Optimistické rána na materskej

Sjuzi 3

Občas sa ráno prebudím s neprekonateľným pocitom, že od dnes bude všetko lepšie. Už žiadny krik, žiadne vyhrážanie a ultimáta, naháňanie detí s varechou v ruke… Len ťažká, ťažká pohoda.

Stáva sa to obvykle vtedy, keď sa počet nočných dojčení nevyšplhal nad päť, a teda javím určité známky odpočinutia.

Ako už správne tušíte, nebýva to teda veľmi často, a preto tento naivný optimizmus obvykle postrádam a žijem si uviaznutá v každodennej materskej realite.

Ale keď na to príde, a ja sa čisto náhodou celkom dobre vyspím, nebývalý entuziazmus z rodičovstva prenikne až do špiku mojich kostí a núti ma myslieť si, že som skutočne strojcom svojho šťastia, ba čo viac, i strojcom šťastia svojej rodiny.

Entuziazmus do špiku kostí

Zavítam do detskej izby, skloním sa k svojmu synčekovi č. 1, pobozkám ho na líčko (lebo dobre viem, že keď je prispatý, nevie sa brániť) a zašeptám mu do uška: „Vstávaj zlatíčko, už je nový deň!“

„Choď preč, ty hnusoba! Nechaj ma, odporná…“, a prevalí sa na druhý bok.

V tomto ho ale úplne chápem, ja by som tiež po ránu vraždila, keby ma niekto budil. Ale za tých takmer šesť rokov, čo som na materskej, som sa už naučila toto nutkanie ovládať.

Zapnem teda rádio, Pharrell práve vyspevuje Happy, happy, na čo sa z detskej postele ozve: „Vypni tooo! Fuj!“

Odostriem závesy, hrejivé slnečné lúče pošteklia tváričky oboch mojich ratolestí… „Vypni to slnko! Odporná!“

„Tak teda môžem spapať vaše raňajky?“

Na to sa z postele zvalí paplón, v ktorom je zachumlaná naša zdanlivo spiaca, hyperlakomá ratolesť č. 2, ktorá sa rozhodne nehodlá s nikým o nič deliť, a zúrivo sa rozbehne do kuchyne. Tak jedného by sme mali.

Optimizmus a iné vtipy tatam

„Vstávaj zlatko, ideme do škôlky…“

„Choď tam ty!“

Tie deti nemajú ani tušenia, ako radi by sme s nimi neraz menili.

Keď sa naše veličenstvo kráľ rozhodne, že desať minút pred zatvorením škôlky je ten pravý čas, aby zliezol zo svojho bydielka a započal ranný rituál, môj optimizmus, entuziazmus, čokoľvek to bolo za vtip, je už dávno tatam.

V ruke držím varechu a s odstupom zhruba piatich minút dokola opakujem mantru „Rátam do troch! Raz… Dva… Tri!“

Pár minút po ôsmej odchádza s deťmi do škôlky vystresovaný muž s vidinou niekoľkokilometrovej rannej kolóny do práce, a ja myslím len na jedno: dala bych si horúci kúpeľ. A masáž. A pohár vína.

A potom sa ku mne priplazí naša ratolesť č. 3.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (24 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Mame 3 deti „hovoriace“(skolsky a predskolsky vek) a jedno zatial v brusku… Ale: nikdy ma ani jedno necastovalo nadavkami. Velakrat neboli nadsene z toho, co som od nich chcela, alebo nesuhlasili, no rodic je stale rodicom. Samozrejme, ze aj dieta ma pravo na svoj nazor, na nesuhlas a ked nejde o nieco, co by mu bolo vyslovene na skodu, respektujem ho. No podla mna; na neuctu pravo NEMA. Po tomto clanku lepsie chapem silu prevencie 10 Bozich prikazani. Neobmedzuju, ale preventivne chrania napr. aj pred takymto spravanim deti. Konkretne 4. = Cti svojho otca i svoju matku.

  2. u nas je to naopak, deti budia rodicov.

    ale keby sa moj 6 rocny syn rano ku mne takto spraval, tak to by len videl ten cirkus…

Pridaj komentár