Každá mamička, ktorá má doma tvrdohlavé, zanovité dieťa mi dá isto za pravdu, aké ťažké je s ním pohnúť v niektorých situáciách. Ja mám doma 4-ročnú dcéru, ktorá je tvrdohlavá ako baran. Tento trik na ňu zabral. Možno pomôže aj vám.
Nie, v našom prípade nejde o obdobie vzdoru, skôr o povahu. Prvýkrát sa táto jej neoblomná povaha prejavila krátko nato, ako sa rozrozprávala. Teda krátko po jej druhých narodeninách. A tu je ten problém: obliekanie!
Dcéra mala rada svoje určité kúsky oblečenia a ani za nič si nechcela obliecť nové veci. Najväčší, a pre mňa aj najzávažnejší problém, bol prejsť na jar z čižmičiek do tenisiek. Vonku už bolo takmer 15 stupňov Celzia, keď sa jej malá nôžka parila v kožušinových čižmičkách. Nijako si nedala vysvetliť, že jej bude teplo, že sa už čižmy nenosia, že ani ja už nemám obuté čižmy… Nepomáhalo nič.
(Nie) každá rada dobrá
Moje kamarátky takýto problém nemali, naopak, detičky fintili do všakovakých tenisiek, topánočiek a my v čižmách. Mamičky z diskusného fóra radili, aby som ju nechala ísť von v papučkách alebo pančuchách a obula ju do tenisiek až vonku.
Toto sa však ľahko povie, ale predstavte si, že idete s dvojročným dieťaťom len v pančuškách po schodoch paneláku…. Susedky by si zrejme ťukali na čelo, alebo by nás upozorňovali, že sme sa zabudli obuť. Neuveríte, ale aj tak som túto „metódu“ vyskúšala. Zašli sme po tretí schod. Taký krik a plač susedky veru ešte nezažili 🙂
Problém však nebol len v topánkach. Dcéra sa nechcela vzdať ani teplej čiapky či vymeniť nohavice za tenšie. A to sa všade píše, nebabušte deti. Však ok, lenže to moje neústupné dieťa sa nechcelo ničoho vzdať. A skúste dieťaťu natiahnuť tenisku, ak nechce a vzpiera sa!
Ako som to vyriešila?
Teraz je zrejme čas, predstaviť vám môj spôsob, ako som si s týmto problémom poradila. Nerada klamem svoje dieťa, a verte, že to ani nerobím, ale účel svätí prostriedky.
Nakúpila som teda pár vecí z detského bazáru, niekoľko kúskov mi „posunula“ kamarátka po staršej dcére. Keď sme sa potom obliekali, vytiahla som akože staré kúsky, ktoré „si predsa nosila vlani a mala si ich rada“. Áno, takto som moju dcéru, ktorá bola ešte maličká a nepamätala si, klamala. „Tieto tenisky si predsa nosila vlani, toto tričko si mala vlani rada, táto čiapočka je tvoja obľúbená…“ Takto nejako to fungovalo bez plaču a zúrenia.
Už keď dcéra prešla do tenisiek (tenšej jarnej čiapočky, trička s krátkym rukávom…) problém nebol, išlo len o to prvé obutie. Čižmičky som schovala a tenisky si potom obúvala bez problému. Bez drobnej lži sa však niekedy nezaobídem ani dnes, keď už má 4-roky. Najmä, keď sa niekam ponáhľam a dcéra začne vymýšľať, čo si oblečie a čo nie. Teraz je to však horšie, svoje obľúbené kúsky si totiž dobre pamätá.
A ako „klamete“ svoje deti vy?
(12 hlasov, priemerne: 4,30 z 5)
Loading...
Ako uvoľniť upchaté dutiny
Zápis do škôlky - kedy a ako sa podáva prihláška
Piata choroba
Poznáme víťaza "Auto roka Slovensko"
Koľko eur na dieťa dostanem v roku 2024 (prehľad súm)
Jedálny lístok pre dojčiace mamičky
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
no úprimne nepríde mi správne klamať dieťaťu. Máme susedu a tá má 2 deti katastrofa, také tvrdohlavé dievčatá som v živote nevidela denne je na chodbe taký krik akoby ich z kože drali, vreštia jačia no horor. počuť to samozrejme až do bytu ale mama si samozrejme nenechá skákať po hlave a ja jej to schvaľujem aj sa hodia o zem a nie je im to nič platné. Osobne si myslím že dieťa sa potrebuje aj vyzúriť aby pochopilo že nie vždy dosiahne svoje, ale klamstvo prekukne a rodičovi už nebude dôverovať. Tá ťažká povaha ostane ale treba to trochu kresať a podľa mňa aj nasilu by som ju poobliekala lebo donekonečna si bude vydupávať svoje…ale to je môj názor samozrejme nikomu ho nevnucujem.
Ja mám veľmi tvrdohlavú 5 ročnú dcérku a tiež to nie je dočasné, má to v povahe…už ked mala niečo vyše roka, začala mať také tvrdohlavé stavy….
A nie je to len občas, ale minimálne 10x za deň….kvôli každej hlúposti sa vie tak zaťať a šete k tomu pre všetko plače, že som už niekedy na konci s nervami….ked si už neviem rady, tak mne jediné, čo pomáha, ked sa ponáhľam: začnem rátať do troch 🙂 doteraz sa čudujem, že to na ňu ešte stále zaberá…. nikdy som jej nepovedala, čo bude po tých troch, a asi to ju desí, tak akonáhle poviem dva, tak už aj robí, to čo potrebujem, aby robila 🙂
Aj u nas fungovalo ratanie do 3, ale len do urciteho casu A od vtedy som neprisla na nic ucinne. Obcas pomoze strasenie certom (na Mikulasa si nasiel v cizme uhliky), a to som doteraz naozaj neklamala a nevymyslala si..
Dada divila by si sa, ale je typ deti, ktore si nechaju uvarit nohu. Nove oblecenie a topanky hrozne tazko prijimaju, je to pre ne stres, pretoze nemaju radi zmenu. Vecsina deti tento problem nema. Ale su deti, ktore ho maju a tam treba vymyslat netradicne postupy. Nechaju si dlhu bundu, ked prazi slnko alebo sa v zime vyberu von v kratasoch – „ved len za kamaratom“.
No dobre, ale ja som nepisala o detoch s poruchou.
No dobre, ale ja som nepisala o detoch s poruchou.
Nie je to skodlivy pristup, ale namahavy na “konspiracne“ usilie. Ja som nechala dceru vzdy autenticky objavit pravidla a suvislosti, za mojho jemneho ‚pristrihovania. ‚Deti su individualne osobnosti, jedine nemaju rozsah skusenosti ako dospeli. Pre mna je uloha splnena ak poradim, ale necham rozhodnut. Dcerka by sa bola rozhodla sam, neboj, nozku by si uvarit nedala. Mne sa viac rata, ak sa dcera nauci pracovat sama so sebou.