ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk
inzercia
Témy
inzercia

08.01.2017verzia pre tlač


Keď chodia vdovy neskoro do kostola

Autor: Takakika

Milá pani z petržalského kostola,

chcem tieto riadky venovať Vám. Stáli ste dnes v blízkosti vchodových dverí kostola, keď som okolo Vás prechádzala aj s mojimi deťmi. Povedali ste mi celkom nahlas, že sme prišli na koniec omše.

Nad dverami sú hodiny, bolo niečo okolo jedenástej, práve sa ľudia domodlili modlitbu Verím v Boha. Nebol to teda celkom koniec omše.

Áno, nestihli sme toho veľa, hlavne povedať to „moja vina,“ pobúchať sa trochu do hrudného koša, prepočuli sme aj slovo Božie, jediná „kázeň,“ ktorú sme vychytali, bola tá od Vás.

Ingimage

 

Ale chvalabohu, sme stihli Otče náš a hlavne jednu z mojich najobľúbenejších pasáží, keď si podávame navzájom ruky a prihovárame sa jeden druhému: „Pokoj s tebou.“

Tak teda, chcela by som aspoň takto: „Pokoj s Vami.“ A prepáčte, že sme sa Vás dotkli neskorým príchodom a narušili Vaše prežívanie svätej omše.

Pokoj s Vami

Viete, pôvodne sme vôbec nemali v pláne ísť do kostola. Možno ja som chcela, aj som vedela, že si musím dávať pozor na hodinky, aby som chlapcov odprevadila k rodičom a mohla ísť na omšu sama, bez nich. To kvôli tomu „prežívaniu,“ občas chcem mať aj ja „pokoj svätý,“ hodinku sa stíšiť bez nich.

Keď som s nimi v kostole, je tam vždy prítomný aj stres. Aby sme nikoho nerušili. Aby vydržali. Spravidla skončíme pred kostolom, lebo to nevydržím s nimi ja a cítim, ako sa vo mne vzmáha strašný nepokoj.

Kým žil muž, bolo to jednoduchšie. Každý si zobral jedného a dalo sa to takmer s prehľadom zvládnuť, nemuseli sme sa striedať, kto pôjde na svätú omšu ráno a kto večer. Išli sme celá rodina. Teraz je to o čosi ťažšie.

Aj vôbec dostať ich tam, majú okolo toho veľa rečí, v kuse demonštrujú, že tam nechcú byť.  Vždy im poviem, že ja chcem ísť do kostola, lebo sa chcem pomodliť za ich ocka. Aspoň to trochu funguje.

Trochu sme sa zdržali

Dnes, cestou k rodičom, bývajú blízko Vášho kostola, mi na diaľnici v aute došla voda do ostrekovača a ja som začala panikáriť zo slaných machulí, ktoré sa mi rozmazávali pred očami.

Zastavila som na prvej pumpe, aby som niečo urobila s tým špinavým sklom. Nevedela som ani, ako mám otvoriť kapotu a doliať tú blbú vodu. Nikdy som to nerobila. Plakala som, že si neviem bez muža poradiť.

„Uč sa moja zlatá, nebudem tu navždy,“ hovorieval mi, keď ma učil ešte prednedávnom šoférovať. Nestihli sme toho veľa. Mám pocit, že sa takmer všetko musím učiť za pochodu a ide mi to strašne.

Umyla som aspoň okno. A bolo svetlo! Kým som však prišla na parkovisko k rodičom, bola som zúfalá sama zo seba. Zúfalé boli aj moje modlitby k Bohu.

„Poďme sa poďakovať do kostola, že sme prišli v poriadku,“ napadlo spontánne hysterickej matke a chúďatá deti s takým nadšením, že „poďme!“

Tak už teraz viete, prečo sme prišli neskoro. Ale neskoro je aj tak vždy lepšie ako úplne celkom nikdy. Som taká šťastná, že som mala možnosť poďakovať Bohu za toľko vecí.

Nabudúce prídem načas. Aj tú blbú vodu už som si doliala. S prehľadom, žiadna hysterka (to zase raz inokedy). Pokoj s Vami.  

Súvisiace články

Hodnotenie

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 4.7 z 5. Celkom 57 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.

inzercia

Poslať odkaz priateľovi

inzercia