Mama psíčkarka a bábätko-havino

Kedysi sme bývali najlepšie kamarátky. Až kým nás nerozdelili moje deti a jej psy. Ona ich kládla na tú istú úroveň, so všetkou vážnosťou ich porovnávala…

Nebodaj sme  v tom obe?

Začalo sa to ešte počas môjho prvého tehotenstva. Stretli sme sa v obľúbenej čajovni, kde sme sa zvykli v ponožkách zdôverovať s novinkami v našom živote.

Doktorka mi zrovna v ten deň vypísala tehotenskú knižku a do vnútorného obalu mi založila fotku z ultrazvuku. Bola som taká nadšená, že by som ju bola nechala kolovať aj v električke. Šetrila som si však emócie k čaju. Ledva som si vyzula topánky, musela som jej to prezradiť.

“Som tehotná!” vyhŕkla som na ňu pomedzi slzy šťastia.

“To je skvelé, gratulujem,” usmiala sa na mňa širokým úsmevom, “ale aj ja mám pre teba novinu,” žmurkla na mňa.

V prvých chvílach som onemela od úžasu: nebodaj sme v tom obe…

no to by bol zázrak!

Ale ona povedala: “Kúpili sme si s psa, malé šteniatko,” škerila sa od ucha k uchu. “No, malé… Už teraz je to najväčší pes, akého si kedy stretla.”

V nemom úžase som ju počúvala, ako mi ospevuje nejakého psa, jeho fotiek mala v telefóne do aleluja. K mojej jedinej jednej fotke z ultrazvuku sme sa nedostali. Zdá sa mi to? To naozaj odbila moje bábätko na druhú koľaj kvôli psovi?!

“Môže v dospelom veku vážiť kľudne aj 80 kilogramov. To možno naberieš aj ty teraz,” objala ma na ostatok.

 

Bejby shopy a chovateľské potreby

Niežeby sa ma nespýtala, kedy sa bábo narodí, ako to zobral muž, a či máme vybraté meno. Zaujímala sa, nemôžem povedať, že nie. Ale vždy to bolo o nejakej paralele s jej psom.

Pri nakupovaní tehotenského oblečka a výbavičky ma zaviedla do chovateľských potrieb. Keď som začala chodiť na kurzy pre tehotné, ona začala chodiť na výcvik. Šla som na gravidjógu, ona zobrala psa na wellness.

Mohla som jej povedať čokoľvek, aj tému ako klystír pred pôrodom by zobrala ako hod na smeč a odviedla by pozornosť na čistenie análnych žliaz jej “bábätka havina,” ako mu hovorila v nežných chvíľach. “Arturko sa už teší na kamarátku,” to bola jej gratulácia, keď sa mi narodila prvá dcéra.

Pediater – veterinár

Malá si psa obľúbila. Ja už menej. Porovnávačky typu pediater-veterinár som ako tak zvládala, ale nech som sa snažila akokoľvek, jednoducho mi tlak šiel hore, keď sa u nás usalašil zrovna na dcérinej deke na hranie, hrýzol jej hračky alebo ju olizoval, z čoho sa jej robili na lícach červené mapy.

Kamarátka to prehliadala. Bez zbytočného ostychu pripravovala konzervy pre Arturka na našej kuchynskej linke, iba centimetre od stravy, ktorú som ja chystala pre malú. Keď som raz neohrabane naznačila, že to dosť smrdí, kamarátka sa ohradila, že kojenecká výživa nevonia o nič lepšie.

“Dosť ti zadrbáva na tej materskej,” padlo z jej strany na môj účet pri prvom otvorenom konflikte.

 

Havino v striedavej starostlivosti

Keď sa mi narodila druhá dcéra, kamarátka bola čerstvo rozídená s priateľom. Priznávam, že veľkou oporou som jej vtedy nebola. Sama som prežívala náročné obdobie, s malou bolo treba cvičiť vojtovku, rehabilitácie nám dávali zabrať.

Reagovala som asi dosť necitlivo, keď sa mi pochválila, že s exfrajerom majú “bábätko havina” v striedavej starostlivosti. Týždeň s ňou, týždeň s ním. Navyše, každý deň si telefonovali aj to, akej konzistencie mal Artur hovno.

Nevydržala som to. Veta “je to len pes, nie dieťa,” ma stála asi rok konverzácie pomedzi zuby. Aj na Facebooku sme zväčša zdržanlivé. Fotky našich “detí” si navzájom “nelajkujeme.”