O šálkach, ktoré prežijú hrob

Mám doma krásnu obedovú súpravu. Takú, aká sa už v tomto storočí jednoducho nevyrába. Je čisto biela, má zlatý okraj a taniere sú na ňom vlnkované. Jednoducho, stará poctivá robota. Nie je to žiadny svadobný dar. Tento nádherný servis sme zdedili po starej mame. A tá tu už nie je.

Iná optika…

Niekedy mi to príde až také zvláštne. Vzťahy medzi nami a starou mamou neboli ideálne. Nevedeli sme spolu žiť v jednej domácnosti napriek obrovskému bytu. Nikdy sa nezmierila s tým, že sme od nej odišli najprv do prenájmu a potom dokonca mimo Bratislavy. Nikdy nepovedala nahlas, ako sa teší z nášho vzťahu a našich detí… to bolo treba veľmi vycítiť. Handrkovali sme sa o všetkom počnúc výchovou detí až po spôsob pomoci.

Kto to kedy videl, variť pre piatich vnukov každému iný obed, len preto, lebo si zapišťali? Nedojesť? To mohli len u nej… beztrestne, ešte ich obhajovala. Narobiť binec a nechať tak? Detto. Horšie to bolo s formou pomoci… nemám dodnes rada pohľad na Rajo a ani ich nekupujem. Dostať dva dni pred výplatou dva kartóny jogurtov deň pred zárukou len preto, že boli v akcii a že to určite použijeme…

A tak to bolo so všetkým. A tak sme sa my veľkí na oboch brehoch trápili. A deti sa stále pýtali, čím viac dorastali: prečo k nám stará mama nepríde? Ako to povedať, aby sme nepokazili ich vzťah? Snáď sa nám to podarilo, rozumeli si skvele…

Povolávací rozkaz

To, že nám odíde, sme vytušili pol roka pred tým. Bola taká… iná. Stále síce nemala na deti čas inde, iba u seba doma – na záhrade nás len privítala a rozlúčila sa, a špinavými rukami od zeme (robím to pre vás) pohladkala deti pred odchodom. Ale videli sme na nej niečo, čo bolo jasné. Strácala sily, výdrž, chorľavela, bola oveľa citlivejšia. Ale stále nezávislá. Večer pred tým, ako sa to stalo, ešte telefonovala, že bude zajtra v záhrade.

Bola, ale v inej… A je pravda, že mnohé veci nám docvakli, až keď odišla. Čosi na pohrebe, čosi potom. A bolo nám to ľúto. Náš benjamín mal vtedy pol roka, a množstvo ľudí na pohrebe mi hovorilo, akú sme mali skvelú, komunikatívnu, veselú, ochotnú starú mamu. A my sme počúvali, akoby hovorili o niekom inom. Prečo?

Dodnes neviem.

Neprítomná? Ale kde…

Chyby sa dajú naprávať aj po tom, čo sa zdá, že už niet o čom. Možno, že sme tú lásku k nej nedali najavo vtedy, keď sme mali. Možno sme mali inak komunikovať. Ale určite sme začali okamihom smrti. A myslím, že oveľa lepšie, ako doteraz.

Stará mama je totiž stále s nami. Nielen cez tú nádhernú obedovú súpravu, ručne hačkované obrusy alebo misky, z ktorých už niet viac takého originálu. Lebo sa jej dotýkali jej ruky. Lebo z nej jedával môj drahý, keď bol ešte malý. Lebo…

Deti sa nás pýtajú: Odkiaľ toto máme? A my vravíme: Toto je vzácnosť, to nám ostalo po našej starej mame Anne. Takto je stále s nami spojená, teší sa, keď z neba vidí, ako sú jej taniere stále tie sviatočné… vyťahovala ich, len keď boli Vianoce a keď sme prišli my.

Sprítomňujeme si ju. Všade.

Na záhrade. Toľko zasadila! A teraz tie stromy rodia… Vravím deťom: Toto je pamiatka na našu starkú. Nebyť nej, nemáme to. Keď sedíme na balkóne a pozeráme hviezdy. Máme tie svoje. Kývame cez ne našim starkým do neba a pýtame sa: Ako sa máte? Je tam dobré počasie? A počúvame ticho, v ktorom je povedané všetko. Viac, ako za tie roky života.

A nakoniec býva vždy najkrajší ten cintorín. Najviac na Dušičky. Vtedy je napriek počasiu teplý a hrejivý, ako objatie, ktoré prichádza často neskôr, ale dáva viac, ako by sme mohli čakať a tušiť. Pre nás to stretnutie sa so starkou a starkým pri hrobe je viac, ako len oficiálna modlitba, zapálenie sviečky a položenie venca. Pre nás je to čas, kedy rozprávame znovu z tváre do tváre. „Starkí, toto máme nové…“ Tak sme predstavili novorodencov, školákov, novinky, ktoré máme, starosti, ktoré trápia.

Veď oni sú tu s nami. Rozumejú. Len ich trošku teraz nevidieť. Láska však ostáva. Ale teraz už nekríva a nemá pomotaný jazyk.