Dva týždne

Stála pred nami zvláštna bytosť. Trochu víla, so strapatými a strakatými šatami, ovešaná bobuľami letného ovocia, a tak trochu dospelá lekárka s nariaseným sebavedomým. Najskôr som nevedela, či ju mám počúvať, alebo mám na ňu pozerať. A možno taká vôbec nebola, možno to bolo spôsobené tým, že som už tri týždne plávala vo sne.

Bol to zvláštny pocit. Dám ruku do ohňa za to, že mi za tie dva mesiace na rizikovom oddelení tajne v noci podávali intravenózne roztok zachovania pokoja v každej situácii. Len škoda, že sa tento liek nedostal na voľný trh.

Jednoducho povedané, v tom čase, odkedy som zo seba vypudila to malé krásne dieťa, som sa stala ženou roka, prvou dámou, lady D, ktorá za každých okolností funguje racionálne a pokojne a moje vnútorné cholerické dieťa dostalo zaracha.

Jednoducho som bola mimo.

Ako som spomenula, začalo to pôrodom. Moja predstava bola doslova filmová. Dieťa sa driape na svet, žena kričí, doktor kričí, dieťa kričí, alebo nekričí a potom zas kričí žena, prečo dieťa nekričí a ono sa rozkričí. Takto som si to napozerala a bola som pripravená na filmovú realitu.

Dieťa sa driapalo na svet, ja som kričala, privolaná doktorka kričala, a dieťa vo filmovej verzii B nekričalo a práve v ten moment začala účinkovať pokojne racionálna dávka, ktorú mi tajne podávali o tretej v noci na rizikovom, a tak som iba som pokojne ležala a čakala, kým ma doktorka došije a myslela som na svoje krásne dieťa, ktorému som pomohla na svet a neskôr ho uvidím.

Dokázala som to

Môjho chlapčeka som videla ešte v ten deň. Zavolali ma k nemu a keď som ho zbadala, rozliala sa mi v duši čokoláda. Určite to poznáte, taký ten pocit sladkej horúcej čokolády, čo vás naplní a vy si len slastne vychutnávate tú dávku hormónu šťastia.

Dokázala som to, priviedla som na svet krásne dieťa. Keby len krásne, ale to najkrajšie, nepokrčené, nefialové, moje. Bola som ženou roka, ktorá dostala medailu za prínos pre tento svet.

Dva týždne

Dva týždne prešli od pôrodu a malý bol stále v nemocnici, každý deň sa objavila nová hypotéza k jeho zdravotnému stavu, nová nálepka diagnózy a nové formy pomoci. A ja som to zakaždým prijala. Dobre, tak rázštep podnebia – ok, operovateľný, Pecka alebo konská noha – ok, operovateľná, slabá pohyblivosť – ok, rozcvičiteľná. A potom prišlo vyšetrenie MRI (magnetická rezonancia mozgu).

Víla, nazvime ju Amálka v bielom plášti sa s nami stretla tretí týždeň od pôrodu, na chodbe pred jej mozgovým oddelením. V tom jej balaste, čo púšťala ústami, o zmenšených častiach mozgu a nedokonalej šedej hmote, bola jedna zásadná vec. Dva týždne. Naše dieťa dostalo nálepku prežitia dva týždne. A ja som tomu vôbec nerozumela. Mám začať odrátavať dva týždne od momentu ako to vyslovila? Alebo od najbližšieho rána? Či tie dva týždne končia už zajtra?

Plakať som začala hneď vo výťahu a potom v aute, lebo som nedokázala vyrátať, koľko času nám ostáva. Našťastie, môj empatiou nabitý manžel hovoril iba krásne slová, ktoré potrebujete počuť, keď neviete vyrátať ťažký matematický príklad, a tak som sa znova upokojila a racionálne som prijala skutočnosť, že som matkou, ktorej dieťa zomrie.

No ako vravím, bola som mimo.

Niekedy sa mi zdá, že nás život doslova pripravuje na situácie, ktoré sa nám neskôr stanú. Vyštudovala som liečebnú pedagogiku, a tak som vedela, ako sa nezblázniť a pomôcť si prežiť to, čo príde. Sadla som si k počítaču, vyhľadala som si odborný článok, ako prijať blížiacu sa smrť dieťaťa, napísala som si poznámky a potom som sa racionálne rozplakala, pretože plač liečil.

V ten deň som si na oddelení patologických novorodencov elektrickou odsávačkou poriadne odsala mlieko pre malého a keď už boli moje prsia prázdne, išla som priamo za ním. Bol na izolačke, už ani neviem prečo, ale bola som šťastná, že sme sami. Len on a ja.

Dávam ti slobodu

Dlho som sa na neho pozerala, na tie malé blond vlásky, ružovú pokožku a orieškové oči. Trochu som ho aj šteklila, veď sranda musí byť aj na intenzívke. A potom prišla sestrička, že mám už len desať minút. Vytiahla som poznámky. Nadýchla som sa. A v rýchlosti som zo seba vysypala pripravený text.

„Tobiáško, ak chceš odísť, ak už viac nevládzeš, dávam ti slobodu. Ľubim ťa a budem ťa ľubiť nech sa rozhodneš akokoľvek. Si môj chlapček a máš právo rozhodnúť sa sám, nebudem ťa držať.“

Odišla som, teda doslovne som utiekla. Potom som plakala, ale nie zúfalo, to nie, plakala som, lebo sa mi uľavilo, lebo som už neniesla na sebe rozhodnutie, ktoré patrilo môjmu dieťaťu. Od toho dňa moje návštevné hodiny s Tobiáškom boli plné radosti, pretože moje dieťa sa rozhodlo žiť.