Nový život bez muža

Môže byť, že toho času je už moja známa tretíkrát šťastne rozvedená. Budem múdrejšia, keď príde na chalupu so svojou povestnou kolónou päťdesiatničiek. Samé strašne úspešné ženy. Menežérky roka, direktorky pre ázijskú časť zemegule, dizajnérky svetového formátu, reštaurátorky hradov, zámkov a kobercov. Všetko, čo vám napadne. Hovoria si “klub nedobrovoľne nezávislých žien.” Alebo nedobrovoľne samostatných žien? Je to jedno, dôležité je to slovo “nedobrovoľne.”

Magda z klubu

Kedysi, keď sme sa tak medzi borovičkami rozprávali o relativite človečích úspechov, rozplakala sa mi, že celý život bola vždy na všetko sama. Bez chlapa, ktorý by bol jej oporným bodom vo vesmíre. “Opustil ma, keď som ho najviac potrebovala,” povedala celkom rozbitá. “Každý jeden,” dodala s vysokou fistulou a znova sa rozľútostila nad svojim smutným osudom. Na ďalší deň bol jej zlomený hlas minulosťou. Opäť to bolá tá istá nepriestrelná, opancierovaná žena. Keby ste po nej prešli tankom a vzápätí pre istotu kombajnom, ani si to nevšimne.

Rôzne voľnomyšlienkárske prúdy

Medzičasom mi zo dňa na deň narástlo brucho a s borovičkami som si musela dať na chvíľu pauzu. Ona mala zase inú pauzu, menopauzu. Na rozdiel odo mňa mohla pri poháriku filozofovať aj ďalej. A podľa toho ju ovládali rôzne voľnomyšlienkárske prúdy. Keď bola triezva, pozerala sa na môj stav tým okom, čo na vraha. “Zapamätaj si: už nikdy nebudeš len tak sama,” povedala mi s podčiarkovníkom. “Nieže sa mu teraz celá obetuješ,” vystríhala ma. Komu? Čomu? Bruchu? Mužovi? Alkoholu? A čo by som mala obetovať? Nerozumela som.

“Musíš mať vždy niečo svoje. Nesmieš byť na ňom závislá. Nemôžeš na neho doma čakať.” Všetko pre mňa vágne heslá rozvádzala pri etanolových oparoch. “Daj si poradiť, mne nemal kto. Bola som blbá. Naivná. Zaľúbená. Vo všetkom som sa mu prispôsobovala. Vzdala som sa ľudí okolo seba, svojich záujmov, plánov.” Pohľad na moje brucho ju znova rozplakal. Ibaže plač to bol bez sĺz: “On si žil po svojom, aj keď prišlo dieťa. Pre neho sa nič nezmenilo, pre mňa všetko. Nechal ma v tom samu. Bez koruny. Aj jeden, aj druhý.” Po čase si zvykla hovoriť “aj tretí.” A tak som z jej výkladu nakoniec pochopila, že každé jedno spolužitie s prvým, druhým aj tretím, z nej napokon vyformovalo... niečo ako trojštvrtinového muža.

Alebo superženu?

Spoznali sme sa v čase, keď si kúpila starú chalupu na kopaniciach. Úplnú ruinu, prehnitú drevenicu, ktorá sa jej mohla hockedy zvaliť na hlavu. Ale vyzerala tak šulíkovsky romanticky v slivkovom objatí, že jej neodolala. Romanticky vyzerala aj ona, keď zvliekla zo seba každým piatkom kostýmček, v ktorom chodila prednášať po európskych univerzitách a vymenila ho za monterky a bagandže bez šnúrok. Za jar dala dohromady presne ten dom, v ktorom by ste chceli zostarnúť. Presne ten dom, v ktorom by ste každé ráno do seba kopli za pol deci slivky, aby sa vám roztiahli cievy a hlasivky, nech sa vám lepšie okrikujú pravnúčatá.

