bude sebavedomé dieťa, ktoré vás bude rešpektovať a bude mať s vami krásny vzťah založený na dôvere a láske.

Ale soudruzi někde udělali chybu.

Možno bol sebavedomý. Ale sebavedomý malý tyran. Áno, mnohé „vrtochy“ sú medzi deťmi bežné a často ich možno pripísať na vrub obdobia vzdoru. Ale večne sa to na toto vývinové obdobie zvaľovať nedá.

Myslím, že väčšina matiek dokáže vycítiť, kedy začína pretekať pohár, aj keď si to mnohé priznáme len s veľmi ťažkým srdcom. Máloktorá sa totiž následne ubránime pocitom o vlastnom zlyhaní. U nás teda pohár pretiekol a ja som sa cítila ako najhoršia mater na svete.

Nalejme si vína, Malvína

Po pár pohároch vína však človek príde aj na iné myšlienky, uvedomí si, že je len smrteľník, a najmä, že urobiť zopár prešľapov ešte neznamená zlyhať. Preto všetky reči o zlyhaní bokom a poďho baviť sa radšej o tom, čo s tým!

Či už je vaše dieťatko malý tyran, veľká osobnosť, individualista, komplikovaná povaha, nevychovanec alebo rozmaznaný sopliak, je to stále vaša milovaná ratolesť a čím skôr pripustíte možnosť existencie určitého problému, tým skôr s tým môžete aj niečo urobiť.

 

Bude to občas tak trochu ako putovanie dômyselného rytiera Don Quijota De La Mancha, sem tam aj nejaké to čakanie na Godota, ale dobrá správa je, že nič nie je nemožné, a keď bude treba, tak aj motyka vystrelí.

Rada nad zlato

V prípade detí, a obzvlášť tých, čo vystrkujú rožky, je každá rada drahá. Jednak to, že je každé dieťa iné a tudiž na neho platia iné veci ako na jeho kamoša odvedľa, ale aj to, že je každý rodič iný, niekto nehne brvou ani keď mu dieťa leží v kaluži krvi, iný zakúpi najnovší model helmy na hlavu, aby sa dieťa pri bežnej chôdzi nezranilo. A potom tu máme „naslovovzatých odborníkov“, kde bude každý tvrdiť niečo iné a aj tak nebude nakoniec fungovať nič!

Keby som si to nezažívala na vlastnej koži, možno by som vám tu teraz napísala dva odseky o dôležitosti stanovenia hraníc a s prianím veľa úspechov sa s vami rozlúčila. Ale nedá sa, lebo keď počujem slovo hranice, otvára sa mi nožík vo vrecku a mám chuť vykričať do sveta, či si akože fakt niekto myslí, že svojmu dieťaťu dovolím robiť čokoľvek?! Že som sa na neho vždy usmievala sťa slniečko na hnoji, keď na pieskovisku búchal lopatkou po hlave všetky deti naokolo?

No-no-no, hranice!

Nestačí totiž povedať suché a premúdrelé „daj mu hranice“. Kde končí sloboda dieťaťa a začínajú hranice? Koľko hraníc má mať aké dieťa? V akom veku? Ako ich stanoviť, keď obyčajné  „No-no-no!“ nestačí?

A hranice, to je len začiatok. Čo s dieťaťom, ktoré dobre vie, čo robí, čo robiť nesmie – a napriek tomu, alebo práve preto, to robí? Čo s rodičom, ktorý nevie, či sa skôr zosypať, opiť alebo vylátať tú neposlušnú ratolesť po zadku tak, že sa už viac neposadí? Čo s rodičom, ktorý márne hľadá svoje stratené nervy?

Odpovede na tieto otázky sa pokúsime nájsť v budúcich častiach článku.