Sladký vek nevinnosti

Dokedy trvá čas, kedy sú deti úplne detské, čisté, nepoškvrnené, oddane veriace tajomstvám? Dokedy sú úplne rozprávkové, magické, nedotknuté vonkajším svetom? Dokedy majú oči ako dve studničky, v ktorých sa dá prečítať všetko?

Ako mama vidím, že tento svet sa začína otvárať „dospeláckemu“ svetu v okamihu, kedy sa stratí tajomstvo Vianoc.

Na stôl mi to predostrel náš tretí tento týždeň. Pravdu povediac, nečakala som to. A len z útržkov som pochopila, že im to tajomstvo ktosi z krásneho obalu fantázie odbalil ktosi v škole. A je mi to trochu ľúto.

„Mami, ja už viem, ako chodí Ježiško…

…On vlastne ani nechodí, lebo je strašne maličký a toľko tých darčekov po celom svete by vôbec neodniesol,“ spustil mi, decibely hlasu na maximum.

Pri stole sedia ešte traja mladší a tak sa snažím zachrániť tajomstvo aspoň pre nich. Jediný pohľad na môjho blonďáka nedal šancu nádeji, že by som ho nejako ešte „obkecala“.

„Tie darčeky pod stromček sa kupujú…“

„Pssst!“

Prerušila som hlasný monológ o distribúcii vianočných prekvapení. „Som rada, že ty už vieš, ako to chodí, ale vieš, tí malí by ešte mohli veriť tajomstvu Vianoc.“

Jakubovi skoro zabehlo od prekvapenia. Vidím na ňom, že chcel túto „novinku“ roztrúbiť zo striech do všetkých kútov sveta. Nadšenie z toho, že už vie, ako to funguje, bolo nezastaviteľné.

„No a v obchode to vyberieš, zabalíš a potom to akože Ježiško donesie…“

Dorine uši sa začínajú meniť na radary a jej oči zúžené do štrbinky zvedavosti ma nútia použiť dôvtip matky. Posielam svoju mladšiu dcéru po školskú tašku

a jemne sa snažím zvrátiť situáciu.

„Jakub, aj ja s ockom chodíme do obchodov, alebo niečo vyrábame. Ale stále je to o láske – dávame ti to pod stromček, lebo ťa máme radi. Môžeme ti to dať, lebo máme nejaké korunky.

A tie máme preto, lebo ocko chodí do práce a má – vďaka Bohu – aj výplatu. Stále v tom vianočnom darovaní sa je ten Ježiško skrytý. Preto nehovoríme „akože od Ježiška“. Keď už tak, bol som s Ježiškom na nákupoch…“

Dorotkine neposedné nohy už počuť šuchtať papučkami na chodbe. Kubo sa potmehúdsky usmieva: „… aj ja chcem ísť s Ježiškom na nákupy!…“ dychčí Dorka a vlečie za sebou prvácku tašku.

„Ako sa to robí?“

Situáciu som rýchlo zahamovala a deti rozdelila. Kým Dorka písala svoje krásne „z“ a Jakub zabával chlapcov v izbe, premýšľam… Ako dlho som ja verila, že príde Ježiško…

Až kým som vo veku 12 rokov zo zvedavosti nehrabala pred Vianocami mame v skrini, kde som za krabicou s pančuchami našla úzkoprofilovú platňu s rozprávkou Zlatá priadka… Snívala som o nej, ale radosť som už pod stromčekom nemala.

Nikdy som sa svojej mame s tým nepriznala.

Ako sme to jemne museli povedať Samuelovi, lebo so slzami v očiach ako primán osemročného gymnázia bránil pred spolužiakmi Ježiškovskú darčekovú poštu. Zožal výsmech… ale ja som bola na jeho čisté srdce hrdá.

Ako nám Viki už vtedy zahlásila, že ona to už dávno zistila, ale nechcela nám kaziť radosť. Neviem prečo, ale hoci deti objavili radosť z dávania a obdarovania v praxi, vidím na nich, že svet ich detstva im začína byť primalý.

A je mi to trošku ľúto.

(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...