Neželaný suvenír z diskotéky

„Na týchto starých chlapoch sa vždy tak pobavím,“ hovorí na pieskovisku jedna mamička druhej. Dívajú sa na odchádzajúci pár, medzi nimi poletuje malý škriatok, chytá za ruku raz jedného, raz druhého. Poznáme sa už nejaký ten piatok, dlhá a nudná história. Dnes sme ich nestihli, lebo sme prišli neskoro. Zato nie dosť neskoro, aby sme si nechtiac nevypočuli zaujímavý rozhovor.

Typikuš dedkovci

„Videla si tú žubrienku? Mohla by mu byť aj dcérou,“ povie tá druhá.

„Alebo vnučkou,“ neodpustí si prvá.

„Ešte že milejdi si mala kedy čítať, kým on tu za tým chlapcom lietal ako šarkan,“ hodí poznámku pod okraj. Vyzerá to na prívetivý dialóg.

„To je typikuš pre týchto dedkov,“ vyfúkne kúdol cigaretového dymu, „tie ich cicušky nemusia ani slamku preložiť. Dokonale servisované.“

„A všade chodia spolu, všimla si si? Minule čakám hodinu u dokinky, konečne sa otvoria dvere, takýto plesnivý dedes vyšiel s novorodencom, no huba sa mu nezastavila, čo ten mal otázok, o všetko sa zaujímal, už aj sestrička krútila hlavou, chudina.”

Čas na druhú cigu a vetu:

„Mám známeho, ktorý má decko mladšie od svojich vnukov. Presne tento typ,“ mykne hlavou ich smerom. “Ten si zapisuje aj to, čo našiel v plienke.”

“To mi príde úchylné, nehnevaj sa. Inak celkovo je tak nejak proti prírode, aby si si robil vlastných vnukov,” zahasí špak o preliezku. Zachytí môj pohľad a v tvári jej hraje presne ten hrdinský výraz, keď o sebe človek ani na minútku nepochybuje, že z jeho úst vychádzajú len samé múdrosti.

Aj by som sa zapojila do tejto bulvárnej debaty, pridala svoj názor na počasie, ale dámy vyzerali, že už na danú tému vyčerpali všetku svoju slovnú zásobu. Načo ich rozrušiť nepodstatnou informáciou, že toto bol paradoxne tragikomicky naozaj otec s dcérou a vnukom? Žeby ešte len mali svoju storku dňa, keby do podrobna poznali pikantérie zo zákulisia života odišlej trojice?

To by im ešte len chlpy na rukách stáli vzrušením,

keby vedeli, že nebyť jednej diskotéky, kde mladá žubrienka spoznala ešte mladšieho žaburiaka, nebyť jednej prasknutej ochrany, ktorá trochu veci skomplikovala, bol by to len jeden typikuš one night stand, z akých si človek pamätá maximálne tak kocovinu na druhý deň ráno. O to viac mrzutejší pohľad na naskytol mladej na pozitívny tehotenský test: s mladým si vymenili iba telesné tekutiny, nie aj telefónne čísla. Kto z nich mohol tušiť, že ešte budú mať o čom? Napríklad o tom, ako sa bude volať, kam pôjde do školy, dokedy bude nosiť strojček na zuby…

Že si na preliezkach milejdi číta? Má ešte veľa strán pred sebou, keď chce dokončiť školu. Chce? Áno, chce, otec ju presvedčil, rovnako tak, aby ani na minútu nepochybovala, či si má dieťa nechať. V duchu cíti zodpovednosť za to, že sa to prihodilo. Keby žila jej mama, možno by to vyzeralo inak, možno by si nikdy nedoniesla takýto suvenír z diskotéky. Cíti, že teraz musí dcére pomôcť, postarať sa aj o to malé… ktoré mu opäť prinieslo do života nejaký zmysel.

A tak dnes berie jednu nočnú za druhou,

lebo mladý, ktorého od diskotéky mladá stretla až raz v hypermarkete vodiac sa za ruku s dvomi žubrienkami, si náhle nespomínal, že by ju poznal, keď prišla reč na brucho a výživné. Tiež neviem, či mám toto považovať za úchylné a tak nejak proti prírode, keď si nepamätám, s kým si deti robím, ale tak čo narobím. Ešteže je tu ten dedo, ktorý si zapisuje aj to, čo nájde vnukovi v plienke. Ten dedo, ktorý môže robiť parťáka hociktorej mamičke na pieskovisku, aj keď je s tým svojim záujmom pre niekoho smiešny a pre iného plesnivý.

“Nemáš oheň?” pýta sa ma účastníčka prívetivého dialógu.

“Ja nie, ale dedo má určite,” kývnem hlavou na muža, ktorý sa v tú ranu objavil na pieskovisku. Nebyť jeho prostaty, určite by sme boli dorazili spolu. Takto sme si nechtiac vypočuli jeden prívetivý dialóg. Na pieskovisku sa toho človek vždy veľa dozvie.