Že zaspí na prechádzke? Sen každej matky.

Rozhodla som sa urobiť extrémny pokus  – uspať dieťa v kočiariku, aby som mohla makať na záhrade, kým bude spokojne chrnieť. 

Babička to tak robí furt, no čo som ja horšia? 

 

Potreby nasýtené preventívne

Keď odbili dedinské zvony obedňajšiu hodinu, nakŕmila som dieťa hustou polievkou aby nemalo hlad, pridala som do ponuky obe prsia, aby nemalo ani smäd. Posadila som ho na nočník, aby vypustilo všetko, čo zadržiava a čo by teoretične mohlo rušiť pokojný priebeh zaspávacieho cyklu. Potuľkala som ho, pobozkala, lásku vyznala.

Splnila som celú základňu maslowových životných potrieb a hor sa na vychádzku. 

Cesta do kopca a zaspávanie …

Naša dedina má všeho všudy tri ulice, ale na každom konci nádherné výhľady. Tož som sa vybrala smerom na sever, kde som sa rozhodla kochať pohľadom na Vysoké Tatry a zároveň užiť si ticho prostredia.

Cesta ide hore kopcom, čo mi v tej chvíli vôbec nevadilo, lebo som si naivne nahovárala, že takáto túra mi príde vhod v rámci môjho imaginárneho chudnutia.

Tlačím kočík hore kopcom po hlavnej ceste, sem tam výnimočne okolo nás prebehne auto. Paráda. O chvíľu zaspí a ja pôjdem mičurinovať do záhrady. Vytešujem sa predčasne.

Po štvrtom aute to už zaspávajúce decko nevytrime a vystrčí hlavu:

„Mama, kde ideme? Kde ideme?“  

Ideme sa povoziť tuto po cestičke.

Ahááááá… 

Spokojná sama so sebou a svojou nekonečnou láskavosťou k dieťatku sa šiniem ďalej, z jednej strany kukuričné pole, z druhej ďatelina. Dúfam že tu na mňa nevyskočí žiaden zatúlaný pes. Bo sa… zľakne… !

„Mama, kde ideme? Kde ideme?“ vycapí na mňa hlava z kočíka. 

„Ľažkaj si anjelik. Ideme na prechádzku a pospinkať si.“ 

Dieťa si ako na povel ľahne, ale cez vrchné okienko v strieške kočíka vidím, že nie je celkom spokojný s odpoveďou. Po ani nie desiatich krokoch sa tá malá hlava vystrčí zas: 

„Mama kde ideme? Kde ideme???“ 

„Ideme sa pokočíkovať a pospať si láska moja.“ 

„Ahááá…“ 

…cesta stále vedie do kopca, už dychčím ako slon (ale prd, dychčím ako tie malé šľachtené psíky s pripučeným nosom ). Dychčím, nohy ma bolia, ruky ma bolia, ale ciskááám.  Šak musím toto decko uspať, aby som mohla robotovať na rodnej hrude  a vyčariť tak najlepšie plody zeme. Eko ezo bio potravu!  

„Mama, kde ideme? Kde ideme?“ – kokso, husia koža mi naskočila, jak  som sa zľakla, keď mi tieto otázky skočili do myšlienok… 

No čo mu mám povedať? Čo to decko chce vedieť? 

Ideme na Úsvit (hen tak sa volá dedinôčka tri kiláčiky od domu!) 

Aháááá… 

Na vrchole kopca je nádherný výhľad. Decko si to všimlo aj napriek plienke prehodenej cez kapotu kočíka. 

Jééééj, mama aha – TATLY… 

Áno miláčik Tatry tam sú. 

Oukej.. tak tudy cesta nevede.

Otáčam sa aj s kočíkom na vrchole kopca rozhodnutá dať dieťaťu čo najmenej podnetov na ochkanie nad krásami našej vlasti. Daváááj, dole kopcom.

Uspokojená týmto rozhodnutím zvrtnem kočiar… 

„Mama kde ideme? Kde ideme?“ 

Krucišpagát, keby tú otázku aspoň neopakoval… 

„Ideme na druhú stranu mojko. Ľahni si a spinkaj. Oddychuj.“ 

Dieťa si ľahlo, tuho zavrelo oči. Hor sa dole kopcom. Ľahšou cestou. Lenže – musíme prejsť cez celú dedinu aby sme sa tam dostali… 

 

Hodinová ručička sa blížila k tretej hodine a ja, úplne vyčerpaná a pokorená som sa vracala domov. Už som neodpovedala, nemala som silu. Zmohla som sa nanajvýš na hmmm, áno, nie. 

A odrazu, po prechode hlavnej cesty – vidím, že ten chrúst konečne neudrží viečka otvorené, aj napriek všetkému jeho vnútornému úsiliu objaviť celý svet teraz hneď a naraz.  

Srdiečko mi poskočilo.