Ako sa zo mňa stala karieristka

Keď sa po dome rozlieha môj uvrieskaný hlas, stane sa mi, že sa musím ísť pozrieť do zrkadla, či tie zvukové prejavy patria mne alebo sú len požičané. Teraz, keď som na materskej, by ma mali počuť všetci, ktorým sa zdá, že rozprávam príliš potichu, že neviem hovoriť nahlas.

Teraz by tu mal byť konkrétne ten, ktorý mi vravel,  že mám zabudnúť na učiteľskú „kariéru,“  lebo by ma vraj od katedry nebolo počuť ani k prvému radu, že by ma mali študenti u prdele. Po pravde, použil ešte horší výraz, a po pravde, povedal toho ešte oveľa viac. Vety, ktoré boleli, možno preto, lebo pravda bolí.

Bol to niekto, ku komu som vzhliadala ako k svojmu vzoru, niekto za tou katedrou, kde som sa raz videla. Niekto, kto mi dal šancu, aby som sa priučila aj inému, ako teórii. A veru, že hej. Dostala som riadnu facku, takú tú zo života.

Povedal mi, že právo bol jeden veľký omyl, že to nebola škola pre mňa, že som sa tam nikdy nemala hlásiť. Že kariéru spravím možno v nejakej neziskovke, kde budem tliachať niečo o ľudských právach, ale že úplne najlepšie pre mňa bude, ak sa vydám, budem doma pri deťoch…

V amerických filmoch by sa táto zápletka rozvinula tak, že sa hlavná hrdinka zatne a pôjde si zubami nechtami, aj protézami za svojím, len aby dokázala ostatným a možno aj sebe, že to tak nie je, že sa mýlia.

Ale ja som sa ledva pozviechala, zoštátnicovala bez nulovej motivácie. Dodnes sa mi sníva, že nemám dokončené všetky skúšky, len ten diplom na digestore, zastrčený za kuchárskymi knihami, mätie.

Nezaradená

Keď si spomeniem na všetky konkurzy, ktoré nasledovali po škole, na všetky tie vycvičené tety a ujov z pohovorov, na otázky, aký mám stupeň sebapresadenia (seba čo?) a kde sa vidím o 5 až 50 rokov…

vybaví sa mi, ako cupkám v debilnom kostýmčeku, schádzam po schodoch od Dómu k Novému mostu. Oproti Bibiane býval taký etno-shop, akurát hľadali predavačku, tak som sa teda išla spýtať, či ma vezmú.

Dievčina odtiaľ už so mnou dohadovala brigádu, keď zistila, že som skončila to debilné právo. „A to chceš robiť predavačku?“ spýtala sa nechápavo, lenže medzitým som už revala ako dážď a ona ma tam objímala a utierala mi sople.

Nezamestnala ma, ale dohodli sme sa, že kedykoľvek sa tam môžem u nej zastaviť vyrevať sa. Aj vy môžete, keby vám bolo treba.

Nakoniec som skončila na notariáte ako koncipientka. V podstate som vyhrala konkurz preto, lebo sa mojim zamestnávateľom páčilo moje meno. Presne také isté vybrali pre svoju dcéru, ktorá bola v tom čase na ceste.

Bol to skvelý job. Mala som skvelého šéfa, ktorý venoval kopu času, aby ma toho veľa naučil, lebo chyby si notár nemôže dovoliť. No mne sa najviac zo všetkého páčilo, keď som miesto búchania pečiatkami kočíkovala svoju menovkyňu. V tom čase som už vedela, že notárka zo mňa nikdy nebude.

Nič svoje

Mohol za to chlap, a ako vravia rodičia, moja prvá puberta, lebo som sa zbalila a odišla s ním preč. Miesto viazania notárskej trikolóry ma učil, ako viazať laná na lodi. A bolo to chvíľu veľmi fajn, až do bodu, kedy mi napadlo, že to nie je práca pre mňa, že to je jeho práca a že ja nemám nič. Iba ten diplom na digestore.

V Chorvátsku však bol na prd platný. Iná krajina, iné právo, iné zákony. Navyše v tom čase mali zamknutý trh, nezamestnala by som sa ani ako sústružníčka. A dnes len cez mŕtvolu miestnych, ktorí sú sami bez stálej práce.

Bola to dosť depka. Nielen preto, že mimo sezóny na ostrove viac menej v jednom kuse smoklí, zmáha to človeka plakať tiež, a etno-shop ďaleko. V takom upršanom počasí som nevybrala na bicykli zákrutu a spadla z útesu na skaly. Do mora. Nič sa mi nestalo. Len som bola tehotná. A tým sa všetko v jednom momente zmenilo.

Už som nemohla povedať, že nemám nič, lebo to nebola pravda. Bolo tu to brucho, ktoré sa každým dňom zväčšovalo a tento web, ktorý som si kvôli bruchu čoraz častejšie čítala. A vďaka jeho šéfke dokonca písala. Od malých štekov po čoraz väčšie sústa.

Len tak na okraj

Že právo sociálneho zabezpečenia? Materské, rodičovské dovolenky? Úplne okrajová, zúfalá oblasť práva, asi tak zaujímavá, že s ňou normálny právnik nechce mať nič spoločné, venuje sa predsa normálnemu, ozajstnému právu, ako väčšina mojich spolužiakov. Len málo z nich miesto paragrafov brnká na gitare ako Pavol Hammel. Alebo moderuje Teleráno ako Roman Juraško. Prosto normálni právnici.

No keď náhodou čosi občas predsa len treba, tak sa radšej spýtajú mňa, lebo vedia, že som na materskej, keby len to, ale na dovolenke, a že mám času jak hus klasu piplať sa v tom.

Navyše, v kuse nám tu nejaké vlády striedajú ako špinavé ponožky, menia si zákony, odvolávajú, čo odvolali, a teda roboty je stále dosť, od svitu do vrútok. A ja si môžem preto spokojne tliachať o týchto okrajových právach, ako mi to bolo odporúčané.

Áno, a to najlepšie, čo sa mi mohlo stať, bolo vydať sa a mať deti. Celá táto „kariéra“ by sa mi nebola prihodila, keby nebolo ich.

Keď sa mi občas pritrafí deň, že si tu povrieskam a vďaka deťom zisťujem, ako som hlasovo disponovaná, vravím si, ktovie, možno predsa len jedného dňa využijem tieto decibely a bude ma počuť ešte aj do druhého radu. Jedine, že na materskej trvalo zachrípnem, ale to už je to riziko povolania. S tým karieristky musia počítať.

(37 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...