…kúpim značkové oblečenie

… veľkosť č. 86. topánočky značky… rifličky len značky… zachované, nové… Takých inzerátov je veľa – aj na predaj. A očividne sa tomuto biznisu – ako aj predaju nových značkových detských vecí  – darí.

Trošku tomu nerozumiem. Trošku dosť. Nehovorím, že každý má nakupovať u Číňanov a chápem, že značka výrobku sa berie ako záruka kvality. Ale… je to vždy tak? A je to potrebné vždy robiť tak?

Máme traumu z druhej ruky, či zdedeného?

Aby bolo jasno: nemám nič proti tomu, aby boli naše ratolesti oblečené pekne. Pamätám si, ako moja mama v časoch šedivého socializmu sedávala do noci nad šijacím strojom a čarila veci, ktoré nemali obdobu. Z ničoho, z prešívania, z tajných  zásob starej vriec plných „amerikánskych“ hábov určených na koberce.

To isté som si odžila ja. Už síce nebol v obchodoch šedivý priemer a jednotvárnosť, ale peňaženka mladej rodiny nepustila. A tak najväčšou a najmilšou investícou bol „ježiškovský“ šijací stroj. Už 100x odšil svoju hodnotu.

Napriek tomu, že som sa tak snažila a šitia ma baví, fantázia funguje, si moje deti tie očarujúce výtvory vôbec nepamätajú.  Nádherné marhuľkové šatičky, ktoré mala moja vtedy ročná dcéra na mojich promóciách ju fascinujú až  o 10 rokov neskôr. Ale – nemá o nich ani paru. A to som ich šila s takou láskou a nadšením!

Ale: vôbec neviem o tom, žeby moje (a aj iné deti, čo poznám) traumu z toho, že mali oblečené len „zdedené“ tepláky a veci zo „sekáča“, že nemali značkové topánky?

Kastujeme…

Tak sa mi zdá, že tým značkovaním už kastujeme deti a od malička z nich robíme machrov – lebo už tie väčšie deti (aj na popud svojich rodičov – „Daj si na to pozor, je to značkové, stálo to veľa peňazí!“) si „cenový rozdiel“ oproti rovesníkom uvedomujú . A ťažia z neho.

To, čo deťom dáme obliecť, je na nás. Ak sme posadnutí  len značkami, je to už chorá predstava, ktorá presahuje parametre údajnej kvality. Dať ťažké peniaze každého polroka (deti rastú šialene rýchlo!) za nejakú „pravú“ fajku, krokodíla či iný originál „obrázok“? Prepáčte, ale deti by tú námahu (zarobenie, zohnanie, strach o vec) radšej videli a potrebovali cítiť v niečom inom.

Vyčítali ste vari svojim rodičom, že ste nemali značkové botasky, v akých behala Marion Jonesová? Nakoniec, aj Usain Bolt začínal skromne – a vale, na rýchlosti a medailách mu to neubralo. Asi tie značky nebudú pre dobrý život našich detí rozhodujúce.

(33 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)

Loading...