Stále s deťmi. A strácam sa.

Bolo pred búrkou. Mala som poslednú možnosť rýchlo postrihať obschnutú levanduľu. Vyšedivenú, vyprahnutú. Zachrániť kríky, ktoré na slnku horia za živa.

Rok a pol starý syn sa motká okolo, nespustí ma z očí, nemôžem urobiť bez neho ani krok. Bola len otázka času, kedy zaplače, lebo som zobrala do rúk veľké nožnice, nie jeho.

Prihováram sa mu, ale nedbá, plače usedavejšie, ľútostivejšie, sopľavejšie. Chce na ruky. Môj otec to dlho nevydží počúvať: “Prečo sa na to nevykašleš?”

Cítim ten vyčítavý pohľad na chrbte, presne viem, čo by som mala urobiť – odhodiť nožnice, nechať krík kríkom, zobrať syna na ruky. Tak ako včera, tak ako predvčerom, predpredvčerom, ako vždy.

Pustím sa do strihania, rovno skončím. Bilancia? Sto kríkov za sto dní. Radšej ich nechať tak, napospas vlastnému osudu, lebo čo je dôležitejšie? Nejaká burina alebo dieťa?

Chvíľa, iba chvíľa

Čokoľvek robím, varím, vešiam prádlo, vysávam, všetko by som mala pustiť, len čo dieťa zaplače. Nerobiť nič, iba byť s ním. Byť iba jeho. Byť k dispozícii. Vnímať ho, jeho potreby, odpovedať na ne, uspokojovať ich.

Lebo je určite dôležitejšie pohladiť jeho líčko, ako vymopovať dlážku. Hovorí sa tomu aj že priority. Napočúvam sa o tom dosť od starých ľudí, nájde sa ich tucet na každý prst, ktorí mi neváhajú pripomenúť, že to, čo práve žijem, mi pretečie prstami rýchlejšie ako voda.

Pominie do stratena medzi vrásky, šedivé vlasy a nebudem mať nič. Ja budem tá, ktorá zaplače, keď sa obzrie späť.

Viem to.

Viem, aká som teraz mladá a hlúpa a ako tomu nemôžem rozumieť. Viem, že budem raz plakať za tou chvíľou, keď si spomeniem. Napriek tomu, napriek všetkému, chcem dostrihať tú hlúpu levanduľu. Aspoň jednu.

Zabáram do nej nožnice a cítim hnev. Hnev, že sa nenájde nikto, kto by syna zobral na čas za ruku. Nikto, kto by sa pokúsil primäť ho k nejakej inej aktivite, ako je rev za mamou.

Radšej mi vytrhnú nožnice z rúk a vrazia mi do náručia dieťa aj s výčitkami svedomia, že nemám ani šajnu, čo je dôležité.

Stratená

Priznávam, že sa v tom strácam. Som s deťmi stále, deň – noc, môj čas bez nich je len ten, ktorý mi prepožičia ich spánok. Vtedy si robím, píšem. Ale čo je asi najdojímavejšie, idem sama na záchod. Inak sa bez detí ocitnem iba u zubára.

Čistenie zubného kanálu po vytiahnutí nervu je tiež istá forma wellnesu. Čo povedať, vďaka za to kvantum bordelu v ústach, že sa vždy nájde dôvod posadiť sa do kresla a nechať do seba vŕtať.

Lebo inak som neschopná. Neviem povedať nahlas, že by som chcela hodinu pre seba, len tak sebecky pre seba, mimo obligátny poobedný čas spánku mojich detí. Teda viem, ale vtedy je už zvyčajne neskoro. Neskoro na konštruktívny dialóg. Na vecný tón.

Je to pritom celé moja chyba.

Nedokážem odísť z domu sama do obchodu, ani do záhrady kvety poliať a deti nechať ležať úhorom. Nemám komu ich odovzdať do opatery, nemám vypestovanú sieť bejbisiterov – starých rodičov, sestier, sesterníc, kamarátiek, delí nás tisíc kilometrov.

Keď sme všetci spolu, mám, samozrejme, veľké očakávania. A potom aj veľké sklamania, lebo sám od seba sa nenájde nik, kto by si uchmatol obe deti, aj toho menšieho mamičkára. 

Robí im veľké starosti, že im nič nekvapká z prsníka, a že teda kojené dieťa bez matky utíšiť bude problém, na ktorý si nik netrúfne. Ako keby v roku a pol inú stravu ako z prsníka nepoznal!

Radšej postrihajú za mňa levandule, tie predsa len neplačú. A nie sú také dôležité, nemajú cenu, na rozdiel od dieťaťa.

Veď ja predsa viem, čo je dôležité

V mojich kacírskych myšlienkach chcem vyplieniť celé pole. Byť sama, bez detí.

Paradoxne – kvôli nim. Aby som si ich uvedomila. Aby som ich vnímala. Neprehliadala.

Len preto som chcela ostrihať tie levandule. Nech viem, čo je dôležité. Teraz. Nie o päťdesiat rokov.