Zvládla to bez muža (jedného, druhého, tretieho). Spojazdnila si studňu, sfunkčnila starú pec, prestrihala sa slivkovým sadom a v lete si už piekla vlastný chleba a zavárala slivkového lekváru pre celú dedinu. Prišli do nej všetci známi aj neznámi, len tak, aby si prevetrali ústa, keď im sánka padla dole, v čom sa zase raz trhla. A nechýbal ani jej posledný muž, aby jej povedal, že tie škridle, čo dala na strechu, jej nevydržia do zimy. Že vraj stačí jedna fajná letná búrka a sfúkne jej ich do poľa. Otočil sa na opätku a vrátil sa späť k svojmu biznisu.

On tam nikdy nebol

V ten večer sa mi Magda pri borovičke rozplakala, že celý život bola na všetko vždy - sama. Tri deti, každé s iným genetickým kódom od iného darcu, výchovne i finančne zabezpečila - sama. Päť titulov pred menom a za menom, závratná kariéra a renomé, za ktoré by sa nehanbil ani pes baskervillský. To všetko dosiahla - sama. Len jedno jej bolo ľúto. Že sa tam kamsi na pomyselný piedestál ovenčený vencami, zlatými medailami a buchnutými šampanskými, vyškrabala bez toho, aby si o niekoho z času na čas mohla oprieť hlavu. Naopak, tú hlavu musela držať rovno celý čas v strehu, lebo ten “on” tam nikdy nebol.

Za posledný týždeň som na ňu pomyslela vždy, keď som sa cítila nedobrovoľne neschopná. Čo bolo každý deň niekoľkokrát. Kvôli pôrodu sme presťahovali na nejakú chvíľu svoj život na Slovensko, do prenajatého bytu. Z toho prvý týždeň sme ešte neboli v kompletnej zostave. Chýbal nám tam medzi holými stenami, starými plesňami a kŕdlom holubov na balkóne - “on.” Okrem plastových lyžičiek a mlynčeka na mak, ktoré nám zanechal pôvodný obyvateľ, zariadenie netrpelo zvlášť nejakou duchaplnosťou. Niečo mi pomohli naši, zbytok radili, nech počkám na neho.

Na to som však nemala ani odvahu, ani trpezlivosť.

Kým by prišiel, vyskočila by som z kože. Neviem, čo som si chcela dokázať viac: že som schopná doškrečkovať si tam pod pazuchou nový koberec, nech sa má Janko po čom váľať alebo testnúť, koľko toho ešte znesie môj krčok, či sa nerozpadne pri prevľačovaní dieťaťa po rôznych druhoch mestskej hromadnej dopravy v arktických mrazoch. Ku koncu dňa, keď sa moje dielo zase o kus pohlo k obývateľnej méte, mi však chýbal ten dobrý pocit, že som niečo zvládla v tomto stave aj sama, bez neho. A chýbal mi aj on.

Znamenie osudu alebo len blbá zhoda náhod,

v parku pri dome sme sa z čista jasna zrazili s “tretím” mužom. Myslím na ňu, stretnem jeho. Možno ešte súčasného, možno už bývalého. Nechcela som sa vypytovať, prečo je tak desne chudý napriek ôsmim vrstvám oblečenia. A okrem iného tak desne zarastený a desne zanedbaný. Vymenili sme si pár fráz, ale ku koncu som mu povedala úprimne – veď načo sa hrať, aká som pár týždňov pred pôrodom strašne akcieschopná - že sa neviem dočkať, kedy mi s tým všetkým pomôže muž.

“Tak mu zavolaj, možno bude môcť prísť skôr,” povedal mi na to. A tiež dodal celkom úprimne – veď načo sa hrať, že nie som zanedbaný – čosi, čo ma zarazilo. “Čakal som, že to Magda urobí, vyše dvadsať rokov. Nedočkal som sa.” Chvíľu sme tam stáli zoči-voči. Zo mňa kričalo, ako potrebujem pomoc, z neho zase to, ako sa cíti zúfalo nepotrebný. Trochu ma potešilo, že kým vystriedam troch mužov, možno bude stačiť, keď tomu prvému poviem bez okolkov: potrebujem ťa, chcem sa o teba kus oprieť, život sa mi lepšie zvláda s tebou.