Naša spoločnosť nie je nastavená na deti

Sme spoločnosť nastavená na deti, sú medzi nami vítané?

Podľa manželov Kemkovcov, ktorí vo videoreportáži .týždňa dostali priestor vyjadriť sa k téme najznámejšieho bábätka v slovenskom parlamente, tomu tak moc nie je. Po narodení syna Šimona precitli v realite, ktorá je iná, ako si predstavovali, hovoria.

V zahraničí to ide, u nás nie?

Kým na Slovensku sa stretli s názorom, že dieťa napríklad nepatrí do reštaurácie, v zahraničí mali pozitívnu skúsenosť, že sa dieťa tmolí čašníkom pri nohách, nikomu nevadí, neprekáža, naopak, teší sa pozornosti.

Skrátka ide to aj inak, hovoria o svojich zážitkoch z Talianska, Grécka či USA. Tu sa dieťaťu nikto neprihovorí, nikto si ho nevšíma, čo by sa malo zmeniť…

Na sever, či na juh

Moja kamarátka, ktorá žije v Nórsku, tiež pochybuje o tom, ako je nastavená spoločnosť okolo nej. „Nikto sa na neho nepozrie, ani len sa na neho neusmeje, nikoho nezaujíma,“ hovorí o kočíkovaní svojho bábätka pomedzi uličky Osla. Ak si chce užiť trochu láskavého prístupu k jej bábätku, musí ísť na dovolenku na juh, k nám na Slovensko.

Nuž a ja, keďže žijem posledné roky na jednom ostrove v Chorvátsku, kde som strávila svoje dve (materské) dovolenky, tiež rozmýšľam, ako to vlastne je, kde mám ten svoj juh a sever. I keď, moja optika je zase poznačená pohľadom cudzinca, ktorý si hľadá svoje miesto, domov a prijatie v celkom cudzom svete.

Deti v Chorvátsku sú ako zákon

V niečom by som mohla dať Kemkovcom za pravdu. Aj svojmu mužovi, ktorý tvrdí, že sú tu deti posvätné ako kravy v Indii.

Kým sme deti nemali, niektorí naši susedia sa neunúvali ani len odzdraviť. Kto by to na tých kontaktných Južanov povedal, však? A zrazu mi hlavy pchali do kočíka, bábätku do ruky papierové peniaze, ktoré potom nechcelo v kŕči pustiť, chceli ho bozkávať, ideálne s bradou plnou omrviniek a zaschnutého sopľa…

„Ako rýchlo vám vyrástli,“ hovorila mi akurát včera babka, ktorá ma tak krásne odpísala, ešte keď som toho menšieho mávala v nosiči (poučila som sa predsa z kočíkových epizód, žiadne pchanie hláv do môjho osobného priestoru). Vtedy sa ma spýtala: „A ty si našej krvi?“ Keď som vysvetlila, odkiaľ sme, iba mávla rukou a išla preč, darmo si nás suseda zastávala, že sme „ostrovania.“

Deti a starci

Túžila som byť tu, byť ich a občas sa mi zdalo, že to časom príde. Možno práve pre ten ich prístup k mojim deťom, ktoré poznajú po mene a nielenže sa im pozdravia, prihovoria, občas im venujú domáce pomaranče, kiwi, granátové jablká…

Mňa skonsolidujú, nech nie som na nich taká prísna, nech ich nechám, pustím, veď sú to deti… a keď ja nie som na dosah a vymýšľajú tí moji dvaja niečo nekalé, prehovoria im do duše namiesto mňa.

Moje deti boli v tejto spoločnosti prijaté. Vždy boli vítané. Neobišli bez úsmevu. No ak pomenujem spoločnosť, v ktorej vyrastajú, odhliadnuc, že sú to ostrovania alebo dedinčania, sú to predovšetkým starci.

Ľudia na dôchodku, ktorí sa už nikam neponáhľajú, pri svojom životnom tempe nikoho neprehliadajú. Majú čas sa pristaviť, prehodiť dve tri slová, niekedy sa nedostaneme domov z dediny ani za dve hodiny.

Spoločnosť nastavená na deti, to sú oni. Títo starci.

Nie rodičia, ktorí si v kafići sadnú od vlastných detí čo najďalej a zabijú si do očí okuliare, nech ich ani nevidia. Nech si v kľude vypijú svoju kávu a decko nech neotravuje. To vidím takmer každýkrát, keď prídu mladí zo Zadaru vyvenčiť svoje deti k babkám, dedkom na ostrov.

Hučia po nich, nech im dajú pokoj, nech sa idú niekam hrať. A keď sa hrajú, hučia po nich, nech nelozia do toho piesku, kto to bude prať. Decko v kostolovom oblečku, rodič v teplákoch, tunajšia logika. Decko sa zašpiní, dostane po riti, ešteže sú telesné tresty zákonom zakázané, potom mu vzápätí kúpia zmrzlinu, nech je zase ticho.

Hojdám na ihrisku pri kafići cudzie deti, zapletám cudzím dievčatám vrkoče a rozmýšľam o tej ideálnej spoločnosti nastavenej na deti. A vychádza mi to tak, že občas sme my sami pre naše deti tým „severom,“ nie spoločnosť, v ktorej bez ohľadu na súradnice na mape žijeme. Začnime od seba a deti a spoločnosť sa k nám hádam pridajú.

(17 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...